Biblia očami vedy

I. A. Kryveľov

Biblia očami vedy

Z ruského originálu Biblija: istoriko-kritičeskij analiz, ktorý vydal Politizdat, Moskva 1982, preložil Juraj Zelman.


OBSAH

  • Úvod

    Obsah a štruktúra biblie
    „Kniha kníh“?
    Dva možné prístupy k vedeckému skúmaniu biblických kníh

  • 1. kapitola

    Hlavné etapy v histórii biblie. Starý zákon
    Prístupy kresťanskej a židovskej cirkvi k histórii Starého zákona a ich neúspech
    Prorocké a poučné knihy. Kanonizácia a úpravy Starého zákona
    Nútené ústupky

  • 2. kapitola

    Hlavné etapy v histórii biblie. Nový zákon
    Problémy datovania novozákonných kníh
    Najstaršia kniha Nového zákona – Apokalypsa
    Listy apoštolské
    Skutky apoštolské a evanjeliá. Kanonizácia Nového zákona

  • 3. kapitola

    Biblické predstavy o bohu a vesmíre
    Monoteizmus, alebo polyteizmus?
    Ľudský obraz a podoba boha
    Nebo, zem, peklo
    Stvorenie sveta a človeka

  • 4. kapitola

    Biblia a historické dianie
    Judaistická koncepcia dejín
    Kresťanská koncepcia dejín
    Biblia a aktuálne spoločenské problémy

  • 5. kapitola

    Historické a fantastické prvky v biblických knihách
    História a mýtus
    Historické a fantastické prvky v Starom zákone
    Historické a fantastické prvky v Novom zákone
    Pokusy o „zladenie“ histórie a mýtov

  • 6. kapitola

    Morálne ponaučenie biblie
    Desať prikázaní. Nezabiješ!
    Nepokradneš, nepožiadaš, nezosmilníš!
    Etika Kázne na hore
    Existuje biblická morálka?

  • 7. kapitola

    Dešifrovanie zmyslu božského zjavenia
    Alegorická metóda a iné neverbálne metódy exegézy
    Problémy s „ťažkými miestami“ biblie. Postoje neprekonateľného konzervativizmu
    Nedobrovoľné tápanie po tŕnistých cestách modernizácie

  • 8. kapitola

    Ultraľavicová frakcia modernistickej exegézy
    Cirkevná ľavica
    Boj o bibliu zbavenú mýtov
    „Kacír“ Hans Küng o biblii
    Reakcia cirkvi na ultraľavicový výklad biblie

  • Niekoľko slov na záver

Humanisti.sk

 

3. kapitola

Biblické predstavy o bohu a vesmíre

Monoteizmus, alebo polyteizmus?

Koncepciu biblického monoteizmu, ktorú aktívne propagujú židovskí a kresťanskí teológovia a ktorá vystriedala antický „barbarský“ polyteizmus, možno veľmi ľahko vyvrátiť pomocou analýzy biblického textu.

Začneme tým, že v 1. kapitole knihy Genezis stvoril svet nie jeden boh, ale bohovia. V starožidovskom origináli biblie sa nespomína El ani Eloha, Eloah (jednotné číslo), ale Elohim (množné číslo). Existujú najrozličnejšie vysvetlenia tohto faktu, no všetky sú málo presvedčivé. Najčastejšie sa siaha po takom výklade, že množné číslo Elohim je formou pluralis majestaticus (vznešeného plurálu). Avšak viacero biblických textov, v ktorých figuruje Elohim, takto vysvetliť nemožno.

Keď Adam a Eva spáchali hriech, boh v Starom zákone hovorí:

„Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo.“ (Gn, 3:22)

Boh takto sám priznáva, že okrem neho existuje ešte ktosi, kto sa mu rovná. Dalo by sa uviesť veľa príkladov zo Starého zákona, kde slovo Elohim dominuje ako množné číslo bohovia.

Tento význam sa niekedy zastiera tým, že podstatné meno Elohim v množnom čísle je sprevádzané slovesom alebo inou gramatickou formou v jednotnom čísle. Príklad nachádzame hneď v prvých veršoch Starého zákona, kde sa hovorí, že „Elohim stvoril (bárá) nebo a zem“. Takúto nezhodu možno vysvetliť zložitosťou samého formovania biblického textu. V danom prípade ide o fragment textu, ktorý nevznikol skôr než v 6. storočí pred n. l. (Kňazský kódex). V tomto čase už slovo Elohim čoraz väčšmi strácalo polyteistický zmysel a nečudo, že prepisovateľ alebo upravovateľ textu použil sloveso v jednotnom čísle.

Zaujímavým spôsobom vysvetľuje chápanie slova Elohim súčasný katolícky Slovník biblického bohoslovia.

„Elohim,“ priznávajú autori, „je množné číslo, nie pluralis majestaticus – takúto formu hebrejčina nepozná.“

Zdalo by sa teda, že otázka je jasná a že ide o očividný prejav mnohobožstva. Autori to však nemôžu pripustiť, a tak pokračujú ďalej:

„Nemožno ho (slovo Elohim – pozn. autora) považovať za prežitky mnohobožstva, ktoré sú nepravdepodobné.“

Prečo? Podľa názoru autorov najmä preto, že

„v tejto oblasti treba rešpektovať osobitú citlivosť izraelského spôsobu myslenia“.

Autori sa ľahko vyhli nevyhnutnosti istým spôsobom zdôvodniť svoje tvrdenie, pričom uvádzajú tento všeobecný záver:

„Zdá sa, že toto množné číslo je pozostatkom všeobecného semitského chápania sveta, v ktorom sa božskosť pokladá za početnosť síl.“1

Prirodzene, nie je ťažké nahradiť slovo bohovia slovom sily, no tým sa nemení polyteistický zmysel samého „chápania sveta“.

Známy sovietsky vedec akademik N. M. Nikoľskij venoval otázke polyteizmu starovekých Židov samostatnú prácu.2 V nej preskúmal rozsiahly materiál (a to nielen biblický, ale aj iný vrátane archeologického), ktorý svedčí o tom, že staroveký judaizmus vôbec nebol monoteistickým náboženstvom, ako to tvrdia jeho apologéti a kresťanskí teológovia. Pokiaľ ide o Starý zákon, Nikoľskij uviedol také dôvody, že o polyteistickom charaktere starozákonných diel nemožno pochybovať.

Máme tu do činenia s osobitným druhom polyteizmu, ktorý dostal v literatúre názov henoteizmus. Jeho podstata spočíva v tom, že hoci daná etnická skupina, kmeňový zväz alebo štát uznáva reálnu existenciu viacerých bohov, uctieva iba jedného z nich. Teda každý kmeň alebo národ má svojho vlastného boha, s ktorým uzaviera dohodu, „zmluvu“. Práve v tomto zmysle slova sa v Starom zákone hovorí o bohoch ich otcov, o bohu Abraháma a o bohu Nachora (Gn, 31:53). Vo vzťahu k vybranému bohu si daný kmeň alebo národ dával určité záväzky: Klaňať sa a slúžiť iba jemu, odmietať všetkých ostatných bohov, aj keď existujú

(„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa… Nebudeš sa im klaňať a ani uctievať ich!“ – Ex, 20:3, 5).

Henoteizmus teda nepredstavuje monoteizmus, ale monolatriu, t. j. uctievanie jediného boha. A takouto monolatriou je preniknutá väčšina kníh Starého zákona.

Henoteizmus mal nielen etnický, ale aj územný charakter. Predpokladalo sa, že na určitom území vládne jeden boh a na iných územiach zasa iní bohovia, takže sú známe prípady, keď istá etnická skupina po osídlení nového miesta zrušila zmluvu so svojím starým bohom a prijala príslušné záväzky voči bohu, ktorý vládol na novom území. Tak to bolo aj s obyvateľmi Asýrie, ktorí sa po dobytí Izraela presťahovali na jeho územie; najprv prijali Jahveho náboženstvo a neskôr aj jeho základný dokument – Pentateuch.

Eloha, ktorého si zvolili izraeliti z viacerých vtedy známych bohov, sa volal Jahve. Už to, že boh má svoje vlastné meno, nasvedčuje, že nie je považovaný za jediného boha – nie je to jednoducho boh, bezmenný eloha, ale jeden z bohov, konkrétne indivíduum, ktoré dostáva svoje vlastné meno najmä preto, aby sa odlíšil od iných Elohim. Od 2. kapitoly knihy Genezis sa popri slove Elohim objavuje aj vlastné meno Jahve. V ruskom preklade Starého zákona je toto vlastné meno nahradené slovom pán. Vo všeobecnosti všade tam, kde ruský text uvádza slová pán, boh náš, je v origináli Jahve, náš eloha. (To isté platí aj o slovenskom preklade Starého zákona – pozn. prekl.) Až postupne počas stáročí sa v biblických textoch začala presadzovať predstava jediného boha, ktorý nielenže stvoril vesmír a ľudstvo, ale aj vládne nad nimi a ktorý si zasluhuje, aby ho uctievali všetky národy zeme.

Ako to vyzerá s predstavou jediného boha v Novom zákone? Nie je ani tu, naopak idea mnohých bohov sa v tomto texte vyskytuje takisto zjavne, alebo dokonca ešte zjavnejšie ako v Starom zákone.

Kristus je nielen človekom, ba dokonca nie tak človekom ako bohom, ktorý sa na zemi prevtelil do ľudskej podoby. Z novozákonných textov je ťažké pochopiť, či ide o toho istého boha, ktorý je vládcom neba i zeme, alebo o nejakého iného. Na jednej strane je jasné, že je to boh-syn, t. j. niekto iný.

„Lebo ako Otec má v sebe Život, tak dal aj Synovi, aby mal v sebe Život.“ (Jn, 5:26, 27) Kristus hovorí: „Nie som sám, ale so mnou je Otec, ktorý ma poslal.“ (Jn, 8:16, 17)

Tvrdí, že otec je v ňom (Jn, 14:10), no teraz zdôrazňuje, že on sám nie je totožný s otcom a že „Otec je väčší ako ja“ (Jn, 14:28). Na inom mieste hovorí:

„Nie som sám, lebo Otec je so mnou.“ (Jn, 16:32)

„Je so mnou“ a „nie som sám“ – to znamená, že sme dvaja. Kristus začleňuje boha-otca do úplne osobitnej kategórie, do ktorej on sám nepatrí. Sú veci, hovorí, ktoré „nikto nevie… iba sám Otec“ (Mt, 24:36). O samom otcovi ľudia nevedia nič, prístup k tomu poznaniu má iba syn:

„A nikto nevie… kto je Otec, iba Syn a komu to Syn chce zjaviť.“ (Lk, 10:22)

Nehovorí sa, že syn pozná sám seba, ale že pozná otca, t. j. inú bytosť.

Na druhej strane Nový zákon obsahuje vety, v ktorých sa syn a otec stotožňujú. Priame stotožnenie vyjadruje iba tvrdenie:

„Ja a Otec sme jedno.“ (Jn, 10:30)

Dôvodom k stotožňovaniu môže byť i text z tej istej kapitoly Evanjelia Jána:

„Otec je vo mne a ja v Otcovi.“ (Jn, 10:38)

Napriek tomu však v Novom zákone prevládajú motívy, ktoré nás oprávňujú považovať otca i syna za dve rôzne bytosti.

Možno, pravda, nájsť „monoteistické“ riešenie tejto otázky: Na zemi syn nevystupuje ako božská bytosť, ale v ľudskej podobe a koná tu ako človek, nie ako boh; tak ostáva iba jeden boh. Nie je to však veľmi presvedčivé, lebo základné porovnávanie a oddeľovanie osôb otca i syna pretrváva. A keď sa ľudský život syna na zemi končí, vystupuje na nebesá, no ani tam nesplýva s otcom, ale sedí po jeho pravici. Situáciu komplikuje navyše aj to, že božskú podstatu tvorí i ďalšia podoba – duch svätý.

Pravda, v samom texte Nového zákona sa duch svätý spomína iba niekoľkokrát, a len v jednom prípade hrá aktívnu úlohu, keď predstavuje špecifický mužský princíp pri nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Ale o duchovi ako o hypostáze božstva sa Nový zákon zmieňuje len raz, v Evanjeliu Matúša, pričom táto zmienka vznikla neskôr než celý jeho text. Ježiš po svojom vzkriesení hovorí apoštolom:

„Iďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého…“ (Mt, 28:19)

Tu je priamo sformulovaná dogma božskej trojjedinosti. Treba mať však na zreteli, že takáto formulácia je v Novom zákone jediná a že ďalšie učenie o trojici rozvíjali až v priebehu nasledujúcich dvoch storočí činitelia ranokresťanskej cirkvi.

Niet pochýb o tom, že Nový zákon chápe otca a syna ako dvoch bohov. Kresťanskí exegéti sa pokúšajú nájsť východisko z tejto pozície v temných, v podstate nereálnych špekuláciách tak ako pri popise trojice: jej osoby vraj nemožno oddeliť, hoci nesplývajú; ako však máme chápať a akceptovať taký nezmysel, zostáva veľkou záhadou, ktorej treba veriť, aj keď nechápeme jej zmysel. Rozumne uvažujúci človek takýto postoj nemôže prijať. Dvaja bohovia sú len dvaja bohovia a traja – len traja.

Tak Nový zákon, ako aj Starý zákon vykresľujú dvojbožstvo aj v inom smere, ktorý je charakteristický takmer pre všetky náboženstvá. Viera v existenciu milosrdného boha sa nezaobíde bez viery v iného, zlého boha, diabla, satanáša, ktorý je protipólom prvého. Náboženská fantázia, ktorá tento obraz vytvorila, má svoju vnútornú logiku, do istej miery sa opierajúcu o reálne životné fakty. Vo svete jestvuje nesmierne veľa rozličného zla a trápenia, množstvo nespravodlivosti a nezmyselnosti. Pripísať všetko biologické a sociálne zlo pôsobeniu hlavného a „jediného“ boha by znamenalo vážne spochybniť jeho milosrdenstvo a múdrosť, ba dokonca otriasť samými základmi náboženského vedomia. Situáciu zachraňuje obraz zlého boha, padlého anjela, na ktorého sa zvaľuje celá zodpovednosť za zlo vo svete. Do nezvyklého svetla sa pritom dostáva jedna z dvoch osobitostí hlavného boha – všeobecné milosrdenstvo alebo všemohúcnosť. Už Epikuros vyslovil dilemu: Buď boh chce odstrániť zlo, no nemôže to urobiť, alebo to môže urobiť, ale nechce. Obidve tieto alternatívy v podstate podrývajú učenie o jedinom bohu. No táto bezvýchodisková situácia iba odzrkadľuje protirečivosť všetkých predstáv o bohu, hraničiacu s nezmyselnosťou. Náboženská fantázia sa musí zmieriť s jedným nezmyslom, aby sa vyhla inému. Tak vzniká obraz dvoch bohov, dualizmus boha a diabla.

V biblii sa tento dualizmus prejavil v celej svojej sile. Už vo vzťahu Adama a Evy zohral svoju nečistú úlohu had, zrejme sám satan alebo jeden z jeho služobníkov. Ani neskôr neprestáva táto hanebná bytosť zasahovať do pokojného priebehu vecí, o čom sa neraz hovorí v Starom i Novom zákone. Pravda, v niektorých prípadoch je vzájomný vzťah boha a satana dosť nejednoznačný a vzájomná nenávisť medzi nimi nie je až taká absolútna a očividná. Napríklad starozákonná Kniha Jóbova uvádza takmer priateľský spor medzi bohom a satanom, ktorý k nemu prišiel akoby na návštevu. Boh prikazuje satanovi, aby pohromami a ubližovaním vyskúšal Jóbovu bohabojnosť a pokoru.

V ďalších prípadoch koná satan po svojom, proti vôli a zámerom boha. Napríklad v Novom zákone vystupuje priamo proti Ježišovi Kristovi, rozličným spôsobom ho zvádza a vystavuje povestným trom pokušeniam. Osnovu Apokalypsy tvorí boj Krista s Antikristom, t. j. satanom, „morskou šelmou“, ktorej meno označuje číslo 666. Kristus ho napokon premôže, no aby nad ním zvíťazil, musí neľútostne bojovať až do konca. Z jednotlivých poznámok a náznakov, niekedy záhadných, možno usudzovať, že história vzájomných vzťahov boha a satana bola zložitá. Boli časy, keď satan vôbec nebol nepriateľom boha, naopak patril medzi jeho najvernejších anjelov. Keď sa však vzbúril a chcel zaujať miesto najvyššieho boha, utrpel porážku a bol vyhnaný z neba. Takto vykladajú bibliu židovskí a kresťanskí teológovia.

Niektoré časti Starého zákona prikazujú ľuďom klaňať sa zlému bohu zároveň s dobrým. Ako príklad slúži úryvok z knihy Leviticus, kde sa podrobne popisujú obrady slávnosti zmierenia:

„Potom vezme (Áron – pozn. autora) oboch kozlov a postaví ich pred Pána pri vchode do stánku zjavenia. Nato Áron hodí žreb o oboch kozlov, jeden žreb pre Pána, druhý žreb pre Azazela.“ (Lv, 16:7 – 8)

Kozol určený Jahvemu (Pánovi) sa mu hneď aj obetuje, pretože boh Jahve je osobne prítomný, s obeťou pre Azazela je to zložitejšie, pretože tento boh žije kdesi v púšti. Predpisuje sa preto táto procedúra:

„Ale kozla, na ktorého padol žreb pre Azazela, postaví živého pred Pána, aby previedol na ňom obrad zmierenia a aby ho poslal Azazelovi na púšť.“ (Lv, 16:10)

Teda izraeliti musia robiť po vôli aj bohu Jahvemu, aj jeho protipólu bohu Azazelovi.3

Znamená to, že monoteizmus biblie je v skutočnosti dualizmom, uctievaním dvoch bohov? Nie, situácia je oveľa zložitejšia. V biblii nie sú len dvaja bohovia, je ich tam jednoducho veľa.

V Starom zákone vystupuje mnoho bálov, bohov cudzích národov, ktorí však takisto ako Jahve reálne existujú. Na ich označenie sa často používajú zdrobneniny elilim – bôžikovia. No okrem toho biblia uznáva existenciu veľkého počtu anjelov, t. j. bohov, ktorí sú nižšie postavení než Jahve a podliehajú mu. Niektorí anjeli majú aj vlastné mená; to sú archanjeli: z biblického textu sú známi dvaja archanjeli – Michal a Gabriel. Okrem anjelov, patriacich medzi bytosti, ktoré sú k ľuďom dobré a milosrdné, jestvujú aj negatívne nadprirodzené bytosti – čerti, diabli.

Tak ako má svojich podriadených dobrý boh Jahve, má ich aj jeho protipól satan. Anjeli, ktorí predtým tvorili armádu satanových vzbúrencov, boli spolu so satanom zvrhnutí, stratili anjelské výsady a premenili sa na zlých duchov – čertov, diablov. Ich úlohou bolo škodiť ľuďom v pozemskom i záhrobnom živote. Čerti vystupujú veľmi aktívne ako pôvodcovia psychických chorôb. Starý i Nový zákon často rozprávajú o ľuďoch „posadnutých“ diablom, ktorého v záujme ich uzdravenia treba vyhnať, čo úspešne robil aj Ježiš Kristus.

Všetky tieto bytosti, vytvorené náboženskou fantáziou, sú fakticky bohmi druhého stupňa (starí Rimania ich nazývali di minores – malí bohovia) a v biblii sa vyskytujú v hojnom počte. Aj z tohto hľadiska je biblický monoteizmus v podstate fikciou.

Podľa biblie boh a bohovia (či už v jednotnom čísle, alebo v množnom čísle) existujú mimo sveta, nad ním a nezávisle od neho; existovali už pred jeho stvorením, nevedno odkedy, možno aj večne. Raz sa jeden z bohov rozhodol vytvoriť svet a svoj zámer aj uskutočnil.

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ a sám sa ako duch „vznášal nad vodami“ (Gn, 1:1 – 2).

Duch, ktorý sa vznáša kdesi, nad čímsi, sa zrejme nesmie chápať ako abstraktná idea v platónovskom zmysle, ale ako nejaký priestorovo ohraničený jav v tej či onej forme a do určitej miery hmotný.

Ľudský obraz a podoba boha

O ľudskej podobe svedčia mnohé časti biblického textu, pričom boh v nich vystupuje nielen ako telesná, ale aj antropomorfná bytosť so všetkými orgánmi, ktoré má človek, a fakticky aj s jeho funkciami. Boh počuje, vidí, chodí, stravuje sa, vystupuje a schádza, pracuje, oddychuje, hnevá sa, raduje sa,čuduje sa, kajá sa, robí a napráva svoje chyby. Celý Pentateuch i ďalšie biblické knihy operujú práve týmito vlastnosťami božskej bytosti.

Boh vždy sídli v určitom priestore. Raz sa vznáša nad vodami, potom žije medzi príslušníkmi svojho vyvoleného národa – „môj príbytok… je uprostred vás“ (Lv, 15:31 – 32). Boh sa prechádza po raji „za denného vánku“ (Gn, 3:8). Viaceré texty svedčia o tom, že boh žije v arche – truhlici z akáciového dreva. Uvedieme jeden z nich:

„Vtedy kráľ povedal Sadokovi: »Zanes archu Božiu späť do mesta. Ak som našiel milosť v očiach Pánových, privedie ma späť a popraje mi vidieť ju a jeho príbytok.«“ (II Sm, 4:4; Ž, 99:1 atď.).

Ak treba, boh sa dočasne usídli na nejakom inom mieste, najčastejšie na vrchu, buď na Sinaji, Horebe, Garizime alebo inde. Kým Židia putujú cez púšť, boh ide v podobe stĺpa (vo dne oblačného a v noci ohňového) pred nimi a ukazuje im cestu. Počas vlády kráľa Šalamúna sa boh rozhodne obstarať si stály príbytok a rozkáže kráľovi postaviť chrám, ktorý aj osídli. Keď boží príbytok padá pri útoku rímskych dobyvateľov, jeho pán vystupuje na nebesá, o čom veľmi konkrétne hovoria neskorší talmudistickí komentátori biblie.

Boh potrebuje potravu – obyčajnú pozemskú stravu, najradšej mäsitú. Keď mu roľník Kain priniesol obeť „z poľných plodín“ a Ábel „z prvotín svojich oviec, tých najtučnejších“ (Gn, 4:3, 4), boh prijal Ábelovu obeť, a nie Kainovu, v dôsledku čoho vznikol známy konflikt: Kain zabil Ábela. Charakter a spôsob obetovania bohu podrobne popisuje kniha Leviticus; židovský náboženský kult sa fakticky redukoval na prinášanie obetí v podobe mäsa. Prirodzene, mäso obetovaných zvierat ostávalo kňazom. Veľmi typicky je predpis:

„A za pokánie prinesie kňazovi pre Pána bezchybného barana podľa odhadu previnenia.“ (Lv, 6:6)

Výnimkou boli celostné zápalné obete, keď sa prinesená obeť spálila a k bohu sa niesla „príjemná vôňa“ (Gn, 8:21). No bez ohľadu na to, kto skutočne dostal mäso obete, je dôležité, že podľa náboženského vedomia ho požíva sám eloha Jahve.

Boh veľmi dôkladne a prísne posudzuje kvalitu potravín, ktoré mu veriaci prinášajú. Chlieb, víno i mäso musia byť prvotriedne, bez akýchkoľvek nedostatkov, v opačnom prípade sa veľmi rozhnevá. V tejto súvislosti uvádza prorok Malachiáš tieto výroky boha:

„Prinášate na môj oltár poškvrnený chlieb… A keď prinášate na obetu slepé, nie je to zlo? A keď prinášate chromé a choré, nie je to zlo? Nože to daruj svojmu predstavenému, či mu budeš milý, alebo či bude k tebe blahosklonný? … Ruky vaše to urobili! Či bude k vám blahosklonný?“ (Mal, 1:7 – 9)

O niečo ďalej sa tento motív opakuje:

„Prinášate kradené, chromé a choré; prinášate to ako obetu, a to mám prijať z rúk vašich? Zlorečený podvodník, ktorý má v stáde samčeka; urobí sľub Pánovi svojmu, obetuje však chybné.“ (Mal, 1:13, 14)

Motívy, ktoré nútili kňazov a prorokov zobrazovať boha ako veľmi náročného na kvalitné potraviny, sú pochopiteľné. Avšak tieto potreby do určitej miery charakterizujú aj biblické predstavy o bohu.

Starý zákon obsahuje aj také výroky boha, ktoré prinášanie obetí odsudzujú:

„Načo mi je tymián, ktorý pochádza zo Sáby, a voňavá trsť zo zeme ďalekej. Celopaly vaše nie sú na záľubu a obety vaše sa mi nepáčia.“ (Jer, 6:20)

Prostredníctvom proroka Izaiáša sa boh obracia k Židom takto:

„Načo mi množstvo obetí vašich? Nasýtený som zápalmi baranov a tukom kŕmnych teliec; v krvi býčkov a baránkov a kozlov nemám zaľúbenia… Neprinášajte viac obetu márnu.“ (Iz, 11:11, 13)

Boh sa vyhráža Židom, že nebude prijímať ich obete:

„Nebudú Pánovi vylievať víno, ich obety mu milé nebudú, ich chlieb bude ako smútočný.“ (Oz, 9:4)

Zástancovia „presného“ výkladu biblie majú sklon v týchto textoch vidieť odsúdenie samého obetného kultu, a teda vyššiu intelektuálnu a mravnú úroveň starožidovského náboženstva v porovnaní s inými vtedajšími náboženstvami. Takéto závery sú však neopodstatnené.

Uvedené texty neodsudzujú obetný kult, ako ani boh sa nezrieka svojich obetí; naopak výroky boha naznačujú, že tento kult sa v porovnaní s bežným obetovaním hodnotí oveľa vyššie. Zdôrazňuje sa, že človek musí byť hodný toho, aby boh prijal jeho obeť. Samo nábožensko-kultové nariadenie sa však vôbec neodmieta. Boh potrebuje jesť, piť, potrebuje vône, ktoré mu poskytuje horiace kadidlo alebo zápach páleného mäsa. Boh musí aj oddychovať, o čom svedčia slová o ustanovení sobotňajšieho sviatku. Po šiestich dňoch práce boh

„v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré bol učinil“ (Gn, 2:2).

Biblia netvrdí, že boh je vševedúci. Naopak mnohokrát popisuje situácie, v ktorých pán sveta čosi poznáva, snaží sa dozvedieť, overuje a skúma. Popisovanie takmer každého dňa stvorenia v Starom zákone sa končí slovami:

„A boh videl, že je to dobré.“

Vševedúci boh, a nevedel predvídať, ako sa mu to podarí. Jahve sa akosi dozvedel, že obyvatelia Sodomy a Gomory sú neporiadni.

„I riekol Pán: »Zostúpim, aby som sa presvedčil, či naozaj tak robili, aká je obžaloba, čo došla ku mne, a či nie. Chcem to vedieť.«“ (Gn, 18:20, 21)

Boh „skúša“ ľudí rôznymi spôsobmi, aby zistil, ako sa budú v danom prípade správať. Vševedúci chcel napríklad vedieť, nakoľko mu je oddaný Abrahám, a rozhodol sa vyskúšať ho: rozkázal mu, aby obetoval svojho syna Izáka. A keď milujúci otec súhlasil so zabitím svojho syna bez akýchkoľvek námietok, boh sa presvedčil, že Abrahám pristane na všetko, len aby mu vyhovel, a napokon nedopustil, aby chlapec zomrel.

Skúšanie ľudí vystavením pokušeniu a inými prostriedkami, najmä zosielaním všemožných utrpení, je motív, ktorý sa tiahne ako červená niť celou bibliou. Samozrejme, skúška má zmysel len vtedy, ak nie sú vopred známe jej možné dôsledky. Noemovi boh sľúbil, že už viac potôp na zemi nebude, a aby na tento sľub nezabudol, rozhodol sa ako jeho znak umiestniť „v oblakoch dúhu“:

„Vtedy si spomeniem na svoju zmluvu… a nikdy viac už nebude vodná potopa, ktorá by zahubila všetky žijúce tvory na zemi.“ (Gn, 9:15)

Keby sa teda neobjavila i dúha, mohol by zabudnúť… Keď ľudia začali stavať babylonskú vežu,

„ktorej vrchol bude siahať až do neba“, boh sa znepokojil a „zostúpil, aby videl mesto a vežu, ktorú stavali ľudia“,

a keď to uvidel, rozhodol sa pomiešať ich jazyky, a tak prekaziť celé dielo (Gn, 11:5, 7).

Práve preto, že boh nevie predvídať dôsledky svojho konania, robí často chyby, ktoré neskôr ľutuje. Najhlavnejší dôvod k ľútosti sa popisuje priamo:

„Oľutoval Pán, že stvoril na zemi človeka, a bol skormútený v srdci.“ (Gn, 6:6)

Oľutoval svoj hlavný skutok, ktorý mal rozhodujúci význam pre ľudstvo: to, že ho stvoril. Vševedúci, a dopustil sa chyby! A podľa biblie sa boh dopúšťa chýb počas celého svojho pôsobenia. Chybu urobil, keď stvoril anjelov – nepredvídal, že medzi nimi sa nájdu hanební rebeli, ktorí povstanú proti nemu a stanú sa zdrojom všetkého zla na zemi i na nebi. Pomýlil sa, keď nechal hada v raji s Adamom a Evou a nepredvídal, že had môže zviesť Evu a prostredníctvom nej aj Adama. Chybu spravil, keď uzavrel zmluvu s ľudom Izraela a predpokladal, že mu bude navždy verný. Mýli sa syn boží Ježiš Kristus – on je aj otec, pretože v trojici sú všetky tri osoby jedným celkom –, keď sľubuje ľuďom ešte pred dvetisíc rokmi, že „nepominie sa toto pokolenie“ a nastane koniec sveta. Celkom ako obyčajný človek! Veď jednou z vlastností človeka je, že sa mýli. Ale vševedúci boh?!

Aj morálnymi vlastnosťami sa biblický boh podobá človeku, pritom však človeku v podstate nemorálnemu, ktorý nevzbudzuje naše sympatie. Možno si všimnúť určitý rozdiel v morálnom profile starozákonného Jahveho a novozákonného Krista.

Jahve je nespravodlivý, krutý a ľstivý. Jeho hlavné skutky, ktoré popisuje Starý zákon, sú z hľadiska základných etických noriem priam nevysvetliteľné. Prečo si zo všetkých národov na zemi vyvolil práve potomstvo praotca Abraháma? Ťažko pochopiť, čím ho očaril práve tento národ a prečo s ním boh uzavrel zmluvu, ktorou sa iné národy ocitli v macošskom vzťahu. Aj keby sa „vyvolený“ národ odlišoval od iných národov sveta nejakými osobitnými vlastnosťami, tak či tak by bolo jeho privilegované postavenie nespravodlivé. A ak máme brať vážne náboženské učenie o všemohúcnosti boha, potom práve od neho závisí, či niektorý národ alebo niektorého jeho predstaviteľa obdarí určitými vlastnosťami! Dôležité však je, že boh svoje sľuby, ktoré dal vyvolenému národu, aj tak nesplnil. Už v biblickej dobe prenasledujú Židov rozličné utrpenia a nešťastia vrátane veľkých vojenských porážok, straty štátnej samostatnosti a rozohnania po celom svete. Biblia vysvetľuje, že boh Jahve neplnil záväzky voči svojmu národu preto, lebo ho chcel potrestať za zlé správanie – neposlušnosť, vyznávanie iných bohov a iné hriechy. No keby bol boh všemohúcim, mohol predsa ľahko zabrániť podobnému správaniu. Vyznieva to tak, že aj samo „vyvolenie“, aj jeho smutné dôsledky zinscenoval Jahve. Ibaže nevedno, prečo…

Skutky boha Jahveho v Starom zákone sú najprv akoby systematickým a zákerným nahováraním ľudí na neposlušnosť a vzápätí ich krutým trestaním za ňu. Začína sa to hneď po stvorení sveta, keď sa obeťami provokácie stávajú naši prarodičia, zvedení hadom, o ktorého prítomnosti v raji a dôsledkoch z toho vyplývajúcich musel vševedúci vopred vedieť. A ďalej, keď sa ľudia, stvorení ako nedokonalí a hriešni, zle správajú, boh ich kruto trestá a kynoží najrozličnejšími spôsobmi. Celé ľudstvo okrem Noemovej rodiny zničí potopou. Obyvateľstvo Sodomy a Gomory odsúdi na smrť v ohni a horiacej síre. Na egyptský národ zosiela strašné tresty (egyptské rany) za tvrdohlavosť faraóna, ktorý nechcel prepustiť izraelitov, hoci mu túto tvrdohlavosť vnukol sám boh

(„Avšak Pán zatvrdil faraónovo srdce…“ – Ex, 9:12, 10:27; 11:10).

Je ťažké ešte vymenovať všetky tie krutosti, ktoré popisujú starozákonné knihy a ktoré charakterizujú Jahveho vzťah k ľuďom. Keď sa istý Kore vzbúril proti Mojžišovi, boh za to potrestal smrťou takmer pätnásťtisíc ľudí (Nm, 16:35, 49). Za to, že obyvatelia kanaánskeho mesta Betsames „hľadeli na archu Pánovu“, potrestal smrťou vyše 50 000 mužov (I Sm, 6:19). Za to, že kráľ Dávid uskutočnil vo svojom štáte sčítanie ľudu,

„dopustil Pán mor na Izraela… Od Danu po Bersabu zomrelo z ľudu sedemdesiattisíc mužov“ (II Sm, 24:15).

Ak aj Dávid týmto skutkom zhrešil, prečo bola potrebná smrť toľkých ľudí?!

Mark Twain popisuje morálny profil Jahveho takto:

„Všetky jeho skutky, zobrazené v Starom zákone, svedčia o jeho zlomyseľnosti, nespravodlivosti, malichernosti, krutosti, pomstychtivosti. Nerobí nič iné, len trestá; trestá za malicherné priestupky s tisícnásobnou prísnosťou, trestá nevinné batoľatá za hriechy ich rodičov, trestá nevinných obyvateľov krajiny za priestupky ich vládcov a znižuje sa dokonca k tomu, že sa krvavo mstí na mierumilovných teľcoch, jahňatách, ovciach a voloch, aby potrestal bezvýznamné hriešky ich majiteľov. Otrasnejší a otvorenejší popis niečej činnosti snáď ani neexistuje. Po prečítaní sa ešte aj Nero začne zdať anjelom čistoty a dokonalosti.“4

Vo všeobecnosti je táto charakteristika pravdivá.

Na prvý pohľad sa zdá, že novozákonný boh je iný. No Mark Twain vo svojej úvahe pokračuje:

„Boh Starého zákona je síce strašnou a odpornou bytosťou, ale vždy je dôsledný. Je otvorený a priamočiary. Netvári sa, že má nejakú morálku alebo nejaké cnosti – iba ak slovami… Podľa môjho názoru je hoden oveľa väčšej úcty než jeho polepšené »ja«, tak prostoducho vykresľované v Novom zákone. Nič v histórii, dokonca v celej histórii, sa ani zďaleka nemôže zverskou krutosťou rovnať vynájdeniu pekla.“5

Tak ako pri všeobecnej analýze osobnosti Ježiša Krista, aj tu musíme rozlišovať dve stránky tejto osobnosti – ľudskú a božskú.

Mnohé v Kristovom správaní vyznieva v novozákonných povestiach úplne ľudsky. Avšak ľudská podstata sa v nich vôbec neoddeľuje od božskej. Ak si odmyslíme detaily Kristovho správania, ktoré sú neraz podmienené historickým obdobím a spôsobom života, môžeme osobnosť Krista zobrazenú v evanjeliách považovať v podstate za božskú. Čím sa vyznačuje správanie a morálny profil boha Krista?

Ak berieme učenie o božej vševedúcnosti vážne, musíme uznať, že Kristus systematicky balamutil ľudí, medzi ktorými hlásal svoje učenie. Hlavný motív jeho učenia spočíva v tom, že ľudia sa musia bezodkladne a intenzívne kajať, lebo onedlho nastane koniec sveta.

„Nepominie sa toto pokolenie, kým sa toto všetko nestane.“ (Mt, 24:34; Mk, 13:30; Lk, 21:32)

Táto predpoveď sa neustále opakuje aj v ďalších častiach Nového zákona; ešte toto pokolenie vraj uvidí Krista v celej jeho sláve, ako prichádza na oblakoch neba, aby ustanovil na zemi kráľovstvo nebeské. A nič z toho sa nesplnilo! Vysvetliť to možno buď vedomým klamstvom vševedúceho, alebo tým, že všemohúci nemá dosť síl, aby uskutočnil to, čo zamýšľa a sľubuje ľudstvu. Iné riešenie nejestvuje.

Boh Kristus si vo svojom učení viackrát protirečí. Napríklad v takej dôležitej otázke, akou je vzťah k zákonom a pravidlám správania ľudí, ktoré ustanovil Starý zákon. Kristus tvrdí, že tieto normy stále platia:

„Nenazdávajte sa, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov. Nie zrušiť som ich prišiel, ale zdokonaliť. Lebo, veru, vám hovorím: Skôr by sa mohli pominúť nebo i zem, ako by sa pominulo jediné písmeno alebo čiarka zo Zákona,kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné najmenšie prikázanie a tak by vyučoval ľudí, ten bude najmenší v Kráľovstve nebeskom.“ (Mt, 5:17 – 19)

Tomuto protirečí viacero poučení toho istého Krista, ktoré sú namierené priamo proti starozákonným zákonom. V tej istej kapitole Evanjelia Matúša sa hovorí:

„Počuli ste, že sa povedalo: Oko za oko, zub za zub.“ (Mt, 5:38)

Ďalej nasleduje odkaz na príslušný text knihy Exodus, ktorý obsahuje desať prikázaní, a potom Kristus pokračuje:

„Ja vám však hovorím: Neprotivte sa zlu, ale ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé.“ (Mt, 5:39)

V ďalších veršoch tejto kapitoly sa uvádza text z knihy Leviticus s presným odkazom na kapitolu a verš:

„Milovať budeš svojho priateľa a nenávidieť svojho nepriateľa!“ (Mt, 5:43)

Proti tomuto jasnému Jahveho prikázaniu kladie Kristus tieto slová:

„Ja vám však hovorím: Milujte aj svojich nepriateľov, dobre robte tým, ktorí vás nenávidia.“ (Mt, 5:44)

Kristus stavia božské zákony proti božským zákonom aj z iného hľadiska. Napríklad Starý zákon umožňuje, aby muž prepustil svoju manželku (ak u nej zbadal „niečo odporného“). Kristus však rozvod kategoricky odsudzuje a zakazuje. V Starom zákone sa neraz hovorí o nevyhnutnosti plniť prísahu. Kristus však každú prísahu rozhodne odsudzuje:

„Ja vám však hovorím, aby ste vôbec neprisahali…“ (Mt, 5:33, 34)

Možno sa prikláňať k rozličným odpovediam na otázku, aké princípy správania si treba ceniť a ktoré z nich najviac zodpovedajú záujmom ľudstva, mravnej hodnote osobnosti i predstave morálnej dokonalosti boha, ktorý tieto prikázania ustanovil. Nech je to však akokoľvek, je nepochybné, že božstvo si protirečí, a pri poučovaní ľudí o tom, ako majú žiť, ich jednoducho mätie.

Problém je o to zložitejší, že sám Kristus nie je vo svojom osobnom správaní dôsledný. Ľudí učí jednému, a sám robí druhé.

„Neprotivte sa zlu,“ hovorí Kristus, no sám v Jeruzalemskom chráme prevracia stoly obchodníkov a kupcov a bičom, špeciálne na to pripraveným, vyháňa všetkých z chrámu.

Prísne odsudzuje hrubé zaobchádzanie s blížnymi:

„Kto by svojmu bratovi povedal: »Hlupák!« – zaslúži si odsúdenie vysokej rady. A kto by mu povedal: »Bezbožník!« – ten si zaslúži pekelný oheň.“ (Mt, 5:22) Sám však niekedy používa v styku s ľuďmi hrubšie slová; napríklad viackrát nazýva svojich blížnych „plemenom vreteníc“ (Mt, 12:34; 23:33).

Pravda, v tých časoch to bolo bežne rozšírené rúhanie: používa ho i Ján Krstiteľ, keď za ním prichádzajú farizeji, aby ich pokrstil. Ján je však pri všetkej svojej svätosti len človekom, ale Kristus je bohom… Keď Ježiš nazýva diabla satanom, nejde o rúhanie, ale o presné označenie spolubesedníka a protipólu. No keď v rozhovore s apoštolom Petrom používa také slová, ako

„Ber sa mi z očí, pokušiteľu!“ (Mk, 8:33; Mt, 16:23),

nemožno ich chápať inak ako rúhanie, oveľa ostrejšie a urážlivejšie než „hlupák“ alebo „bezbožník“. Skrátka, boh hovorí jedno, a koná druhé.

Tak starozákonný, ako aj novozákonný boh sú veľmi márniví; v celej biblii sa na nich spievajú chválospevy a samo slovo sláva sa skloňuje vo všetkých pádoch práve v súvislosti s nimi. Ak prijmeme tézu, že autorom biblie je sám boh, potom z toho vyplýva, že v celej knihe sa boh neprestajne ospevuje a svojím správaním len chce svoju slávu zväčšiť, pričom na to volí prinajmenšom prekvapujúce metódy.

Evanjelium Jána popisuje takúto epizódu.

Kristus „zazrel človeka slepého od narodenia. Jeho učeníci sa ho spýtali: »Učiteľu, kto zhrešil, tento a či jeho rodičia, že sa narodil slepý?« Ježiš odpovedal: »Ani tento nezhrešil, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť skutky Božie.«“

Ako to dohovoril,

„napľul na zem, urobil zo sliny blato, potrel slepému tým blatom oči“

a rozkázal mu, aby sa umyl. A slepý zrazu uvidel. (Jn, 9:1 – 7)

Bolo teda potrebné vystaviť nevinného človeka na desiatky rokov trápeniu, ako je slepota od narodenia (Ježiš ho uzdravil až ako dospelého), len preto, aby boh-syn mohol na ňom demonštrovať svoju schopnosť uzdravovať!

Podľa tvrdení evanjelií Kristus neraz robí takéto zázraky, dokáže dokonca vzkriesiť Lazárovo telo, ktoré sa už začalo rozkladať. Načo to vlastne robí? Aby pomohol ľuďom, aby im uľahčil život, z milosrdenstva? Tu sa však vynára argument, ktorý takéto vysvetlenie spochybňuje. Stovky miliónov ľudí na svete vystavil boh rozličným trápeniam a niekoľkým z nich na ukážku týmto miliónom zmiernil údel. Dosť pochybné milosrdenstvo! Je možné, že Ježiš robí zázraky preto, aby presvedčil ľudí o svojom božskom pôvode. To sa mu však nepodarilo. Hoci niektorí mu uverili, väčšina sa nevzdala svojej židovskej viery. Takéto názory totiž spochybňujú všemohúcnosť boha.

Zázraky sa robili kvôli „sláve božej“ – práve takéto riešenie zodpovedá všeobecným biblickým predstavám o božskej márnivosti.

Prirodzene, boh Kristus ako mravne založená osobnosť vyzerá prijateľnejšie než boh Jahve, aj keď sa vyznačuje takými vlastnosťami ako pokrytectvo, nesúlad medzi rečami a skutkami, systematicky praktizované klamstvo. No ako sme už uviedli, Mark Twain hodnotí mravný profil boha Krista tak negatívne najmä preto, že tento boh ako hlásateľ milosrdenstva a lásky proklamuje zriadenie takej inštitúcie, ako je peklo.

Starozákonný boh si vyrovnáva účty s ľuďmi na zemi. Svojmu vyvolenému národu sľubuje za dobré správanie všelijaké odmeny v pozemskom živote a za zlé správanie ho trestá takisto tu. Novozákonný boh však sľubuje vyporiadať sa s ľuďmi v posmrtnom živote. Za svoje hriechy, ale najmä za neposlušnosť voči Kristovi a zrieknutie sa viery v neho budú ľudia vystavení ohnivému peklu, kde „bude plač a škrípanie zubami“. Keď sa Ježiša pýtajú, či treba sedemkrát odpustiť nepriateľovi, odpovedá, že sedemdesiatsedemkrát – čiže vlastne vždy. Boh káže ľuďom, aby každému odpúšťali a boli milosrdní. On sám však nepokladá za potrebné ani byť milosrdným, ani s ľuďmi súcitiť, ani im odpúšťať hriechy. Aký zmysel má teda hlásať „sedemdesiatsedem“ odpustení, keď sa človek musí z hocijakého malého hriechu zodpovedať pred posledným súdom, kde dvanásť apoštolov, sediacich na trónoch po oboch stranách boha Krista, a v prítomnosti najmilostivejšej kráľovnej nebeskej bude vynášať rozsudky a odsudzovať na večné pekelné muky? Krutosť i pokrytectvo boha sa v tomto biblickom učení odhaľujú v celej nahote.

Môže vzniknúť otázka, prečo náboženská fantázia, ktorej výrazom sú biblické knihy, zobrazila boha v takom nepriaznivom svetle. Odpoveď na túto otázku nájdeme veľmi ľahko, ak vyjdeme z tézy, že človek si vytvára boha na svoj vlastný obraz a podobu. Tento obraz však nie je abstraktný a mimočasový, ale konkrétno-historický, podmienený tými štádiami rozvoja, ktorými ľudstvo prechádzalo. Biblický boh je antropomorfný a antropopatický, t. j. podobá sa človeku nielen svojím vonkajším vzhľadom, ale aj psychickými vlastnosťami, intelektuálnou úrovňou, rozumovými a mravnými požiadavkami a záujmami, svojím morálnym profilom. Boha stvorila ľudská fantázia, obdariac ho fyzickými, rozumovými i mravnými vlastnosťami človeka.

Človek udeľuje bohu svoje vlastné kvality, ibaže maximalizované, resp. nekonečne zveličené. Ľudská sila sa mení na všemohúcnosť, mravné hodnoty na nekonečnú blahoslavenosť a svätosť. Zostáva však iba pri slovách, pretože náboženská fantázia nedokáže byť pri tomto zveličovaní božích vlastností dôsledná.

Človek nemôže vytvoriť boha ani silnejšieho, ani múdrejšieho, ani mravnejšieho, než je on sám, tvorca boha. Všetky nadnesené prívlastky prisudzované bohu sú vo svetle príbehov z biblie i z dokumentov iných náboženstiev neopodstatnené. Všemohúci sa ustavične ocitá v situáciách, keď nemá dosť síl prekonať tú-ktorú prekážku, keď nevie zdolať svojho nepriateľa satana a zlé sily, ktorým satan vládne. Vševedúci sa často dostáva do nepríjemných situácií a mýli sa tým najobyčajnejším spôsobom. Dobrý a svätý boh robí také nedobré skutky, ktoré sú pre súčasného človeka jednoducho hanebné. Musíme zdôrazniť, že ide o súčasného človeka a jeho vedomie, pretože v predstavách človeka tých čias, keď biblické mýty a povesti vznikali a zapisovali sa, už načrtnutý fyzický, psychický i morálny profil boha zodpovedal historicky determinovanej úrovni vedomia vtedajšieho človeka.

Nebo, zem, peklo

Obraz sveta, ktorý dominuje v starých i súčasných náboženstvách, vychádza z predstavy troch vrstiev vesmíru. Podľa tejto predstavy je svet čosi ako trojpodlažná stavba alebo torta s troma vrstvami: v strede je naša zem, nad ňou sa rozprestiera nebo a pod ňou podsvetie, peklo. Takto zobrazuje vesmír Starý i Nový zákon.

V biblii sa často hovorí o nebi alebo v množnom čísle o nebesách. V kázňach súčasných kňazov a v dielach súčasných teológov sa nebo často interpretuje v istom duchovnom zmysle ako označenie vznešenej božskej podstaty. Vo vzťahu k biblii nie je takéto chápanie vôbec adekvátne, pretože nebo a nebesá sa tu chápu ako javy fyzického, materiálneho sveta.

Biblia často používa slová odvodené zo slova nebo; všetky biblické texty, kde sa takéto slová vyskytujú, nemožno ani vymenovať, ale vždy ide o materiálne nebo. Dokonca aj pojem „kráľovstvo nebeské“, ktorý by mohol byť „duchovne“ interpretovaný najskôr, v skutočnosti označuje určité miesto vo svetovom priestore.

Keď biblia popisuje, ako boh stvoril svet, má na mysli práve stvorenie „neba a zeme“. Tak ako vo všetkých prípadoch, aj tu sa predpokladá, že nebo je hore a zem dole. Podobné sú aj predstavy v Novom zákone. Napríklad v Skutkoch apoštolských boh sľubuje, že ukáže „divy hore na nebi a podivné znamenia dolu na zemi“ (Sk, 2:19). Keď Kristus po svojom vzkriesení a 40-dňovom putovaní po zemi odchádza do kráľovstva nebeského, vznesie sa, „pred ich (apoštolov – pozn. autora) očami vystúpil, a oblak vzal im ho z očí“ (Sk, 1:10). Tento motív vznášania sa, stúpania hore sa opakuje v rozličných biblických knihách.

Keď sa ľudia rozhodli postaviť babylonskú vežu, mali na mysli „mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba“ (Gn, 11:4). Praotec Jakub videl vo sne „rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba“ (Gn, 28:12). Človek, o ktorom apoštol Pavol vedel, že bol v nebi, bol podľa apoštolského svedectva „uchvátený až do tretieho neba“, t. j. vynesený (II Kor, 12:2). Ako každý priestorový jav, tak aj nebo musí byť ohraničené; prorok Jeremiáš nachádza jeho štyri konce, z ktorých dujú štyri vetry (Jer, 49:36). O koncoch neba sa hovorí aj v Deuteronomiu (Dt, 4:32; 30:4), v Knihe proroka Izaiáša (Iz, 13:5), v Evanjeliu Marka (Mk, 13:27) a Evanjeliu Lukáša (Lk, 17:24). Na nebesách lietajú anjeli (Zjv, 8:13), vtáci (Zjv, 19:17); boh sa tiež vznáša na nebesách (Dt, 33:26) a pohybuje sa na oblakoch. Prorok Eliáš letí do neba v ohnivom voze, ťahanom ohnivými koňmi (II Sm, 2:11).

Anjeli, boh alebo bohovia vrátane „syna človeka“ (Jn, 3:13) zostupujú na zem z neba. Evanjelista Ján hovorí, že

„uzrel Ducha zostupovať z neba ako holubicu a spočinúť na ňom“ (Jn, 1:32).

Čo môže byť nehmotnejšie a duchovnejšie, než je sám duch? A napriek tomu býva v nebi a v prípade potreby schádza na zem.

Z neba na zem padá dážď (II Sm, 21:10). Keď boh potrebuje, hádže na zem kamene, a opäť z neba (Joz, 10:11); inokedy zase z toho istého neba nechá padať na zem síru a oheň (Gn, 19:24; IV Kr, 1:10; II Par, 7:1; Jób, 1:16; Lk, 9:54). Podľa biblických predstáv sú na nebo pripevnené nebeské telesá, pričom slnko a mesiac sú stabilné a pevné, no hviezdy môžu padať na zem. Autor Apokalypsy na vlastné oči vidí, ako z neba padajú na zem hviezdy jedna za druhou (Zjv, 8:10; 9:1). Je tiež svedkom, ako „veľký ohnivý drak, ktorý mal sedem hláv a desať rohov“, svojím chvostom zmietol na zem tretinu nebeských hviezd (Zjv, 12:3 – 4). Dážď, sneh i krúpy môžu padať na zem zo spodnej, k zemi obrátenej strany neba, ale súčasne aj z tých zdrojov vlahy, ktoré sa nachádzajú na onej strane neba, pretože je známe, že pri stvorení sveta boh

„oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou“ (Gn, 1:7).

A aby z onej strany neba mohlo pršať, musia v ňom byť nejaké otvory. Zmienku o

„oknách neba“nachádzame u proroka Malachiáša (Mal, 3:10).

Svetová potopa nastala práve cez tieto „okná“:

„nebeské struhy sa roztvorili“ (Gn, 7:11), cez ne sa vyliali na zem „vody potopy“, potom sa „zatvorili… nebeské struhy a dážď z neba prestal pršať“ (Gn, 8:2).

Okrem okien, strúh, potrebných na zavlažovanie zeme, majú nebesá aj brány nebeské, ktoré sa môžu „otvárať“ v určitých prípadoch a za určitým cieľom. Nebeskú mannu boh poslal ľuďom tak, že poroztváral brány nebeské (Ž, 77:23). Keď sa bohu zachcelo ukázať prorokovi Ezechielovi nebeské videnia, takisto otvoril nebesá (Ez, 1:1). Keď Ján krstil Ježiša, nebesá sa otvorili preto, aby cez ne mohol na Ježiša zostúpiť duch boží v podobe holubice (Mt, 3:16; Mk, 1:10). Štefanovi, prvému mučeníkovi, bolo z božej milosti dopriané uvidieť „otvorené nebo a Syna človeka stáť na pravici Božej“ (Sk, 7:56). A napokon aj pre autora Apokalypsy sa nebeská brána otvárala viackrát, takže mohol cez ňu vidieť všetko, čo sa deje na nebi (Zjv, 11:19; 14:1; 14:17).

Nebo sa nevznáša v prázdnom priestore, ale spočíva na špeciálnych stĺpoch, ktoré však nie sú dosť spoľahlivé – zachvievajú sa (Jób, 26:11). Napriek tomu sú dosť pevné, aby boh mohol mať v nebi svoj trón (Ž, 11:4), na ktorý si sadá sám, pričom po pravici má svojho milovaného syna.

Uvedené biblické predstavy úplne vyvracajú koncepciu, podľa ktorej nebo je čosi neurčité a duchovné. V biblii sa často vymedzuje nebo ako „obloha“. Už na začiatku príbehu o stvorení sa viackrát vyskytuje slovo, ktorým sa označuje nebo:

„A boh nazval oblohu nebom.“ (Gn, 1:8)

Je nepochybné, že sa hovorí o pevnej nebeskej klenbe. V starožidovskom origináli sa na označenie tohto pojmu používa termín „rakia“, ktorý znamená čosi tvrdé, pevné. V súčasnosti síce existujú aj takí vykladači, ktorí navrhujú prekladať toto slovo ako „priestor“, no reálne lingvistické dôvody na to nejestvujú, a len želanie modernizovať biblické predstavy s cieľom prehodnotiť očividne správny preklad nestačí. Je charakteristické, že aj talmudisti, aj ranokresťanskí otcovia cirkvi chápali nebo ako klenbu. To isté nachádzame aj v prekladoch z pôvodnej hebrejskej biblie: Septuaginta označuje nebo slovom stereoma a Vulgata slovom firmamentum; i grécky, i latinský termín znamená niečo tvrdé, pevný materiál. V prekladoch do novovekých jazykov sa pre nebo väčšinou zachoval výraz firmament, niekedy sa toto latinské slovo zamieňa výrazom z príslušného národného jazyka, ale vždy má význam oblohy alebo klenby. Napríklad v Lutherovom preklade sa uvádza Fest, v poslednom poľskom vydaní biblie sklepienie, ktoré priamo označuje klenbu.

Predstava neba ako pevnej klenby, akejsi kupoly, ktorá sa rozprestiera nad našimi hlavami, sa pevne zakorenila vo vedomí ľudí a prevládala v ňom stáročia.

V závere rozprávania o tom, ako si biblia predstavuje horné poschodia vesmíru, musíme popísať jej predstavu vrstevnatosti nebeskej klenby. Biblické texty hovoria nielen o nebi v jednotnom čísle, ale aj o nebesách, o „nebesách nebies“. Nikde sa neuvádza, koľko je týchto nebeských sfér, existuje len jedna zmienka, že sú najmenej tri. V II. liste Korinťanom apoštol Pavol hovorí:

„Viem, že istý človek, s Kristom spojený… bol uchvátený až do tretieho neba… a viem, že ten istý človek… bol uchvátený do raja a počul nevysloviteľné veci, ktoré človek ani vypovedať nesmie.“ (II Kor, 12:2 – 4)

Z významu týchto slov nie je celkom jasné, či sa raj nachádza v treťom nebi alebo ešte vyššie, v každom prípade sa tu však hovorí, že nebeská klenba má viacero vrstiev a že na jednej z nich sa rozprestiera raj. Boli časy, keď raj existoval na zemi, no nevedno, čo sa s ním stalo, keď našich prarodičov z neho vyhnali. Očividné je len to, že na nebesách raj jestvuje a slúži na to, aby v ňom našli po smrti blažený život ľudia, ktorí si to zaslúžia.

Predstava o strednom poschodí vesmíru je jednoduchšia. Tu ešte intenzívnejšie pôsobia zákony naivnorealistického vnímania. Zem, ktorú človek videl a na ktorej žil, vyzerala ako okrúhly a plochý disk, umiestnený pod nebeskou kupolou. To, že zem je disk, dokazuje text o bohu, ktorý

„tróni nad okruhom zeme“ (Iz, 40:22).

Na základe toho súčasní exegéti tvrdia, že v biblii zem vystupuje ako guľovité teleso. Toto tvrdenie je však nesprávne, pretože sa jasne spomína plochý disk, ktorý vyzerá ako lievanec. Podľa názoru starohebrejských autorov biblie v centre disku sa nachádza Palestína a na jeho obvode sa tiesnia ostatné krajiny a národy.

Práve z predstavy zeme ako disku vychádzali vo svojich úvahách starovekí i stredovekí otcovia cirkvi, keď popierali, že na druhej strane zeme žijú protinožci. Podobné predstavy mal aj Kozma Indikoplavec (6. storočie n. l.), ktorý napísal svoje zemepisné práce nielen na základe biblie, ale aj materiálov z vlastných ciest.

Na čom spočíva stredné poschodie vesmíru? Jeden biblický text hovorí, že zem nemá nijakú oporu ani základy: v Knihe Jóbovej sa píše, že boh

„zavesuje Zemeguľu na nič“ (Jób, 26:7).

Tomu však protirečí veľké množstvo iných textov, ktoré svedčia o tom, že zem má oporu. V tej istej knihe boh o sebe hovorí, že svojho času

„zakladal Zem“ (Jób, 38:4).

Kniha žalmov pripomína bohu, že

„založil Zem na jej základoch“ tak, že sa „na veky vekov nebude kolísať“ (Ž, 103:5).

Na inom mieste autor žalmov spresňuje, aké tieto základy sú. Zdá sa, že nie sú veľmi pevné, pretože boh, ako sa ďalej hovorí,

„rozprestrel Zem nad vodami“ (Ž, 135:6).

Napriek tomu, že zem má svoje

„základy“,

nedrží pevne, niekedy sa dvíha, chveje, trasie (Iz, 13:13). Zdrojom ľudových predstáv, že boh z času na čas, keď to uzná za vhodné, mechanicky potrasie zemou, boli zrejme prežité zemetrasenia.

Obraz najnižšej vrstvy vesmíru – podsvetia, pekla – poskytuje ľudskej fantázii široký priestor. Kým zem máme bezprostredne pred očami a môžeme ju priamo pozorovať a nebo tiež do istej miery vidíme, o podsvetí môžeme vyslovovať len dohady. Prirodzene, je tam tma a dusno, čo človek odvodí z vlastnej skúsenosti, keď sa dostane do úžľabín, jaskýň a podzemných priestorov.

Starohebrejčina Starého zákona označuje túto predstavu slovom šeol, ktoré sa prekladá ako podsvetie. Biblia toto miesto konkrétne neopisuje. Očividné je len to, že sa nachádza pod zemou, že je tmavé a strašidelné, obývané mŕtvymi a že ľudia sa doň dostávajú po smrti.

Podsvetie je veľmi hlboké. Keď jedna z postáv Knihy Jóbovej chce vykresliť veľkosť boha, hovorí, že

„nad nebesá vyšší je… od podsvetia hlbší“ (Jób, 11:8).

Starý zákon ešte nehovorí, že podsvetie je miestom, kde sa trestajú hriešnici. Iba v jednej časti Knihy proroka Izaiáša sa podsvetie stotožňuje s peklom (Iz, 14:9, 15). Z týchto zmienok o podsvetí v Starom zákone možno usudzovať, že sa tam po smrti dostávajú všetci ľudia. O tom, že po smrti má zostúpiť do podsvetia, hovorí praotec Jakub v knihe Genezis (Gn, 37:35). Z niektorých textov Starého zákona si možno utvoriť názor, že osudy spravodlivých a hriešnikov sa líšia; kým hriešnici padajú do podsvetia zaživa, spravodliví tam zostupujú až po smrti (Nm, 16:30). V tomto štádiu náboženského rozvoja ešte neexistovala presná predstava, v ktorej by sa navzájom oddeľovali funkcie nebeského raja a podsvetia. Podobné štádium rozvoja zaznamenalo aj starogrécke náboženstvo, v ktorom jestvoval obraz hádesu – smutného kráľovstva tieňov, kde sa chvejú od zimy aj spravodliví, aj hriešnici.

Tri vrstvy vesmíru nie sú navzájom oddelené neprekonateľnými prekážkami. Boh a iné nadprirodzené bytosti sa môžu voľne pohybovať po všetkých troch kráľovstvách, a niekedy túto výsadu dostávajú i obyčajní smrteľníci, dokonca aj počas pozemského života.

Zem nie je obyčajnou súčasťou vesmíru, ale je jeho centrom. Biblia zobrazuje svet v súlade s geocentrickou koncepciou, podľa ktorej sa všetky telesá slnečnej sústavy otáčajú okolo Zeme. Giordano Bruno a Galileo Galilei, ktorí svojho času hlásali heliocentrizmus (a Bruno dokonca koncepciu existencie nespočetných svetov), boli prenasledovaní inkvizíciou a Bruno bol upálený. Žalobcovia z radov inkvizície, ktorí súdili Bruna a Galileiho, argumentovali najmä známou príhodou, uvedenou v Knihe Jozue. Keď Jozue potreboval, aby deň nevystriedala noc, neprikázal, aby sa zastavila zem, ale aby sa zastavilo slnko a mesiac (Joz, 10:12). Takéto predstavy zodpovedali Ptolemaiovej geocentrickej koncepcii, ktorá vládla až do čias Koperníka; no pre cirkev bolo dôležité, že vyplývali z biblického textu.

Geocentrizmus biblie treba chápať nielen v priestorovom, ale aj v prenesenom zmysle. Z tohto hľadiska je zem najdôležitejším telesom vo vesmíre, kým ostatné telesá vznikli a existujú iba pre ňu a na to, aby jej slúžili. Keď boh stvoril hviezdy, povedal:

„A buďte svetlami na nebeskej oblohe, aby ste osvetľovali zem.“ (Gn, 1:15)

Teda podľa biblie mesiac, slnko a ostatné hviezdy neboli vytvorené samoúčelne, ale kvôli zemi, aby ju osvetľovali.

Výnimočné postavenie zeme vo vesmíre je určené predovšetkým tým, že ju obývajú ľudia, ktorí sú korunou tvorstva a sú ako jediné pozemské tvory stvorení na obraz a podobu božiu. Geocentrická koncepcia je teda antropocentrickou koncepciou. Človek je predurčený vládnuť

„nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa po zemi plazia“ (Gn, 1:26).

Všetko na zemi a v celom vesmíre existuje pre človeka a v mene človeka, dokonca ani anjeli a čerti nemajú význam ako samostatné bytosti, ale len vo vzťahu k bohu a ľuďom.

Biblický obraz sveta súvisí so starozákonným príbehom vzniku vesmíru, ľudstva a vôbec všetkého živého i neživého na zemi: morí a súše, rastlinnej a živočíšnej ríše.

Stvorenie sveta a človeka

V istej chvíli sa boh rozhodol stvoriť vesmír. Dovtedy nebolo ničoho, takže aj tvoriť musel z ničoho. Počas 6 dní na stvoriteľov príkaz postupne vzniklo nebo a zem, svetlo (?!), rastlinná ríša, nebeské hviezdy, plazy, vtáky, ryby a iné živočíchy a všetka

„divá zver podľa svojho druhu i dobytok podľa svojho druhu“ (Gn, 1:1 – 25).

Na šiesty deň prišiel na rad aj človek; boh ho stvoril naraz v dvoch odlišných pohlaviach –

„muža a ženu stvoril ich“ (Gn, 1:27).

Boh bol spokojný so svojou prácou:

„A videl všetko, čo bol učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn, 1:31)

Po namáhavej šesťdňovej práci si potreboval odpočinúť (Gn, 2:2).

Hneď za uvedeným príbehom sa začína nový príbeh o stvorení sveta, ktorý sa od predchádzajúceho v mnohom líši. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že najprv bola stvorená iba mužská podoba človeka, pričom sa konkrétne uvádza „stavebný“ materiál:

„Potom Pán, Boh utvoril z hliny zeme človeka…“ (Gn, 2:7)

Neskôr boh usúdi, že

„nie je dobré, aby bol človek sám“,

a stvorí pre neho ženu, čo predstavuje dosť zložitú operáciu: Nechá muža (Adama) upadnúť do tvrdého spánku, vyberie mu jedno rebro a z toho rebra stvorí pre neho ženu (Gn, 2:18, 21 – 22). Osud prvého ľudského páru je dosť dramatický: Boh im zakáže ochutnať plody zo stromu poznania dobra i zla, had ich provokuje a pokúša, Eva a potom aj Adam podľahnú pokušeniu a stihne ich trest – vyhnanie z raja, boh ich preklína a prostredníctvom nich celé ľudstvo.

Kedy sa toto všetko stalo? A aký starý je vesmír, ak sa tvrdí, že vznikol v určitom časovom okamihu?

Biblia neuvádza nijaký určitý dátum vzniku vesmíru. Naproti tomu však obsahuje mnoho časových údajov v súvislosti so životom jednotlivých postáv, o trvaní niektorých udalostí, príhod atď. Na základe týchto informácií sa exegéti a teológovia vôbec pokúšali stanoviť dátum stvorenia sveta, z ktorého by sa dali odvíjať ďalšie udalosti „biblických dejín“, ako aj celkových dejín ľudstva aspoň v tom rozmedzí, ktoré zachytáva biblia. Tieto časové údaje sú však také nespoľahlivé, že chronologické systémy, ktoré vypracovali rozliční autori, sa od seba odlišujú takmer vo všetkom. Ešte v 18. storočí jestvovalo takýchto systémov okolo 200. Uvedieme iba dva z nich. Prvý systém, ktorý vypracovali anglickí teológovia Usher a Lightfoot, vychádza z predpokladu, že boh stvoril svet roku 4004 pred n. l. Druhý systém, ktorý prijala pravoslávna cirkev, datuje stvorenie sveta do roku 5008 pred n. l.

Biblický obraz sveta, podobne ako každý iný náboženský obraz sveta, sa vyznačuje najmä tým, že považuje za možné porušiť prirodzené zákonitosti priebehu prírodných a spoločenských javov pomocou zázraku, ktorý môže vykonať boh alebo iné nadprirodzené sily hocikedy, keď to uznajú za vhodné. V biblii sa zázraky dejú ustavične. Zázrakom bolo už samo stvorenie sveta a človeka. Neskôr všetko prebieha zdanlivo prirodzene, no v určitom období sa boh rozhodne porušiť prirodzený chod vecí svetovou potopou; nasleduje príbeh o potope a o tom, ako potopu prežila iba Noemova rodina a zo živočíšnej ríše iba živočíchy, ktoré sa zachránili v arche.

Celý príbeh o potope obsahuje mnohé vnútorné nezrovnalosti. Na utopenie ľudí a živočíchov by stačilo niekoľko minút, avšak potopa trvala oveľa dlhšie. Aj časové údaje si navzájom protirečia –

„i nastala štyridsaťdenná potopa na zemi“; „a vody ovládali zem ešte za 150 dní“; „vody odchádzali a upadávali až do desiateho mesiaca“. (Gn, 7:17, 24; 8:5)

Ak mala potopa slúžiť iba na vykynoženie ľudstva, potom na vykonanie tohto trestu nebolo potrebných deväť mesiacov. Nepochopiteľné sú aj viaceré ďalšie skutočnosti. Ak príčinou potopy „bola skazenosť ľudí na zemi“, prečo bolo potrebné vykynožiť aj zvieratá? Boh ako všemohúci by iste našiel taký spôsob masovej likvidácie ľudí, ktorý by nezasiahol nevinné zvieratá a dobytok. A pokiaľ existoval nejaký vyšší dôvod na ich vykynoženie, nie je jasné, prečo dostali privilégium ryby a morské živočíchy vôbec, ktoré by sa pravdepodobne neutopili ani pri deväťmesačnom plávaní vo vodách potopy.

Všetky príbehy o zázrakoch, keďže sa vyskytujú takmer na každej stránke Starého i Nového zákona, tu preskúmať nemôžeme. Poukážeme len na tie, ktoré hovoria o božích zázrakoch významných z hľadiska celého sveta. Napríklad pri ukrižovaní Ježiša

„nastala tma po celej zemi“ (Lk, 23:44).

Tento úkaz si predsa museli všimnúť súčasníci, ale v nijakom vtedajšom dokumente sa o ňom nehovorí. To isté platí aj o mnohých iných biblických mýtoch s podobným dosahom a rozsahom.

Starý zákon i Nový zákon pristupujú k chápaniu takýchto porušení prirodzených zákonitostí javov, ktoré možno nazvať zázrakmi, dvojako. Raz ich považujú za posvätné, inokedy za prejav pôsobenia zlých síl – čarodejníkov a čarodejníc. Ukážkovým príkladom je príbeh o tom, ako Mojžiš a Áron predvádzali faraónovi svoju schopnosť robiť v mene boha Jahveho zázraky. Premenili palicu na hada, vodu rieky na krv, zoslali na Egypt žaby, komáre a jedovaté muchy. To isté dokázali aj faraónovi čarodejníci: palice premenili na hady, vodu na krv, zoslali žaby. Aký je potom rozdiel medzi božou a démonickou silou? V tomto príklade ten, že had, ktorý vznikol z Áronovej palice, zhltol hadov čarodejníkov, že niektoré zo zázrakov čarodejníci nedokázali urobiť. Prečo sa napríklad stalo, že

„aj zaklínači robili podobne, aby vyvolali komáre, lenže nepodarilo sa im to“ (Ex, 8:14)?

Bezmocnosť čarodejníkov zoslať komáre je nepochopiteľná, pretože dokázali urobiť aj dômyselnejšie zázraky, dokonca také, ktoré nemožno pochopiť. Uvedieme takýto príklad: Keď Mojžiš a Áron premenili všetku vodu v jedinej egyptskej rieke na krv tak, že

„krv bola v celej egyptskej krajine“, potom „egyptskí zaklínači so svojimi čarami urobili to isté“ (Ex, 7:21 – 22).

Ak v Egypte po Mojžišovom zázraku nezostala nijaká voda, čo potom egyptskí čarodejníci premieňali na krv? Nebudeme však vyratúvať všetky nezrovnalosti, ktorých je v biblii veľké množstvo, ale prejdeme k podstatnejším otázkam.

Načrtnutý biblický obraz sveta musí v očiach súčasného človeka vystupovať ako fantastický výmysel. Táto predstava však stráca svoje opodstatnenie už niekoľko storočí, najmä po objavoch, ktoré uskutočnil Kopernik a jeho nasledovníci. Biblický obraz sveta úplne vyvrátili poznatky súčasných prírodných vied. Napríklad teoreticky sa už dávno vedelo, že neexistuje nijaká nebeská klenba, avšak až teraz, keď kozmické koráby brázdia priestor všetkými smermi a do ničoho, pochopiteľne, nenarážajú, keď sa človek na vlastných nohách prechádzal po Mesiaci, možno sa na vlastné oči presvedčiť, že biblické predstavy neba a zeme ako dvoch vrstiev vesmíru sú neopodstatnené. A to isté platí o celom biblickom obraze sveta.


1 Slovar biblejskogo bogoslovija. Brusel 1974, s. 78.
2 Pozri Nikoľskij, N. M.: Izbrannyje proizvedenija po istorii religii. Moskva 1974.
3 Niektorí židovskí exegéti, ktorí nedokázali zlepšiť meno Azazel prekladom, uchyľujú sa k „objasňovaniu“ prostredníctvom rozličných výkladov. Keďže v mene Azaaz-el (boh Azaz) je podľa nich obsiahnutý názov egyptskej bohyne Izidy-Izis (čo má svoje opodstatnenie), potom vraj možno hovoriť o súvislosti s týmto božstvom, pričom izraeliti sa museli zriecť tohto kultu. „Hľa, prečo sa tu ako protiklad k Pánovi (už vieme, že nesmieme čítať pán, ale Jahve – pozn. autora) stavia idol Azazel,“ hovorí sa v jednom komentári; „kozol, ktorý bol vylosovaný pre Azazela, musí byť vyhnaný do púšte na znak zrieknutia sa tejto modly v Izraeli.“ (Piatiknižije Mojsejevo s doslovným russkim perevodom. New York 1977, s. 46.) V biblickom texte sa však jasne hovorí, že kozol je určený Azazelovi ako obeť, a nie ako to vysvetľujú títo exegéti – kvôli „zrieknutiu sa kultu“…
4 Twain, M.: Razmyšlenija o religii. Moskva 1964, s. 3 – 4.
5 Tamže, s. 8.


Hlavné etapy v histórii biblie. Nový zákon

OBSAH

Biblia a historické dianie