Biblia očami vedy

I. A. Kryveľov

Biblia očami vedy

Z ruského originálu Biblija: istoriko-kritičeskij analiz, ktorý vydal Politizdat, Moskva 1982, preložil Juraj Zelman.


OBSAH

  • Úvod

    Obsah a štruktúra biblie
    „Kniha kníh“?
    Dva možné prístupy k vedeckému skúmaniu biblických kníh

  • 1. kapitola

    Hlavné etapy v histórii biblie. Starý zákon
    Prístupy kresťanskej a židovskej cirkvi k histórii Starého zákona a ich neúspech
    Prorocké a poučné knihy. Kanonizácia a úpravy Starého zákona
    Nútené ústupky

  • 2. kapitola

    Hlavné etapy v histórii biblie. Nový zákon
    Problémy datovania novozákonných kníh
    Najstaršia kniha Nového zákona – Apokalypsa
    Listy apoštolské
    Skutky apoštolské a evanjeliá. Kanonizácia Nového zákona

  • 3. kapitola

    Biblické predstavy o bohu a vesmíre
    Monoteizmus, alebo polyteizmus?
    Ľudský obraz a podoba boha
    Nebo, zem, peklo
    Stvorenie sveta a človeka

  • 4. kapitola

    Biblia a historické dianie
    Judaistická koncepcia dejín
    Kresťanská koncepcia dejín
    Biblia a aktuálne spoločenské problémy

  • 5. kapitola

    Historické a fantastické prvky v biblických knihách
    História a mýtus
    Historické a fantastické prvky v Starom zákone
    Historické a fantastické prvky v Novom zákone
    Pokusy o „zladenie“ histórie a mýtov

  • 6. kapitola

    Morálne ponaučenie biblie
    Desať prikázaní. Nezabiješ!
    Nepokradneš, nepožiadaš, nezosmilníš!
    Etika Kázne na hore
    Existuje biblická morálka?

  • 7. kapitola

    Dešifrovanie zmyslu božského zjavenia
    Alegorická metóda a iné neverbálne metódy exegézy
    Problémy s „ťažkými miestami“ biblie. Postoje neprekonateľného konzervativizmu
    Nedobrovoľné tápanie po tŕnistých cestách modernizácie

  • 8. kapitola

    Ultraľavicová frakcia modernistickej exegézy
    Cirkevná ľavica
    Boj o bibliu zbavenú mýtov
    „Kacír“ Hans Küng o biblii
    Reakcia cirkvi na ultraľavicový výklad biblie

  • Niekoľko slov na záver

Humanisti.sk

 

4. kapitola

Biblia a historické dianie

Biblické texty sú veľmi rôznorodé a útržkovité, no napriek tomu poskytujú určitú osnovu na výklad histórie ľudstva, najmä histórie židovského národa. Biblia podáva históriu nielen popisne, ale s istým zámerom klásť a svojsky riešiť otázky osudu Izraela i všetkých ostatných národov, otázky konečného cieľa histórie a zmyslu historického procesu.

Východiská tohto procesu sú pre židovské i kresťanské náboženstvo rovnaké: stvorenie Adama a Evy, ich život v raji, neskôr ich zhrešenie a vyhnanie z raja, história ich potomstva až po Abraháma. Pri hodnotení významu Abrahámovej osoby sa biblické chápanie významu histórie rozpadáva na dva vyhranené varianty – starozákonný a novozákonný. Starozákonný variant tvorí podstatu judaizmu, novozákonný zas kresťanstva.

Judaistická koncepcia dejín

Judaistická koncepcia sa objavuje už v knihe Genezis, kde boh oznamuje Abrahámovi:

„A učiním z teba národ veľký, požehnám ťa a zvelebím meno tvoje.“ (Gn, 12:2)

Boh sľubuje, že daruje jeho potomstvu

„túto zem od Egyptskej rieky (Nílu – pozn. autora) po veľrieku Eufrat (Gn, 15:18).

Autori sa zrejme domnievali, že zem je obývaná len na území medzi korytami týchto riek, takže Abrahámovo potomstvo bude vládnuť nad celou zemou. Svedčia o tom mnohé pasáže zo Starého zákona. Jahve hovorí Izraelu:

„Veď ty si svätý národ Pána, Boha svojho (v starožidovskom origináli Jahve Elohim – pozn. autora); teba si vyvolil Pán, Boh tvoj, za svoj vlastný národ zo všetkých národov, čo sú na zemi.“ (Dt, 7:6)

V ďalšej časti sa hovorí:

„Aj Pán si ťa dnes vyvolil, že budeš zvláštnym jeho národom… že ťa vyvýši nad všetky národy, ktoré stvoril, na svoju chválu, slávu a ozdobu…“ (Dt, 26:18 – 19)

Prevaha „v chvále a sláve“ nie je sama osebe veľmi podstatná, ale byť „ozdobou“ je čosi hmatateľnejšie, chápe sa tým materiálne bohatstvo, ktoré boh sľubuje svojmu vyvolenému národu. Nemá to však byť bohatstvo získané vlastnou prácou, ale okrádaním národov, ktoré mimochodom, treba zničiť:

„Pohltíš všetky národy, ktoré ti Pán, Boh tvoj, dá do moci; oko tvoje sa nezľutuje nad nimi…“ (Dt, 7:16)

Celý Starý zákon zdôrazňuje, že na vyvolenosť má výsadné právo iba Izrael. V tejto súvislosti je typický tento text:

„Iba vás som poznal,“ hovorí boh Židom, „zo všetkých národov zeme.“ (Am, 3:2)

Izrael sa nazýva vinicou boha, jeho rozkošným sadom (Iz, 5:7). Od Izraela sa vyžaduje iba jedno – byť poslušný svojmu bohu. Pokiaľ to bude Izrael dodržiavať, bude mať navždy výsadné postavenie božieho obľúbenca:

„Počúvajte na môj hlas a robte všetko, ako vám prikážem, a budete ľudom mojím, ja však budem Bohom vaším.“ (Jer, 11:4)

Prečo si vlastne boh zo všetkých národov vybral práve národ Izraela?

Starý zákon si túto otázku kladie, nevie ju však uspokojivo zodpovedať. Boh hovorí Židom:

„Nie zato, že by ste boli početnejší ako ostatné národy, zaľúbil si vás Pán a vyvolil vás, veď ste najmenším zo všetkých národov, lež preto, že vás mal rád Pán a že chcel zachovať prísahu, čo učinil otcom vašim…“ (Dt, 7:7 – 8)

Len sa tu nehovorí, prečo a za čo si boh obľúbil práve tento národ a prečo dal sľub jeho zakladateľom, čiže závažné motívy vlastne nejestvujú.

Skutočný priebeh udalostí ukázal, že vyvolenec boží – izraelský národ – nezískal výhody, ktoré mu Jahve sľuboval. Boh ho síce usídlil do zasľúbenej zeme, no čoskoro ho iné národy odtiaľ vyhnali a rozpŕchol sa po celom svete. Jahve mu prisľúbil mestá, ktoré nebudoval, vinice, ktoré nesadil, jednoducho povedané, schvaľoval zdarnú lúpež. Nič z toho však národ Izraela nedostal, musel opustiť mestá i vinice a hľadať si prístrešie vo všetkých častiach sveta. Boh mu sľuboval neustále vojenské víťazstvá nad všetkými ostatnými národmi, a nasledovala iba reťaz ťažkých porážok, po ktorých obidva židovské štáty zanikli. Náboženská fantázia musela vysvetliť, prečo boh nesplnil svoje sľuby a porušil „testament“ (zmluvu) so svojím národom. Biblia ponúka toto vysvetlenie.

Ľudia uzavreli s bohom zmluvu, v ktorej sa obidve stránky k čomusi zaviazali: Za blaho, ktoré Jahve sľúbil svojmu vyvolenému národu, sa Izrael zaviazal, že bude bezvýhradne oddaný svojmu bohu, bude ho uctievať a slúžiť iba jemu. Jahve viackrát vystríha Židov, že je žiarlivý, „žiarlivec“, a teda nestrpí nijakých súperov.

„Dávajte pozor,“ varuje boh, „aby ste si neurobili rytej modly…“ (Dt, 4:23)

Najstrašnejší spôsob porušenia zmluvy, aký si len možno predstaviť, je zhotovovať si modly a uctievať ich ako bohov; ale okrem toho existuje ešte viacero príkazov, ktoré sa nesmú porušovať, pretože by zmluva stratila platnosť. Izrael sa zaviazal, že bude plniť

„všetky jeho príkazy a ustanovenia“ (Dt, 28:15).

A ak bude Izrael tieto prikázania porušovať, boh nielenže zruší zmluvu a odstúpi od nej, ale vystaví Izrael najhorším trestom.

V tejto kapitole (Dt, 28. kapitola) ďalej na niekoľkých stranách nasleduje množstvo rôznorodých a zúrivých kliatob a vyhrážok. Kliatby sú adresované nielen konkrétnemu človeku, ktorý porušuje zmluvu, ale aj „plodu jeho života“ i „plodu jeho zeme“, jeho dobytku a ovciam. Postihnú človeka všade – „keď bude vchádzať alebo vychádzať“, „v meste i na poli“, „pri všetkých prácach, ktoré bude konať“. Potom nasleduje výpočet všetkých trestov, ktoré postihnú prekliateho človeka: morová rana, suchoty, zimnica a horúčka, páľava, nakazené povetrie a hrdza, a to nie je zďaleka všetko. Nebo nad hlavou prekliateho bude medené, zem pod ním železná, miesto dažďa naň bude padať piesok, porazia ho všetci nepriatelia, „po jednej ceste proti nim vytiahneš, ale po siedmich budeš utekať a rozprášený budeš po všetkých krajinách zeme“. A znova sa uvádzajú choroby, na ktoré bude trpieť zatratený človek: egyptský vred, morové hľuzy, prašina a svrab, šialenstvo a slepota. Aj vo všetkom ostatnom sa mu bude zle vodiť:

„Zasnúbiš sa so ženou, ale iný bude s ňou spávať. Vystavíš si dom, lež iný v ňom bude bývať. Vysadíš si vinicu, ale nebudeš ju oberať.“

Potom zasa nasleduje celý rad strašne zúrivých hrozieb:

„Budeš jesť plod svojho života, mäso svojich synov a dcér… v obkľúčení a v biede, ktorou ťa budú trápiť nepriatelia tvoji.“

Táto krvavá séria hrozieb a kliatob sa končí perspektívou návratu Židov do egyptského zajatia.1

Nepomohli ani hrozby, ani kliatby – Izrael nezostal verný svojmu bohu. Biblia veľmi obrazne a alegoricky zobrazuje hriechy Izraela ako skutky nevernej ženy. Jahve vystupuje v úlohe muža-paroháča, Izrael ako jemu večne neverná žena. Celá rozsiahla kapitola Knihy proroka Ezechiela (16. kapitola) predstavuje žalostivý príbeh o tom, ako sa boh urazil za znesvätenie svojich najlepších citov a aké závery z toho robí.

Tá istá Kniha proroka Ezechiela uvádza aj iný variant alegorického znázornenia previnenia Židov voči Jahvemu (23. kapitola). Jahve sa takisto stotožňuje s mužom, no na rozdiel od predchádzajúceho variantu má dve ženy, sestry Oolu a Oolibu. Zmysel tohto dvojženstva spočíva v tom, že prvá žena symbolizuje severné kráľovstvo – Izrael, druhá žena južné kráľovstvo – Judeu. Obsah tohto príbehu je ten istý: Židia oboch kráľovstiev fakticky porušili zmluvu uzavretú s Jahvem.

V čom spočíva previnenie?

Proroci vo svojich prejavoch rozhorčene napádajú a odsudzujú predovšetkým to, že okrem Jahveho Židia vyznávali aj iných bohov. O takomto opakovanom odpadlíctve hovoria viaceré knihy Starého zákona. Už v Knihe sudcov sa uvádza, že po Jozueho smrti

„synovia Izraelovi robili, čo je zlé v očiach Pánových a slúžili bálom. Opustili Pána, Boha svojich otcov… a chodili za inými bohmi – za bohmi národov, ktoré boli okolo nich – klaňali sa im. Tak rozhnevávali Pána.“ (Sdc, 2:11 – 12)

Aj mnohé iné biblické knihy odsudzujú uctievanie bálov a astartov, prinášanie obetí týmto cudzím bohom, bohoslužby na vŕškoch, zhotovovanie idolov a modiel. Židia tým očividne zrádzajú Jahveho, pretože hlavnou podmienkou zmluvy bola monolatria, vyznávanie jediného boha.

Nespokojnosť Jahveho so svojím národom proroci vysvetľovali sociálnou nespravodlivosťou, ktorá vládla v Izraeli. Autori Starého zákona rozhorčene vystupujú proti tomu, že bohatí ubližujú chudobným a že úrady, kupované úplatkami, neochraňujú vykorisťovaných. Boh sa obracia na vrchnosť židovskej spoločnosti takto:

„Čo chcete? Drvíte ľud môj a tváre bedárov rozomieľate“ (Iz, 3:15); „utláčate maličkých a ubíjate biednych“ (Am, 4:1). „Beda tým,“ vyhráža sa boh vládcom toho sveta, „čo hromadia dom na dom a pole k poľu pripájajú, takže nieto miesta viac a uprostred krajiny sami ste ubytovaní.“ (Iz, 5:8)

Bohu sa nepáči ani spôsob života vykorisťovateľov, ktorí sedia na pohovkách zo slonoviny, vyvaľujú sa na lôžkach, jedia baránkov zo stáda a teľce z prostriedku čriedy (Am, 6:4). Jahve sa hnevá i na tých predstaviteľov moci, ktorí obhajujú záujmy boháčov, vydávajú zákony na ich ochranu a prijímajú úplatky za nespravodlivé rozhodnutia.

„Beda tým,“ hovorí Jahve, „čo uzákoňujú zákony zlé a pisárom, čo útlak spisujú, aby drobných ľudí odviedli od práva a biednych môjho ľudu odviedli od pravdy, aby vdovy boli ich korisťou a aby ozbíjali siroty.“ (Iz, 10:1 – 2)

V súvislosti s tým sa vynára dôležitá otázka: Čo prinútilo biblických prorokov, aby tak neúprosne hájili záujmy utláčaných a vykorisťovaných? Tento zaujímavý jav vysvetľujú vtedajšie historické podmienky.

Všetky tieto udalosti prebiehali v období rozpadu prvotnopospolnej spoločnosti. Vznik triedy statkárov a triedy otrokárov bol sprevádzaný vyvlastňovaním a zbavovaním pôdy radových členov obcí, čo muselo vyvolať nespokojnosť i protesty ožobračených a zotročovaných ľudí. Tieto nálady začali prenikať aj do náboženstva a často ovplyvňovali ideológov tých čias – prorokov, resp. iných autorov biblických textov. Náboženský prejav týchto nálad sa stelesnil v predstave, že sociálna nespravodlivosť sa bohu nepáči.

Ľudia teda porušovali zmluvu v dvoch smeroch – v kultovom a v sociálnom. Boh preto musel nevyhnutne použiť sankcie a tresty, ktoré vopred stanovil. Takto dokázala náboženská fantázia zdôvodniť všetky utrpenia, ktoré postihli vyvolený národ.

Z toho, čo predpovedali závažné kliatby Deuteronomia, sa nie všetko splnilo. Horúčky, vredy, bolestivé opuchliny postihovali izraelitov do tej istej miery ako iné národy, nenastal mor, ktorý by všetko zničil, a nebo sa nepremenilo na meď ani zem na železo. Čo sa „splnilo“, to boli vojenské porážky, strata štátnej samostatnosti a rozptýlenie Židov po celom svete. Tieto tresty sú samy osebe dostatočne prísne. Ich morálny význam vzrástol ešte tým, že ich vykonali cudzie národy, ktoré uctievali iných bohov. Jahve si teda za nástroj pomsty vyvolenému národu zvolil pohanov a vyznavačov iných bohov. Boh splnil svoju hrozbu:

„A povýšil Pán nad nich nepriateľov Rasinových a odporcov jeho popudil. Aramejsko od východu a Filištíncov od západu, i hltať budú Izraela plnými ústami.“ (Iz, 9:10 – 11) „Pretože ste nepočúvali na slová moje,“ hovorí boh, „pošlem a zoberiem všetky kmene severu (i k Nabuchodonozorovi, kráľovi Bábela, sluhovi svojmu) a privediem ich proti tejto krajine a proti jej obyvateľom i proti všetkým týmto okolitým národom. Splním na nich kliatbu, obrátim ich na hrôzu a posmech a na večnú púšť… Celá táto krajina bude vyhnaniskom, hrôzou a tieto národy budú kráľovi babylonskému slúžiť sedemdesiat rokov.“ (Jer, 25:8 – 9, 11)

Tak sa tieto udalosti aj približne odohrali.

Národy síce neslúžili Babylonu 70 rokov, ale len 50 a Filištínci sa vtedy na potrestaní Izraela nezúčastnili, avšak to už nie je natoľko podstatné. Veľký význam nemá ani skutočnosť, že uvedené citáty obsahujú menšie alebo väčšie nezrovnalosti vrátane toho, že vyhladené národy musia slúžiť Nabuchodonozorovi, ktorý je zrazu Jahveho sluhom, a nie vyznávačom iných bohov. I keď vzápätí sa uvádza, že po skončení tohto obdobia budú kráľ babylonský a ďalší, prostredníctvom ktorých sa boh pomstil Izraelu, vystavení strašným trestom – nie je však jasné, prečo.

Celá koncepcia obsahuje všeobecnú myšlienku, že Izrael bude veľmi kruto potrestaný, avšak nie navždy, nie definitívne; Jahve predsa úplne nezahubí svoj národ a skôr či neskôr s ním obnoví zmluvu. Už v podobenstve s Izraelom ako ženou boh sľubuje:

„Potom sa rozpamätám na zmluvu svoju s tebou v dňoch mladosti tvojej a uzavriem s tebou zmluvu večnú.“ (Ez, 16:60)

V reálnom jazyku znie tento sľub takto:

„Ale ja pozbieram zvyšky oviec svojich zo všetkých krajín, do ktorých som ich roztratil, a privediem ich späť na ich nivy; budú plodné a rozmnožia sa.“ (Jer, 23:3) „Lebo zmiluje sa Pán nad Jakubom a znovu si vyvolí Izraela a dá im spočinúť vo vlastnej zemi. Vtedy sa pridružia k nim cudzinci a pripoja sa k domu Jakubovmu.“ (Iz, 14:1)

Predchádzajúca veta si zasluhuje osobitnú pozornosť.

Nielen v nej, ale aj v niektorých ďalších biblických textoch sa poukazuje na to, že keď sa Jahve zľutuje nad svojím národom a vráti mu predchádzajúce postavenie, nebude viac izolovaný od iných národov:

„I pripoja sa v ten deň k Pánovi národy mnohé a budú ľudom mojím.“ (Zach, 2:15)

Veľmi známy text z Knihy proroka Izaiáša, ktorý ešte budeme rozoberať, uvádza:

„Budú sa k nej (k hore domu Pána – pozn. autora) hrnúť všetky národy. A prídu kmene mnohé a povedia: »Hor' sa, vystúpme na horu Pánovu, k domu Boha Jakubovho, nech nás poučí o cestách svojich.«“ (Iz, 2:2 – 3)

V učení o božej vyvolenosti Izraela tu zaznieva nový tón: ak je možné, aby sa k Izraelu pridali iné národy, potom sám pojem božej vyvolenosti jedného národa sa akosi rozplýva.

No takýto záver by bol predčasný. Zdá sa, že národy, ktoré sa budú môcť pripojiť k zmluve, budú mať podľa božej vôle osobité postavenie – nebudú rovnoprávne. Boh sľubuje Izraelu:

„Veď doprava i doľava prerazíš, semä tvoje národy zvládne.“ (Iz, 5:3)

Inde sa hovorí ešte ostrejšie: po predpovedi o pripojení „cudzincov“ k Izraelu sa uvádza, že

„dom Jakubov si ich však v zemi Pánovej prisvojí za sluhov a za slúžky. I zajmú tých, čo ich boli zajali, a podrobia si svojich utláčateľov.“ (Iz, 14:2)

Izrael teda ostáva vyvoleným národom.

Informácie o tom, kedy a za akých podmienok bude boh Jahve znova naklonený Izraelu a opäť mu zabezpečí postavenie, dôstojné pre božieho vyvolenca, sú veľmi hmlisté. Jasné je iba to, že táto perspektíva je spätá s príchodom mesiáša. Boh zváži, kedy pošle svojmu národu túto tajomnú bytosť, ktorú biblia vykresľuje veľmi neurčito a rozporne.

Musí to byť posol boha Jahveho, poverený veľmi dôležitým posolstvom, ktoré spasí Izrael. Hoci je obraz mesiáša opradený tajomnou aureolou svätosti a nadprirodzenosti, predsa to bude človek z mäsa a kostí, ktorý pochádza z pozemského rodu kráľa Dávida. Nie je úplne jasné, aké prostriedky bude mesiáš používať; zdá sa, že sa jednoducho postaví na čelo vyvoleného národa ako vodca a pomocou Jahveho sa poráta so všetkými nepriateľmi Izraela. Izaiáš sľubuje:

„Lež zaletia na svah Filištíncov k západu a spolu olúpia synov východu. Edóm a Moab bude ziskom ich rúk a synovia Amona budú ich poslúchať.“ (Iz, 11:14 – 15)

Nastúpi nová éra v histórii Izraela a celého ľudstva.

Bude to najvyšší stupeň rozvoja ľudstva, skutočná apoteóza histórie. Nastane kráľovstvo pokoja a absolútnej spravodlivosti na celom svete. Mesiáš

„bude súdiť v pravde maličkých a rozhodovať priamosťou v prospech krotkých“ (Iz, 11:4).

S veľkou umeleckou silou sa načrtáva symbolický obraz svetového pokoja, ktorý nastane s príchodom mesiáša:

„Vtedy vlk s baránkom bude bývať a leopard s kozliatkom spočívať, i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček bude ich zavracať. A krava i medveď budú sa pásť, ich mláďatá spolu budú ležať, lev však, sťa vôl, bude žrať slamu. Dojča bude sa hrať nad dierou hada a do jamy vretenice batoľa siahne rukou.“ (Iz, 11:6 – 8)

Nastane čas, keď ľudia

„z mečov svojich ukujú si radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju.“ (Iz, 2:4)

Sám výrok „prekuť meče na radlá“ stal sa neskôr známym heslom hnutia za mier, skutočne silným a výstižným práve úspornosťou výrazu. Netreba však prečítať ani celú knihu, stačí táto kapitola z Knihy proroka Izaiáša, aby sa potvrdilo, že biblia neopúšťa učenie o tom, že Izrael je národ vyvolený bohom.

Citovaným veršom predchádza tento text:

„Na konci dní sa stane: Upevnená bude hora domu Pána na temene hôr a vyčnievať bude nad pahorky, i budú sa k nej hrnúť všetky národy. A prídu kmene mnohé a povedia: »Hor' sa, vystúpme na horu Pánovu, k domu Boha Jakubovho, nech nás poučí o cestách svojich a budeme kráčať chodníkmi jeho.«“ (Iz, 2:2 – 3)

Teda pri nastolení svetového mieru má mať hlavnú úlohu vyvolený národ.

Túto koncepciu využíva vo svojej politike i propagande sionizmus. Naráža však na určité vážne problémy: téza o božej vyvolenosti Židov, ktorá je východiskom uvedenej koncepcie, znie v dnešnej dobe trochu fantasticky a na propagandu svetového rozsahu sa vôbec nehodí. Aj kresťanská teológia, ktorá považuje Starý zákon za jeden zo základných dokumentov svojho vierovyznania, musí siahať po nejasných výhovorkách, lebo nedokáže ľuďom vysvetliť, prečo si jediný boh na svete zo všetkých pozemských národov obľúbil práve izraelský národ a prečo mu dáva možnosť, aby po príchode mesiáša zohral prvoradú úlohu medzi ostatnými národmi sveta. Pravda, sionistickí ideológovia vykladajú tento problém tak, aby oslabili túto rasistickú a pre iné národy ponižujúcu teóriu božej vyvolenosti Židov.

Táto teória podľa nich netvrdí, že izraelský národ musí vládnuť nad inými národmi, ale to, že je povolaný šíriť kultúru a hlásať vieru. Jeden z hlavných predstaviteľov súčasného sionizmu Ben-Gurion citoval v tejto súvislosti Izaiášovo proroctvo (Iz, 42:6 – 7), podľa ktorého Izrael musí byť zmluvou ľudu a svetlom národov,

„aby slepým otvoril oči, aby vyviedol zo žalára väzňov a z väznice tých, čo bývajú v tme“.

Učenie o výnimočnej úlohe Židov v histórii sveta teda stále platí. Judaistický teológ Cvi Jaaron komentuje výroky Ben-Guriona takto:

„Židovstvo musí priniesť spásu celému ľudstvu, v tom spočíva podstata procesu vykúpenia, ktorý sa začal oslobodením židovského národa štátom Izrael.“2

Tieto neurčité a hmlisté formulácie majú podľa možnosti zastrieť šovinistický charakter celej koncepcie.

Napríklad americký spisovateľ židovského pôvodu Herman Vuk napísal:

„Také zasahovanie boha do histórie ľudstva, aké sa uskutočňuje vo vzťahu k Židom, nemožno racionálne vysvetliť.“3

A keďže to nejako vysvetliť treba, nuž sa vysvetľuje…

Vuk objasňuje zmysel poslania vyvoleného národa takto: toto poslanie

„spočíva v tom, aby sa spolu s predurčenosťou národa zachovávalo vo svete poznávanie boha a láska k nemu“4. Židia, ktorí sa usadili v „krajine Izraela“, musia nielen „žiť podľa zákona Mojžiša“, ale aj „byť svetlom ľudstva“.5

Autor sa všemožne snaží podať učenie o božej vyvolenosti jedného národa ako hlásanie rovnosti a bratstva medzi národmi.

Autor Knihy židovských pojmov Ph. Birnbaum, ktorý k danej problematike zhromaždil bohatý materiál, sumarizuje názory súčasných židovských teológov na otázku vyvolenosti Izraela takto:

„Božia vyvolenosť Izraela neznamená nerovnosť ani uprednostňovanie“, Izrael „nie je vyvolený ako vládca, ale ako sluha. Vyčleňuje sa spomedzi iných národov len preto, aby ich zjednotil. Izraelský národ netvrdí, že je lepší než iné národy, ale sa snaží byť lepší… Väčšie výhody znamenajú väčšiu zodpovednosť. Napríklad zdanlivá nerovnosť a uprednostňovanie Izraela znamená, že je len väčšmi pripravený slúžiť.“

Príslušné vysvetlenia neprekážajú tým istým autorom vrátane Birnbauma opakovať základnú tézu o výnimočnom postavení Izraela ako vyvoleného národa.

Birnbaum nazhŕňal veľké množstvo porovnaní, aby dokázal svoju tézu. Uvedieme jeden z takýchto dôkazov:

„Medzi hviezdami sa môže vyskytnúť jedna planéta. A na jednej z existujúcich planét zasa organický život. Medzi živočíchmi sa môže vyskytnúť jeden druh obdarený rozumom.“

Je to jednoducho výsledok istého „selektívneho (vylučovacieho – pozn. autora) procesu“. Selekciu uskutočňuje sám boh, a s ním sa nemožno hádať, či vybral správne. A selekcia

„sa prejavuje aj v ľudských dejinách“, ktoré „svedčia o tom, že boh uprednostňuje jedných pred druhými. Jednotliví ľudia sa navzájom odlišujú umom, telom i duchom, jeden je obľúbenejší, talentovanejší, krajší, úspešnejší než iný.“6

Ako sa tieto prednosti prejavujú? Birnbaum odpovedá:

„Iba u izraelského národa existuje etický monoteizmus; a keď sa aj objaví u iného národa, priamo alebo nepriamo pochádza z Izraela.“7

O tom, že židovský „monoteizmus“ je vlastne druhom polyteizmu, sme už hovorili, kým o jeho etickom obsahu budeme hovoriť neskôr.

Nech by ideológovia judaizmu a židovského nacionalizmu akokoľvek šikovne manévrovali s otázkou zmyslu a podstaty učenia o božej vyvolenosti, zriecť sa tohto učenia, prirodzene, nemienia. Judaistický historik Bamberger vysvetľuje svoje názory, ktorých základ tvoria výroky židovského publicistu z konca minulého storočia Nachmana Krochmala, takto:

„Ideál každého národa je ohraničený, história každého národa je ohraničená v čase… No ideál izraelského národa nie je takýmto čiastkovým javom, ale je zasvätený absolútnemu večnému duchu. Z toho vyplýva, že je to večný národ.“8

Židovskí a kresťanskí teológovia venovali tejto otázke zaujímavý dialóg, ktorý bol publikovaný v The Ecumenical Review, oficiálnom tlačovom orgáne Svetovej rady cirkví. Dialóg viedli rabín Günter Plaut, podľa časopisu „veľmi známy autor“, bývalý rabín synagógy v Toronte, a kresťanský katolícky teológ profesor Gregory Baum z Toronta.

Rabín začína svoj príspevok citátom z modlitby, ktorou sa židia v predvečer sviatku obracajú k bohu:

„Ty si si nás vyvolil spomedzi všetkých národov, pozdvihol si nás nad všetky jazyky a osvietil si nás svojimi prikázaniami.“

Táto modlitba skutočne vyjadruje zmysel starozákonného učenia o božej vyvolenosti Židov. Časopis uverejňuje zaujímavý fakt: pred päťdesiatimi rokmi americká reformovaná židovská cirkev vydala modlitebnú knižku, ktorá túto vetu neobsahovala (vstúpili si do svedomia), ale v jej nových vydaniach sa znova objavuje.9

Rabín podrobne vysvetľuje tradičné starozákonné učenie o vyvolenom židovskom národe a snaží sa objasniť jeho význam a najmä dôvody, ktoré viedli boha, aby si zvolil práve Židov, a nie nejaký iný národ. Rabín si kladie otázku, či možno považovať

„židovské hodnoty za čosi také unikátne a veľmi odlišné od iných kultúr a tradícií, že musia byť za každú cenu zachované“,

a či boh uprednostnil Židov práve preto, aby ich zachoval. V tejto súvislosti rabín rozoberá židovskú poéziu, etiku, normy rodinného života a musí uznať, že ostatné národy majú podobné hodnoty, že Milton či Puškin nie sú horší než Bjalik alebo Šolom Alejchem. Ukazuje sa, že Židia majú inú prednosť:

„Slúžili neviditeľnému bohu, s ktorým sa spojili vo chvíli zjavenia.“10

Toto vysvetlenie nevyzerá veľmi presvedčivo. Neverí mu ani sám jeho autor:

„Sme poslovia boží, predurčení na čosi, čo nedokážeme úplne pochopiť.“

Hlavná otázka – na čo si boh vybral Židov a prečo práve ich – zostáva v podstate nezodpovedaná, takže rabín musí uznať, že božie ciele sa v danom prípade „nedajú úplne pochopiť“. Pokúša sa zastrieť divný dojem, ktorý vyvolávajú jeho úvahy, hmlistými frázami. Boh údajne konal v záujme celého ľudstva. Izrael mal splniť svoje záväzky voči bohu ako avantgarda ľudstva, ako „svätý národ“, ako „kráľovstvo kňazov“, a „ak Izrael splnil svoje záväzky voči bohu, zabezpečil spásu celému ľudstvu“. Autor túto podivnú ideu ďalej konkretizuje:

„Židovská história, to je história sveta sústredená vo svojej kvintesencii, to je podstata prebiehajúcich udalostí. Ak sa vedie dobre Izraelu, vedie sa dobre aj svetu. Ak sa Izraelu vodí zle, upadá i celé ľudstvo.“11

Nacionalistické a šovinistické učenie o božej vyvolenosti Izraela sa tu zahaľuje do clony prázdnych slov, ktoré vyvolávajú zdanie dobroprajnosti vo vzťahu k osudom iných národov.

V podobnej ťažkej situácii sa nachádza aj kresťanský spoluautor Güntera Plauta Gregory Baum. K učeniu o božom vyvolení Izraela kresťanstvo nedokázalo od staroveku až podnes zaujať vyhranený a primeraný postoj. Kresťanstvo prijalo Starý zákon, a teda aj učenie o božej vyvolenosti. Niektoré novozákonné čiže vlastné kresťanské dokumenty jednoznačne zdôrazňujú, že adresátom samého Kristovho poslania je židovský národ. Naopak iné novozákonné dokumenty, napríklad Listy sv. Pavla, zdôrazňujú kozmopolitický charakter kresťanstva – „tu nič neznamená Grék alebo Žid…“ No nikde, ani v Novom zákone, ani v listoch otcov cirkvi, nebadať, že by sa kresťanstvo odklonilo od starozákonného učenia o božej vyvolenosti Židov. Napriek tomu treba nejako zladiť toto učenie aj s kresťanstvom, aj so vzťahom „kresťanskej civilizácie“ k Židom, ktorý sa utváral dve tisícročia.

Podľa kresťanskej tradície predsa Ježiša Krista ukrižovali práve Židia. Okrem toho na „kresťanskom západe“ vládne silný duch antisemitizmu, ktorý je, ako sa zdá, v priamom rozpore s učením o vyvolenosti Židov. Usporiadať tento chaotický systém predstáv si vyžaduje heroické úsilie kazuistiky i sofistiky a na takúto úlohu sa podujal práve G. Baum.

Baum priznáva, že „idea vyvolenosti“ je ústrednou ideou kresťanstva. Súhlasí s tým, že v staroveku bol vyvoleným národom židovský národ v jeho etnickom význame. No ďalší historický vývoj katolíckemu teológovi umožňuje, aby zamenil zjavný etnický význam pojmu „národ“ za čosi amorfné a neurčité. Vyvoleným národom sa stáva cirkev, samozrejme, kresťanská. Neskôr sa tento problém prenáša do individuálnej roviny a vyvoleným sa už môže stať hociktorý pobožný jedinec. Cirkev však naďalej zostáva objektom božej vyvolenosti.

„Druhý vatikánsky koncil postavil koncepciu božieho národa do centra ekleziológie (učenia o cirkvi – pozn. autora). Národom božím je cirkev. V dokumentoch z koncilu sa znovu dočítame, že cirkev je v jednote s celým ľudským rodom a samo ľudstvo je fakticky národom božím. Boh si vybral ľudský rod.“12

Spomedzi koho? Treba toto tvrdenie chápať tak, že boh uprednostnil ľudí pred všetkými živočíchmi a rastlinami? To je predsa nezmysel! Ťažko nájsť iné slovo na označenie týchto teologických akrobacií.

V najnovšom izraelskom vydaní Starého zákona s komentármi sa jeho „historický“ obsah vysvetľuje z hľadiska súčasných potrieb sionistickej propagandy. Autor komentára rabín Chaskelevič uvádza citát stredovekého komentátora biblie Rašiho:

„Ak prídu národy sveta a povedia Židom: »Ste uchvatitelia, pretože ste si prisvojili územie siedmich národov«, Židia im odpovedia, že celá zem patrí stvoriteľovi. On ju stvoril a dal ju tomu, komu chcel. Bola to vôľa božia, keď im ju zobral a dal nám.“

Chaskelevič k tomu dodáva:

„Keďže židovský národ môže plne uplatniť zákon tóry iba vo svojej krajine, tóra musí najprv popísať stvorenie sveta a potom vysvetliť históriu potomkov Abraháma, Izáka a Jakuba tak, aby v očiach iných národov zdôvodnila zákonné právo Židov na svätú zem.“

Teda agresívna politika súčasného Izraela vyplýva zo všeobecnej starozákonnej koncepcie historického procesu, ktorý sa má zavŕšiť návratom Židov do zasľúbenej zeme. Pravda, obhájiť túto teóriu je veľmi ťažké.

Dlho očakávaný a vytúžený príchod mesiáša sa doteraz neuskutočnil. Nie div, že najortodoxnejší činitelia spomedzi rabínov a židovských klerikálov odmietajú podporovať sionizmus práve preto, že Židia sa majú vrátiť z diaspóry do zasľúbenej zeme po príchode mesiáša, pričom boh odkladá jeho príchod z príčin, ktoré sú známe iba jemu. Sionistickí ideológovia a politici si pomáhajú pri riešení tohto problému, ako aj mnohých iných náboženských otázok abstraktnou a vyhýbavou frazeológiou. Teológ a právnik N. Bentwitch uvádza, že

„pôvodný mesianizmus, v ktorom prevládal náboženský prvok, chápu predstavitelia súčasného sekularizovaného Izraela v moralisticko-nacionalistickom zmysle“13.

Skutočný význam daného výroku sa prakticky odhaliť nedá. Jasné je iba to, že „predstavitelia súčasného sekularizovaného Izraela“ budú naďalej využívať náboženské emócie späté s vierou, že sionizmus má v tomto kulte podiel.

Vzniká ešte jeden veľký problém. Ako vieme, Starý zákon hovorí, že historický proces sa zavŕši nastolením svetovej vlády Izraela. No takúto perspektívu vývoja nemôžu načrtávať ani tí najagresívnejší a najoptimistickejší sionisti. Samozrejme, pokiaľ sa budeme doslovne držať biblických textov, môžeme predpokladať, že raz sa tieto perspektívy predsa realizujú a že keď sa bohu zachce, dnes malý Izrael stane sa vládcom celého sveta. Vedúci predstavitelia Izraela nemôžu v súčasnosti hovoriť o podobných perspektívach vážne, starozákonná koncepcia historického procesu však predsa zostáva aktuálnym i aktívnym prvkom dnešného ideologického boja.

Kresťanská koncepcia dejín

Základnou črtou, ktorou sa novozákonné predstavy historického procesu odlišujú od starozákonných predstáv, je to, že subjektom historického procesu Nového zákona nie je Izrael, ale celé ľudstvo. Starozákonné chápanie dejín možno oprávnene označiť za nacionalistické, kým novozákonné chápanie má kozmopolitický charakter. V Listoch sv. Pavla sa viackrát tvrdí, že

„tu nič neznamená Grék alebo Žid, obrezaný alebo neobrezaný, barbar alebo Skýt, otrok alebo slobodný…“ (Kol, 3:11; Gal, 3:28),

čiže hlása sa jednota celého ľudstva bez sociálnych alebo národných rozdielov. Tieto výroky osobitne zdôrazňujú nezávislosť nového náboženstva od židovského náboženstva –

„ani Žid, ani obrezaný“.

Boh (teda už nie Jahve, alebo jednoducho boh alebo boh-otec) už drží ochrannú ruku nielen nad Izraelom ale nad celým ľudstvom.

Sú to však len neurčité náznaky takéhoto prístupu, pretože v mnohých častiach Nového zákona sa ešte dosť výrazne prejavuje motív vyvolenosti a výnimočného postavenia Izraela medzi inými národmi sveta. V Evanjeliu Matúša Ježiš hovorí:

„Poslaný som iba k strateným ovciam domu Izraelovho.“ (Mt, 15:24)

Časť Nového zákona – Apokalypsa – je vyslovene protižidovská. Nepriatelia boha tu sú „zberbou diablovou“, sú to tí,

„čo hovoria o sebe, že sú Židia, a nie sú“ (Zjv, 2:9; 3:9).

V Skutkoch apoštolských sa Židom neraz vyčíta, že oni by mali prví prijať nové učenie, a iba preto, že ho odmietajú,

„hľa, obraciame sa k pohanom“ (Sk, 13:46).

Na inom mieste Skutkov sa hovorí:

„Ale keď mu odporovali (Židia Pavlovi – pozn. autora) a rúhali sa, striasol si z rúcha prach a povedal im: »Vaša krv na vaše hlavy! Ja som čistý, odteraz pôjdem k pohanom.«“ (Sk, 18:6)

Nábožensko-ideologický zápas sa riadil takouto logikou: Keďže Židia väčšinou kresťanstvo odmietali, museli sa jeho hlásatelia čoraz väčšmi orientovať na iné národy Rímskej ríše, a tak sa čím ďalej tým viac pretŕhali nite, ktoré ho spájali so židovským náboženstvom.

Vynára sa otázka:

„Či boh je len bohom Židov a nie aj pohanov? Pravdaže, aj pohanov!“ (Rim, 3:29)

No zrazu zmierlivé „aj“ mizne a objavujú sa kategorické formulácie, ktoré úplne popierajú prioritu Židov:

„Nieto teda rozdielu medzi Židom a Grékom, pretože ten istý je Pán všetkých.“ (Rim, 10:12)

Pavol sa pýta:

„Máme (Židia – pozn. autora) nejakú prednosť?“

A vzápätí odpovedá:

„Vôbec nie, lebo… sme obvinili Židov, Grékov, že všetci sú pod hriechom.“ (Rim, 3:9)

Každé vznikajúce náboženstvo musí dať ľuďom nový zmysel života, a preto im musí ukázať perspektívy, ako sa dá radikálne zlepšiť ich život, a teda ako sa dá odstrániť zlo, ktorým sa tento život znehodnocuje. Preto musí náboženstvo vysvetliť príčiny zla, ktoré panuje vo svete a príčiny a podstatu ľudského utrpenia. Tento problém bol nastolený aj v samom kresťanstve. Jeho vysvetlenie neverou Izraela svojmu bohu Jahvemu stratilo v podmienkach rozšírenia sa kresťanstva medzi mnohé národy obývajúce Stredomorie účinnosť. Vyžadovalo sa vysvetlenie, ktoré by sa vzťahovalo na celé ľudstvo. Toto vysvetlenie poskytol starozákonný mýtus o prvotnom hriechu.

Mýtus o zhrešení Adama a Evy figuruje už aj v judaizme, ale nepripisuje sa mu tu veľký význam, pretože Jahve uzaviera zmluvu s Abrahámom a neskôr s Mojžišom bez toho, aby sa z hriechu prarodičov vykúpili. Nový zákon, a teda aj kresťanstvo, považuje prvotný hriech za ústrednú udalosť svetových dejín, vlastne za ich počiatok. Ľudstvo sa môže navrátiť k „blaženosti“ iba vykúpením z tohto hriechu. Staroveké právne vedomie vyžadovalo, aby sa previnenie nejakým spôsobom vykúpilo, či už zaplatením určitej peňažnej čiastky, alebo krvou hriešnika, ktorého však mohol niekto nahradiť, t. j. vykupiteľom nemusel byť ten, kto priestupok spáchal. Podľa Nového zákona úlohu vykupiteľa z prvotného hriechu vzal na seba sám boh, ktorý prijal ľudskú podobu.

Boh v ľudskej podobe je veľmi záhadná osobnosť. Kresťanstvo, ako každé iné náboženské učenie, si nerobí ťažkú hlavu z neurčitosti, záhadnosti alebo rozpornosti postáv: stačí zaviesť slovíčko tajomný a všetko je v poriadku. Ak však chceme poznať podstatu, musíme veci nazývať pravými menami. A potom zistíme, že osobnosť Ježiša Krista v Novom zákone je rozporná a paradoxná.

Je Kristus človekom, alebo bohom? Nový zákon hlása, že je aj tým, aj tým, teda bohočlovekom. Či to neznamená, že nie je ani celkom človekom, ani celkom bohom? Teológovia však tvrdia, že je to úplný boh i úplný človek. No toto nemožno tvrdiť, pretože ak je Kristus úplným bohom, neostáva nič pre človeka, a naopak. A ak už je bohom, je jediným alebo jedným z bohov? Tu sa začína najspletitejší náboženský námet, súvisiaci s učením o najsvätejšej trojici, o ktorom sme však už hovorili.

V istom historickom okamihu,

„keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna“ na zem (Gal, 4:4).

Syn mal jediné poslanie:

„Otec poslal Syna svetu za Spasiteľa.“ (I Jn, 4:14)

Nový zákon často spomína Kristovo poslanie na zemi:

„Narodil sa spasiteľ,“ zvestuje ľuďom anjel (Lk, 2:11), „je Spasiteľom všetkých ľudí,“ hodnotí ho sv. Pavol (I Tim, 4:10), „tento je naozaj Spasiteľ sveta,“ potvrdzuje Evanjelium Jána (Jn, 4:42).

Stačí sa trochu zamyslieť nad zmyslom toho, o čom sa tu hovorí, a hneď nám napadnú podivné otázky. Boh stvoril svet, stvoril ho dokonale a sám bol spokojný so svojím dielom („videl, že je to dobré“), ako korunu tvorstva stvoril človeka a ľudstvo, ktorému musí slúžiť všetko na svete. Zrazu treba ľudstvo spasiť nejakým neobyčajným spôsobom: treba vystaviť vlastného „jednorodeného“, t. j. zrejme jediného syna mukám a nechať ho zomrieť. Navyše musí zahynúť aj sám boh, pretože „syn“ je totožný s „otcom“. Neskôr sa objavili kresťanskí teológovia, ktorí sa snažili nájsť z tejto situácie logické východisko a vytvorili cirkvou odsudzovanú herézu patripasianstva (utrpenia za otca): ak sú otec a syn jedno, potom otec tiež trpel, keď syna šľahali bičom („bičovali“), keď mu na hlavu dali tŕňovú korunu a keď ho ukrižovali… Nie je ťažké odsúdiť túto herézu, oveľa ťažšie je však poprieť jej podstatu. Cirkevní ideológovia to nedokázali, pretože naozaj vzniká nezmysel…

Spása ľudstva si vyžadovala krvavú obeť. A táto obeť bola prinesená,

„»lebo si bol zabitý,« hovoria baránkovi, »a svojou Krvou si nás Bohu vykúpil«“ (Zjv, 5:9).

Baránok tu označuje jahňa, malého barana; takmer v celej Apokalypse vystupuje Ježiš Kristus pod takýmto zvieracím pomenovaním. Iné novozákonné knihy baránka nespomínajú, naopak Ježišovu obeť dokonca kladú do priameho protikladu zvieracím obetiam uzákoneným v Starom zákone. Apoštol Pavol uvádza:

„Kristus… vošiel raz navždy do Svätyne, obetujúc nie kozliu a teľaciu krv, ale svoju vlastnú. Tak vydobyl ľuďom večné vykúpenie. Lebo keď kozlia a býčia krv a popol z jalovice… robia obradne čistými, o čo viac krv Krista… očistí nám svedomie, od mŕtvych skutkov.“ (Žid, 9:11 – 14)

Kristova krv síce môže byť blahodarnejšia a účinnejšia než krv kozlia a teľacia, no význam a zmysel samého obetovania syna božieho nám uniká.

Komu je určená vykupiteľská obeť? Samému bohu? Nech sa na osobu Krista pozeráme akokoľvek, odpovede na predchádzajúcu otázku sú nezmyselné. Ak je Kristus bohom, potom boh prináša obeť seba sebe samému. Ak je Kristus len synom božím, znamená to, že boh obetuje svojho syna tiež sebe samému. Núka sa aj iný variant, a to, že obeť je určená samému satanovi. Má to istú logiku, lebo satan je zdrojom zla vo vesmíre, a ak sa obeť prináša kvôli odstráneniu zla, potom zrejme treba tomuto zosobnenému zlu dať akýsi úplatok, aby prestalo škodiť. No ak je to tak, potom stráca zmysel téza o všemohúcom bohu, ktorý sa musí podlizovať svojmu nepriateľovi a podplácať ho…

Aj ďalší zmysel celého tohto učenia je do veľkej miery temný.

V dôsledku vlastného hriechu si Adam nemôže nárokovať úlohu pravého prarodiča ľudstva, lebo

„pre pád jedného premnohí zomierajú“ (Rim, 5:15).

Ježiš sa zjavil na zemi ako druhý Adam, ako nový, posledný Adam (I Kor, 15:45). On víťazí nad smrťou, čo sa prejavilo najmä tým, že bol vzkriesený. Víťazstvo Krista nad smrťou však treba chápať v širšom, dokonca všeobsiahlom zmysle, lebo

„ako všetci zomierajú v Adamovi, tak všetci ožijú v Kristovi“ (I Kor, 15:22).

Druhý Adam nekonečne prevyšuje prvého, lebo

„prvý človek zo zeme – zemský, druhý človek z nebies – nebeský“ (I Kor, 15:47).

Keďže boh má neobmedzené možnosti a je mu daná

„všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt, 28:18),

dokázal totálne poraziť satana a na vlastné oči videl

„satana padať z neba ako blesk“ (Lk, 10:18).

Boh prekonal zlo, premohol smrť, odvrátil hrozbu pekla, ktorá visela nad celým ľudstvom. A apoštol, ktorý si pripomína a opakuje text starozákonného proroka Ozeáša (Oz, 13:14), škodoradostne zvoláva:

„Kdeže je, smrť, tvoje víťazstvo? Kdeže je, smrť, tvoj osteň?“ (I Kor, 15:55)

Súčasná cirkev, ktorá má podobný postoj, tiež oslavuje víťazstvo nad smrťou.

Súčasný pravoslávny teológ v tejto súvislosti napísal:

„Teraz… keď nastal spásonosný príchod syna božieho, boha i vykupiteľa nášho Ježiša Krista, smrť, ktorá prišla na svet ako dielo diabla, stala sa bezmocnou.“14

Sily zla sú pokorené.

„Vládca tmy, ktorý je voči Kristovi bezmocný, bol spravodlivo vyhnaný.“15

Nastal úplný prerod, z ľudí sa stali svätci:

„Ukrižovanie a obeť spasiteľa ospravedlňuje ľudskú podstatu, t. j. vnútorne ju pretvára, obnovuje a robí spravodlivou.“16

Zdalo by sa, že nič lepšieho si nemožno želať. Život na zemi sa stal večným, pekla sa už netreba báť. A zlo, ktoré vládlo na zemi odvtedy, čo človek zhrešil – choroby, rozličné utrpenia, chudoba, hlad, vojny, vykorisťovanie a utláčanie človeka človekom –, malo samozrejme pominúť.

No krvavá obeť, svetový a historický akt vykúpenia a spasenia nepriniesli nijaký obrat v situácii a osudoch ľudstva. Všetko ľudské utrpenie jestvuje naďalej, ľudia umierajú a pokiaľ žijú, trpia na choroby. Ženy naďalej v mukách rodia deti a muži sa v pote tváre starajú o živobytie. Pretrváva i vykorisťovanie, hlad a vzájomné vraždenie. Zničený, zvrhnutý a dokonale porazený satan stále škodí v plnej sile. Príčiny tohto stavu nedokáže vysvetliť ani Nový zákon, ani celá rozsiahla teologická literatúra, ktorá sa ustavične vydáva už takmer dve tisícročia.

Z niektorých textov Nového zákona možno usudzovať, že spasenie ľudstva príchodom Ježiša Krista malo byť jednorazovým aktom. Ján Krstiteľ prorokuje:

„Kajajte sa, lebo sa priblížilo Kráľovstvo nebeské.“ (Mt, 3:2)

Keďže toto proroctvo vyslovil skôr, než sa zoznámil s Ježišom, je zrejmé, že s príchodom a pôsobením Ježiša malo nastať i kráľovstvo nebeské na zemi. Neskôr sa utvára predstava, že spasenie nastane postupne na dva razy: najprv Kristus prinesie sám seba ako obeť, potom zožne plody tohto obetovania a skutočne spasí ľudstvo. Táto predstava sa stala jednou z najdôležitejších kresťanských dogiem a súčasťou nicejsko-carihradského symbolu viery. Súčasný pravoslávny teológ o tejto dogme píše:

„Viera v druhý príchod Krista je jedným z bezvýhradných základov celého kresťanského učenia.“17

Z toho vyplýva, že treba čakať na druhý príchod Krista.

Pôvodne sa predpokladalo, že medzi dvoma príchodmi Krista uplynie veľmi krátky čas. Keď Ježiš posiela apoštolov hlásať svoje učenie, takto im hovorí:

„Ešte ani neprejdete všetkými izraelskými mestami, kým nepríde Syn človeka.“ (Mt, 10:23)

V každom prípade sa to má uskutočniť počas života danej generácie:

„Nepominie sa toto pokolenie, kým sa toto všetko nestane.“ (Mt, 24:34)

Nemožno sa však diviť, že termín druhého príchodu sa neskôr stále viac odsúva do neurčita.

Druhý príchod Krista bude podľa Nového zákona hrozivým a majestátnym úkazom:

„Ako zlodej príde deň Pánov,“

prorokuje apoštol Peter.

„A nebesá sa s rachotom pominú, živly sa páľou rozplynú a zem so všetkým činom zbĺkne.“ (II Pt, 3:10)

Ešte hroznejšie vykresľuje túto katastrofickú predohru k novému príchodu Krista Evanjelium Lukáša. Jeruzalem je nevedno prečo obkľúčený neznámymi vojskami. Ľudia dostávajú príkaz.

„Tí, čo budú v Júdsku, nech utekajú do hôr, a čo budú v meste, nech odídu… lebo to sú dni pomsty.“ (Lk, 21:21 – 22)

Celkove

„bude veľké súženie na zemi a hnev nad týmto ľudom“ (Lk, 21:23).

Nastane katastrofálne ťažké obdobie:

„A budú padať pod ostrím meča a odvádzať ich budú ako zajatých medzi všetky národy. A po Jeruzaleme budú stúpať pohania, kým sa neskončia časy pohanov. A budú znamenia na slnku a na mesiaci i na hviezdach, a na zemi bude úzkosť medzi národmi, bezradnými pre hukot mora a vlnobitie. Ľudia budú zmierať od strachu a od očakávania, čo príde na celý svet, lebo nebeské mocnosti budú sa triasť.“ (Lk, 21:24 – 26)

Potom nastane zvrat:

„A vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblaku s mocou a slávou veľkou.“ (Lk, 21:27)

V Apokalypse vyzerá svetová kataklizma pri druhom príchode Krista ešte hrozivejšie. Účinok tohto proroctva umocňuje jeho celkový pochmúrny a velebný tón a ráz, veľké množstvo alegorických a symbolických obrazov a motívov: zvitok so siedmimi pečaťami, zabitý baránok, ktorý postupne láme tieto pečate, duše tých, čo boli zabití pre božie slovo, ktoré spod oltára žiadajú boha, aby už súdil a pomstil ich krv, zemetrasenie, slnko sčerneté ako srstené kajúcne rúcho a mesiac ako krv, hviezdy padajúce na zem, nebesá, ktoré

„sa stiahli, ako keď sa zvitok zvinuje“.

V priebehu ďalších udalostí, ktoré otriasli svetom, sa objavuje

„veľký ohnivý drak, ktorý mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem korún“,

a koná množstvo strašných skutkov: Svojím chvostom zmetie na zem tretinu nebeských hviezd, pristupuje k rodiacej

„Žene“, „aby zhltol jej dieťa, chlapca, len čo ho porodí“.

Nie je to obyčajný chlapec, ale ten,

„ktorý má železnou berlou pásť všetky národy“,

inými slovami, sám mesiáš, Kristus. Dieťatko berú ihneď

„k Bohu a k jeho trónu“

a na nebi sa rozpúta vojna medzi armádou anjelov na čele s archanjelom Michalom a diablovými hordami. Víťazí vojsko anjelov, v dôsledku čoho

„bol zvrhnutý (o budúcnosti sa hovorí v minulom čase, keďže ide o zjavenie autora Apokalypsy – pozn. autora) veľký drak, starý had, ktorý sa volá diabol a satan, zvodca celého sveta; bol zvrhnutý na zem a jeho anjeli boli zvrhnutí s ním“ (Zjv, 12:9).

Na zemi sa drak, satan neupokojil, opäť hnevá boha a opäť bojuje so svätými, ba dokonca nad nimi aj dočasne víťazí. Za ním sa objavuje „šelma“, ktorej číslo je 666, a „druhá šelma“, ktorá núti ľudí, aby sa jej klaňali, a spôsobuje, že si každý

„dáva znak na pravú ruku alebo na čelo“ (Zjv, 13:16).

Ďalej sa na scéne objavuje baránok – ten istý mesiáš, ktorý sa narodil a hneď aj vyrástol, a s ním ešte sedem anjelov a 144 000 spravodlivých, a opäť pokračuje boj, ktorý sa po mnohých peripetiách končí tým, že diabla hodia do ohnivého jazera. Diabol síce nezahynie, ale je s ním zle-nedobre. Zväzujú ho veľkou reťazou a znova hádžu do hlbín; no o tisíc rokov ho na krátky čas z nejakých dôvodov oslobodia, takže bude môcť znovu „zvádzať národy“ a obnoviť nepriateľstvo k bohu a jeho mesiášovi. Opäť ho vrhnú do jazera ohnivej síry, kde bude

„mučený dňom i nocou na veky vekov“ (Zjv, 20:11).

Boh definitívne víťazí!

Všemohúci vyhlasuje:

„Hľa, všetko robím nové.“ (Zjv, 21:5)

Vznikajú nové nebesá, zem i nový Jeruzalem,

„zostupujúci z nebies od Boha“. Na „veľkom bielom tróne“ sedí boh a pred ním stoja všetci mŕtvi, ktorých on súdi podľa toho, „ako to bolo napísané vo zvitkoch“.

Toto bude posledný súd, ktorým sa zavŕšia dejiny sveta.

Apokalypsa zobrazuje nastávajúcu vesmírnu kataklizmu, ktorú autor tejto knihy sv. Ján apoštol podáva vo forme fantastických a takmer chorobných videní. V iných novozákonných knihách nie je tento obraz taký alegorický, ale v hrubých črtách ho možno nájsť aj tu.

Skôr či neskôr nastane „koniec sveta“ (Mt, 13:39). Najprv nastanú rôzne katastrofy, hrozné a veľké „ohavné spustošenie“, potom nastane zlom:

„Hneď však po súžení týchto dní slnko sa zatmie, mesiac nevydá svetlo, hviezdy budú padať z neba a pevnosti nebies sa otrasú. Vtedy sa ukáže znamenie Syna človeka na nebi a kvíliť budú všetky národy sveta a uzrú Syna človeka prichádzať na oblakoch neba s veľkou mocou a velebnosťou.“ (Mt, 24:29 – 30)

Keď Kristus zostúpi na zem, začne svoju činnosť tým, že vyšle poslov do všetkých končín sveta:

„Potom rozpošle svojich anjelov za mohutného zvuku trúb, a zhromaždia jeho vyvolených zo štyroch svetových strán, od jedného konca neba až po druhé.“ (Mt, 24:31)

Treba to zrejme chápať tak, že najprv zhromaždia iba vyvolených, a neskôr budú potrební všetci – nielen živí, ale aj mŕtvi. Lebo

„mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú, budú žiť“ (Jn, 5:25).

Nie je celkom jasné, či vzkriesení budú všetci, čo už niekedy žili, alebo len tí vyvolení. Na jednej strane sa vzkriesenie sľubuje iba tým, ktorí jedli telo boha a pili jeho krv (Jn, 6:54); na druhej strane sa oznamuje, že vzkriesení budú všetci mŕtvi –

„spravodliví i nespravodliví“ (Sk, 24:15).

Aj niektoré ďalšie časti Nového zákona predpovedajú vzkriesenie všetkých mŕtvych (Jn, 5:28 – 29; I Kor, 15:22). Druhý variant – všeobecné vzkriesenie – je logickejší ako prvý, lebo ak budú vzkriesení iba spravodliví, za čo ich treba súdiť? Pred posledný súd budú postavení aj ľudia, ktorí sa dožijú druhého príchodu Ježiša; predstúpia pred tvár Ježiša „premenení“, ale ako, to sa už neuvádza.

Potom sa začne súd. Boh, ako predpovedali už žalmy,

„bude v spravodlivosti riadiť zemekruh“ (Ž, 97:9).

Sám priebeh súdu je veľkolepý. Kristus

„zasadne na trón svojej velebnosti. I zhromaždia sa pred ním všetky národy. A oddelí ovce od kozlov. A tak ovce si postaví sprava, kým kozlov zľava.“ (Mt, 25:31 – 33)

Niečo tu nesedí: ak je od začiatku známe, ktorí ľudia sú spravodliví (ovce) a ktorí hriešni (kozly), načo je potrebný súd? Tým skôr, že Ježiš ihneď vynáša rozsudok. Obracia sa k tým, ktorých postavil po svojej pravici:

„Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite Kráľovstvo, ktoré vám bolo pripravené od ustanovenia sveta.“ (Mt, 25:34)

Tým, ktorých má po svojej ľavici, Ježiš hovorí:

„Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečení, do ohňa večného, ktorí je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ (Mt, 25:41)

Možno ide len o stručný opis, v ktorom sú vynechané medzičlánky a popis samého súdu, kde sa detailne rozoberajú povahy a skutky tých, čo sú postavení pred súd.

Súdi a vynáša rozsudky nielen Ježiš, ale i apoštoli, anjeli a nejakí bližšie neurčení „svätí“. Ježiš hovorí apoštolom:

„Veru, hovorím vám, pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej velebnosti, vtedy i vy, čo ste ma nasledovali, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov izraelských.“ (Mt, 19:28)

Ťažko pochopiť, prečo sa budúci obžalovaní grupujú iba z izraelských kmeňov; je možné, že to treba pripísať vtedajšiemu spôsobu vyjadrovania, pri ktorom dvanásť izraelských kmeňov symbolizovalo celé ľudstvo. Pravdepodobne je to však taký istý pozostatok starozákonných motívov v Novom zákone ako v Apokalypse, kde 144 000 spravodlivých, ktorí budú spasení, predstavuje 12 000 členov z každého izraelského kmeňa, pričom spasenie sa vzťahuje na celé ľudstvo.

Anjeli plnia zodpovedné poslanie, oddeľujú zlých od spravodlivých (Mt, 13:49); na iných miestach toho istého evanjelia sa uvádza, že tento výber robí sám Kristus. O „svätých“ sa lakonicky poznamenáva, že

„budú súdiť svet“ (I Kor, 6:2)

Na súde je vcelku bohaté a reprezentačné zastúpenie.

Zo svätých obrazov, ktoré zobrazujú posledný súd, ale aj z iných obrazov s náboženskou tematikou a z náboženskej literatúry vidíme, že na súde majú dôležitú úlohu aj iné postavy: satan, ktorý má funkciu obhajcu obžalovaných, bohorodička, ktorá sa prosbami o milosrdenstvo snaží dosiahnuť miernejší trest pre obžalovaných, v úlohe súdnych vykonávateľov vystupujú anjeli a čerti. Anjeli sprevádzajú súdom omilostených do raja, čerti zasa ženú odsúdených na večné muky do pekla a v samom pekle vykonávajú funkciu katov. Božie úmysly sú očividne rozporné: Satan a celé jeho pekelné vojsko by mali byť súdení a odsúdení v prvom rade, no naopak vystupujú v úlohe božích pomocníkov a sluhov, ktorí plnia zodpovedné príkazy. Inými slovami, satan i všetky nečisté sily nielenže nehynú „na konci sveta“, ale získavajú dokonca nový, a pritom veľmi vážený status. Treba pritom poznamenať, že v biblii tento motív nefiguruje a že bol vytvorený až neskôr hrou náboženskej fantázie na základe biblického materiálu.

Posledný súd sa končí vykonaním rozsudku:

„A pôjdu títo (hriešnici – pozn. autora) do večného trápenia, spravodliví však do večného života.“ (Mt, 25:46)

Súdny deň sa skončil. Ďalej už nebude nič. Jedni ľudia budú žiť v blaženosti až do konca, iní budú mučení bez konca, ale dejiny sa skončili. K tým, čo sú predurčení na blaženosť, sa hodia slová, ktoré tvoria názov dvoch vynikajúcich eposov – Stratený raj a Raj znovunadobudnutý. Ľudia stratili pôvodný raj, do ktorého ich usídlil boh, no získajú nový, do ktorého sa dostanú po tisícročiach rozličných trápení v dejinách. Pokiaľ má táto téza platiť presne, treba ju „trocha“ opraviť.

Pôvodný raj užívali všetci ľudia, i keď boli dohromady iba dvaja. Do budúceho raja sa dostanú len poniektorí ľudia, bude ich zrejme veľmi málo („veľa je pozvaných, no málo vyvolených“), ostatní musia svoj posmrtný život prežiť v nekonečných pekelných mukách. Svetová história sa teda skončí veľmi chmúrne a bezútešne, a vôbec celý jej priebeh je až nezmyselne problematický. Idealistický filozof a pravoslávny teológ S. Bulgakov popisuje posledný historický akt z hľadiska pravoslávnej cirkvi, ba „celého kresťanského sveta“:

„Posledné rozdelenie na hriešnikov a spravodlivých, smrť a peklo, prekliatie a zavrhnutie, večné muky pre jedných a kráľovstvo nebeské, večná blaženosť a božia milosť pre druhých – tak sa končí pozemská púť ľudstva.“18

Zamyslime sa nad zmyslom tohto učenia, ktoré vyznáva „celý kresťanský svet“, a hneď uvidíme, veľmi mierne povedané, jeho nezmyselnosť.

Hriešnikov i spravodlivých stvoril jeden a ten istý boh. Keďže je nekonečne milostivý, mal iste najlepšie úmysly a chcel byť spravodlivý a nestranný k všetkým ľuďom. Ako sa potom mohlo stať, že jedni patria do raja a druhí do pekla? Teológovia dávajú na túto otázku zvyčajne odpoveď, že každý človek je obdarený vlastnou vôľou, a práve od toho, ako ju on sám využije, závisí jeho posmrtný život. Táto odpoveď však nevysvetľuje podstatu veci.

Po prvé boh vopred vie, ako kto využije svoju slobodu, a teda sa vopred zmieri s tým, že väčšina ju zneužije na škodu sebe i iným. Ako sa táto predstava zhoduje s múdrosťou, nekonečnou dobrotou a inými bezmedzne veľkolepými vlastnosťami boha? Po druhé biblia okrem toho uvádza, že boh nie je pasívny, že

„Pán zaiste vie, ako vytrhnúť nábožných z pokušenia, nespravodlivých však zachovať až do dňa súdu a trestu“ (II Pt, 2:9).

Zmysel apoštolovho vyhlásenia je jasný, hoci sám osebe je vnútorne protirečivý.

Boh „vytrháva nábožných z pokušenia“ zrejme tak, že ich stavia do takej situácie, kde nie sú vystavení pokušeniu, kým hriešnikov špeciálne pripravuje pre peklo, takže im nevytvára takéto vhodné podmienky. To znamená, že najmilostivejší boh hneď od začiatku obdaril svojou milosťou jedných a pozbavil milosti iných. No na základe čoho predurčil jedných na pobožnosť a iných na hriešnosť? Na túto otázku možno odpovedať aj tak, že sa nepatrí dávať bohu také neúctivé a hriešne otázky; boh sa nám predsa nebude zodpovedať a vo všetkom, čo činí, rozhoduje jeho vôľa. Rozoberať otázky vierouky na takejto úrovni stráca úplne zmysel, my však chceme, aby čitateľ rozmýšľal, a nielen slepo dôveroval tomu, čo hlásajú teológovia a rabíni. Musíme si teda klásť otázky a rozumne na ne odpovedať tak, aby to zodpovedalo požiadavkám rozumu a logiky.

Podľa biblie je boh zaujatý, nespravodlivý a robí rozdiely medzi ľuďmi.

Adama a Evu boh vystavil od samého počiatku pokušeniu, ktorému neodolali. Vedel, že neodolajú, a napriek tomu to urobil. A ak máme veriť slovám apoštola Petra, urobil to preto, že ich neuznal za pobožných. Ale veď takých ich stvoril on sám! Odtiaľ vyviera prapríčina tisícročného krviprelievania, páchaného zla a úžasného utrpenia. V istej chvíli boh zasiahol a poslal svojho syna, t. j. akoby samého seba (trojica je nerozlučiteľná a tvorí jednu podstatu), aby vykúpil a odstránil zlo a ľudské utrpenie. Toto sa však nestalo, a cirkev teraz navrhuje čakať na druhý príchod toho istého božieho syna, po ktorom nastane definitívne, vôbec nie radostné účtovanie.

Z Nového zákona vidíme, že pôvodne sa s nijakým odkladom nepočítalo. Nový prístup a odklad si vyžiadala jestvujúca situácia. Ubiehali desaťročia, a druhý príchod Krista sľubovaný vtedajšej generácii vôbec nenastal. Chtiac-nechtiac fantázia sa musela uberať v smere slov, že „nepoznáme ani dňa, ani hodiny, kedy príde…“ A veriaci čakajú na ten deň a hodinu dodnes.

Niektoré kresťanské smery hlásajú, že druhý príchod Krista treba očakávať v súčasnosti, v týchto dňoch. Napríklad adventisti postavili celú svoju vierouku na tomto očakávaní, i samo ich označenie je odvodené zo slova adventus (lat. – príchod). Sekta Svedkov Jehovových svojich prívržencov učí, že neviditeľný príchod Krista nastal roku 1914 a teraz už len pokračuje. Pravda, svetové historické udalosti od tohto dátumu vôbec nezodpovedajú predpovediam z Apokalypsy. Nie je to však jediný nesúlad, s ktorým sa stretávajú tí, ktorí veria v biblické proroctvá a v biblické učenie ako také.

Kresťanskí teológovia všetkých čias vynaložili veľa úsilia na to, aby aspoň v základe ozrejmili učenie o Kristovom spasení ľudstva. Jedno zo spoločenských podujatí ruskej pravoslávnej cirkvi a luteránskej evanjelickej cirkvi v NSR (tzv. Arnoldsheinské rozhovory) roku 1971 bolo venované samostatnej otázke „Vzkriesenie Krista a spása ľudstva“.19 Viaceré referáty predstaviteľov oboch cirkví sa pokúšali odpovedať na otázku, ako sa prejavila spása ľudstva, ktorú uskutočnil Kristus.

Vo všetkých referátoch o vzkriesení Krista sa na rozdiel od „starého tvorenia“ opísaného v knihe Genezis hovorí o „novom tvorení“, ktoré sa začína prvým príchodom Krista a končí druhým príchodom – parúziou. Okrem otázky, čo sa stane, keď nastane druhý príchod Krista a skončí sa nové tvorenie, treba zodpovedať aj otázku, čo sa vlastne stalo za dvetisíc rokov, odvtedy, čo sa začalo nové tvorenie. Pre teológov nie je nijakým problémom na túto otázku odpovedať.

Luterán Harbsmeier sa priamo pýta:

„Čo z nového tvorenia sa už uskutočnilo?“

A odpovedá:

„V novom tvorení »sa uskutočnil« (nevedno, prečo autor dáva toto slovo do úvodzoviek – pozn. autora) každý uplynulý deň, ktorý bol prijatý s vďakou a ktorý priniesol plody. »Uskutočnil sa« každý deň i každý okamih, prežitý z milosti božej, v ktorom požívame plody viery, lásky a nádeje. »Uskutočnil sa« každý deň i každý okamih, ktorý uplynul v znamení odpúšťania a ktorý nás povzbudil k novým činom a novým skutkom. Novým tvorením »sa uskutočnil« každý čas i každé miesto, kde sa všetky starosti kladú na plecia toho, kto je sám životom, pravdou a láskou…“

Ďalšie slová plynú v nekonečnom prúde ešte na mnohých nasledujúcich stránkach. Zmysel jednotlivých slov je síce jasný, ale celkový obsah a to najdôležitejšie – čo sa vlastne uskutočnilo v druhom tvorení – sa pochopiť nedá.

Trochu inak sa pokúša odpovedať na otázku „nového tvorenia“ pravoslávny teológ N. Gunďajev. Podľa neho pri „novom tvorení“

„ľudstvo začalo vnímať zločiny a krutosť ako chorobné, nezdravé javy, ktoré vyvolávajú úprimné rozhorčenie a pobúrenie, hoci sa predtým považovali ak nie za životnú normu, tak určite za úplne prirodzený jav“.

Nič sa teda nezmenilo, iba ľudia sa začali rozhorčovať.

Slovné odsúdenie zla nachádzame v starovekom spoločenskom myslení už v dobách dávno pred Kristom a neskôr aj v nekresťanských a protikresťanských filozofických i náboženských učeniach, ktoré sa rozvíjali paralelne s kresťanstvom. Nezáleží na podobe odsudzovania, ale na skutočnom stave vecí! Ešte nehoráznejšie si dovoľuje skresľovať skutočnosť pravoslávny protojerej, keď vyhlasuje:

„Väčšina mravných výdobytkov ľudského ducha je výsledkom evanjelických misií, výsledkom pôsobenia cirkvi. Prví nasledovatelia Krista slúžili svetu ako vzor najväčšej mravnej dokonalosti, svätosti, mučeníctva a hrdinstva.“20

Teológ nespomína konkrétne, kto má slúžiť za mravný vzor, a to nás oprávňuje, ak máme ostať na pôde ruskej histórie, za takýto vzor považovať „najmiernejšieho“, najkresťanskejšieho cára Alexeja Michajloviča, ktorý dal upáliť protopopa Avvakuma, i samého protopopa Avvakuma, ktorý túžil „rozrezať“ svojich nepriateľov,

„najprv rozštvrtiť toho Nikona (patriarchu – pozn. autora) a potom aj ostatných jeho stúpencov“.

Boli, prirodzene, aj takí horliví zástancovia kresťanstva, ktorí sami nikoho neupaľovali ani neštvrtili, ale prenechávali takéto metódy svetskej moci, pričom poučovali ľudí slovami Nového zákona o tom, že moc je daná od boha a že cisárovi treba dať to, čo je cisárovo, s takou istou nevyhnutnosťou ako bohu to, čo je božie. Čitateľ posúdi, či to stačí na „vzor najvyššej mravnej dokonalosti“.

Nevidno, že by sa kresťanskou érou začalo „nové tvorenie“, že by sa obrátil list knihy dejín a nastali nové a zásadné zmeny.

Neostáva nič iné, len sa spoliehať na záverečnú etapu „nového tvorenia“, na koniec sveta, druhý príchod Krista a posledný súd.

Neostáva nič iné, len vzývať Krista a modliť sa, aby prišiel aj druhý raz. Je čudné, že si veriaci človek vôbec dovolí vzývať boha. Môže si dovoliť takú drzosť a diktovať bohu, čo má robiť? Veď boh najlepšie vie, kedy príde jeho chvíľa. Napriek tomu náboženská literatúra i liturgická prax často narábajú s výzvami ako Príď, pane Ježišu! a podobne. Nedávno vydali pod týmto názvom úvodný článok v oficiálnom tlačovom orgáne americkej Generálnej rady božieho zhromaždenia.21 Časopis vysvetľuje snahu popohnať boha pomerne realisticky: mnohí „kresťania sa stavajú ľahostajne k proroctvu“ o druhom príchode…

Aj švajčiarsky časopis ekumenického hnutia si robí starosti, či nastane druhý príchod Krista. Tento časopis uverejnil článok s titulom Príď kráľovstvo tvoje.22 Ako je známe, tieto slová tvoria druhú prosbu zo známej modlitby otčenáš.

Časopis nezvolil túto tému náhodou; oznamuje, že tieto slová budú heslom nadchádzajúceho Svetového kongresu misionárov v Melbourne. Preto článok istého N. N. V. rozvíja zaujímavé úvahy, ktoré do istej miery vystihujú súčasný kresťanský prístup k otázke druhého príchodu Krista.

Autor konštatuje, že od prvého príchodu Ježiša ľudia neprestali čakať na druhý príchod – tak v stredoveku, v období reformácie, v 19. storočí, ako i v súčasnosti. A dôvodov na to bolo neúrekom. Lenže zakaždým boli prognózy o mieste a čase takmer istého konca sveta „príliš unáhlené a klamné“. Nuž čo, treba ďalej čakať.

Autor spomína aj iné očakávania. Napríklad na začiatku nášho storočia predstavitelia „hnutia sociálneho evanjelia“ predpovedali, že „20. storočie bude kresťanským storočím“. Konštatuje však, že sa mýlili, pretože storočie

„prinieslo čosi úplne iné: dve svetové vojny, masovú nezamestnanosť, Osvienčim, atómovú bombu, teror, masovú biedu a vysťahovalectvo, hrozbu ekologickej katastrofy“.

A bolo by veľmi zlé, keby vznikla hrozba „všeobecného rozčarovania a cynizmu“. Od tejto hrozby ľudstvo údajne zachránilo ekumenické hnutie. Novoutvárané kresťanské cirkvi Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky

„nepovažujú učenie o kráľovstve božom za predmet teologických dišpút, ale za priamu a istú nádej na lepší svet, na nový poriadok, v ktorom bude utláčanie a vykorisťovanie nahradené spravodlivosťou a bratstvom v duchu Kristovom“.

Nevedno, či tento „nový poriadok“ znamená kráľovstvo božie, ktoré súvisí s koncom sveta a druhým príchodom, alebo naopak, znamená nový odklad pre zavŕšenie kresťanských dejín. Autor sa odvoláva na Evanjelium Lukáša, kde sa v mene Krista oznamuje, že „Kráľovstvo Božie je vo vás“ (Lk, 17:21). Tak ako sa ľudia mravne zdokonaľujú, prekonávajú „skepsu, malomyseľnosť a túžbu po vlastníctve“, tak prichádza aj kráľovstvo nebeské.

Evanjelium Lukáša sa síce zameriava na „vnútorné kráľovstvo božie“, ale naďalej sľubuje vonkajší príchod Krista za podmienok, ktoré pre ľudstvo znamenajú katastrofu. Nedá sa to nazvať inak. Protirečenia tohto druhu sú síce pre bibliu príznačné, ale v danej situácii to nepomôže. Ľuďom treba jasne povedať, či majú čakať príchod Ježiša z nebies za zvukov trúb a so sprievodom nebeských vojsk, či sa majú obmedziť na „vnútorné“ sebazdokonaľovanie. A navyše, čo im odporučiť: čakať, alebo bojovať za lepší život a prekonávať nepríjemnosti? Autor si priamo kladie túto otázku a formuluje jeden z podtitulov svojho článku takto: Čakať, alebo konať? Na danú otázku však odpovedá v tom istom duchu, v akom je napísaný celý článok – dvojzmyselne, vyhýbavo a hmlisto.

Uvedený teológ nachádza v kresťanstve dve línie: apokalyptickú a evolucionistickú. Prvá spočíva v pasívnom očakávaní svetovej katastrofy a druhého príchodu Krista, konca sveta a posledného súdu, druhá dáva kresťanstvu možnosť a právo konať samostatne a nečakať na koniec sveta. Obidva princípy vraj treba spájať, čoho dôkazom sú tri podobenstvá, ktoré uvádza Kristus v Evanjeliu Matúša (24. a 25. kapitola). Z nich iba jedno sa vzťahuje na daný prípad. Panny očakávajú príchod ženícha; jedny sú rozumné a spolu s lampami si pripravili aj olej do nich, druhé sú hlúpe a neurobili to. Pochopiteľne, keď prišiel ženích, múdre boli vo výhode. Z toho vyplýva ponaučenie: treba sa pripravovať na druhý príchod Krista a ako súčasť prípravy bojovať za lepší život na zemi.

Biblia a aktuálne spoločenské problémy

Očakávanie konca sveta a príchodu mesiáša nikdy neriešilo reálne životné problémy a postoj človeka k nim. Život plynul ďalej, sociálne vzťahy sa utvárali a menili, triedne a národnostné rozpory sa prehlbovali a sociálne záujmy nachádzali svoj ideologický výraz, v tej dobe prevažne náboženský. Muselo sa to odzrkadliť i v biblických knihách. Neustále v nich zaznievajú ozveny vtedajšieho sociálneho boja a jeho peripetií, reálne záujmy spoločenských skupín a tried, stelesnené vo výzvach a heslách. Nachádzame v nich preto motívy, ktoré vyjadrujú nielen ideológiu vykorisťovateľov, ale aj protesty vykorisťovaných a otrokov.

Biblické texty zapisovali kňazi, chrámoví pisári a proroci, ktorí obyčajne slúžili záujmom vládnucich sociálnych tried a skupín. Nemožno sa teda diviť, že vo väčšine prípadov sú tieto texty konzervatívno-spiatočnícke pre každú danú historickú etapu, že vyjadrujú záujmy vládnucej triedy a ostatných vládcov tohto sveta.

Jednotlivé texty Starého zákona musíme skúmať z hľadiska historických podmienok, za ktorých vznikali. Apologéti náboženstva často považujú Starý zákon za jednoliaty celok a hľadajú v jednotlivých dobou podmienených textoch všeobecný zmysel, aktuálny pre všetky epochy vrátane súčasnosti. Mnohé biblické výroky, ktoré majú dobový, a teda ohraničený význam, sú povyšované na všeobecné pravdy, ktoré vystihujú údajne charakter biblie ako celku. Podobným spôsobom často uvažujú v súčasnosti aj mnohí komentátori biblie.

Napríklad Erich Fromm uvádza: „Starý zákon je revolučná kniha, ktorá sa zaoberá oslobodením človeka od krvismilstva… od uctievania idolov, od otroctva, od mocných vladárov“ a bojom „za slobodu osobnosti, národa a celého ľudstva“.23

Autor má pravdu. Proroci Izaiáš, Amos a Micheáš skutočne odhaľujú nedostatky vládnucich vrstiev Izraela, zahŕňajú ich výčitkami. Izaiáš napáda a varuje tých,

„čo hromadia dom na dom a pole k poľu pripájajú, takže nieto miesta viac“ (Iz, 5:8).

Micheáš ho nasleduje a rozhorčene odsudzuje tých, ktorí

„ak sa im zažiada pole, ulúpia ho, ak domy, zoberú ich; spáchajú násilie na mužovi i dome jeho, na človeku i dedičstve jeho“ (Mich, 2:2).

Amos pranieruje tých, ktorí sa usilujú

„šliapať po chudákoch a nivočiť bedárov zeme… aby kúpili maličkých za peniaz a chudobných za pár topánok“ (Am, 8:4, 6).

Proroci poukazujú nielen na vykorisťovateľov, ktorí okrádajú ľud, ale aj na ich politických a právnych pomocníkov a prisluhovačov.

„Beda tým,“ hromží Izaiáš, „čo uzákoňujú zákony zlé, a pisárom, čo útlak spisujú, aby drobných ľudí odviedli od práva a biednych môjho ľudu odviedli od pravdy, aby vdovy boli ich korisťou a aby ozbíjali siroty.“ (Iz, 10:1 – 2)

Prorok sa obracia na hlavné mesto štátu:

„Kniežatá tvoje – hľa, vzbúrenci, a spoločníci zlodejov, každý má rád dary, ženie sa za odmenami; sirote k právu nepomôžu a žaloba vdovy nedôjde k nim.“ (Iz, 1:23)

Tieto prejavy prorokov nesmieme chápať ako čisto náhodné rečnícke cvičenia ani ako demagogické úsilie využiť nespokojnosť národa s daným stavom v prospech svojho náboženského pôsobenia. Boli tu, samozrejme, hlbšie príčiny.

V podmienkach rozkladu prvotnopospolnej spoločnosti dochádzalo k ožobračovaniu slobodných členov obcí, odoberala sa im pôda a oni sami upadali do otroctva. Vedúce vrstvy izraelskej spoločnosti, ku ktorým patrili i chrámoví kňazi, sa na tomto procese aktívne zúčastňovali a postupne sa stávali organizovanou a inštitucionalizovanou vládnucou triedou otrokárov. Tento vývoj vyvolával v ľudových masách prejavy rozhorčenia a protesty. Uvedené nálady sa citlivo dotýkali prorokov, ktorí sami pochádzali z ľudu alebo ktorým boli jeho záujmy z rôznych dôvodov blízke. No okrem toho tieto „revolučné“ prejavy prorokov mali aj svoje náboženské opodstatnenie.

S pribúdajúcimi desaťročiami, resp. storočiami sa nad dvoma izraelskými štátmi čoraz väčšmi zbiehali hrozivé mraky vonkajšieho vojenského vpádu; Judei a Izraelu hrozilo zničenie susednými mocnosťami. Na odhalenie týchto smutných perspektív nebola potrebná nijaká nadprirodzená jasnozrivosť, ale iba triezva analýza situácie, ktorú zvládli i autori prorockých kníh. Ťažké položenie a utrpenie vyvoleného národa, ktorému jeho boh Jahve sľúbil úplný a všestranný blahobyt i rozkvet, vyžadovalo si náboženské vysvetlenie. Vysvetlenie sa našlo: Jahveho národ nesplnil podmienky svojej zmluvy s bohom a naďalej ju systematicky porušuje.

Boží národ zhrešil vo dvoch smeroch: nábožensko-kultovom a sociálnom. Pozornosť budeme venovať druhému prípadu. Za hriešne a boží hnev vyvolávajúce bolo možné považovať to, že národ, ktorý si Jahve vyvolil spomedzi iných národov ako celok, bez rozčlenenia na bohatých a chudobných, otrokárov a otrokov, sa rozčlenil, pričom jedni boží vyvolenci utláčali druhých. Teda hnev prorokov sa dal z náboženského hľadiska zdôvodniť.

Súčasní apologéti biblie z toho odvodzujú závery, že Starý zákon je revolučný a môže slúžiť ako ideologická platforma pre progresívne sily súčasnosti. Tieto názory sú mylné a antihistorické. Starý zákon zodpovedá úrovni svojej doby a vyjadruje všeobecné názory, ako i názory na sociálne zriadenie, ktoré v tej dobe prevládali. Otroctvo sa v týchto textoch považuje za normálnu inštitúciu, ktorá vyhovuje bohu, pričom sa robí rozdiel medzi židovskými otrokmi a otrokmi z iných kmeňov; prví majú osobitné životné podmienky vrátane možnosti prepustenia na slobodu po šiestich rokoch otroctva.

Starý zákon považuje monarchistickú formu štátneho zriadenia za božie ustanovenie a bezpodmienečnú poslušnosť kráľom za súčasť zbožnosti. Králi sú bohom pomazaní, a tí, čo sa im nepodriadia, protivia sa a rúhajú samému bohu.

„Boj sa ty Pána, syn môj, a vládara,“ hlása ponaučenie Šalamúnových prísloví (Prís, 24:21).

Ježiša Krista sa často snažili zobraziť ako revolucionára, ba aj ako komunistu. Známy obnovenecký metropolita A. Vvedenskij dokonca tvrdil, že súčasný komunizmus založený na marxizme, nie je nič iné ako

„evanjelium napísané ateistickým písmom“.24

V ideológii obnovenectva malo veľkú úlohu chápanie Krista ako revolucionára-komunistu a Nového zákona ako osobitného programu revolučného pretvorenia spoločnosti.

Nový zákon skutočne obsahuje veľké množstvo textov, ktoré využívajú teórie „kresťanského socializmu“. Ide najmä o tie časti, v ktorých sa bohatstvo i boháči rozhodne odsudzujú a vyzdvihuje sa chudoba.

Známy citát z Kázne na hore hovorí:

„Blažení chudobní, lebo vaše je Kráľovstvo Božie. Blažení, ktorí teraz hladujete, lebo sa nasýtite.“ (Lk, 6:21)

Apoštol Jakub sa obracia na boháčov:

„Vy, boháči, plačte a kvíľte nad biedami, ktoré prichádzajú na vás! Vaše bohatstvo zhnilo a vaše rúcha zmoľaveli; vaše zlato a striebro zhrdzavelo, a ich hrdza bude proti vám svedčiť a zožerie vám telá ako oheň.“ (Jak, 5:1 – 3)

Jediný spôsob, ako sa zbaviť všetkých starostí, ktoré človeku prináša bohatstvo, je oslobodiť sa od neho a stať sa bedárom.

V Evanjeliu Matúša sa mládenec (bohatý – pozn. prekl.) Ježiša pýta:

„Čo dobrého mám konať, aby som dosiahol život večný?“ (Mt, 19:16)

Keď sa ukáže, že mládenec dodržiava všetky dovtedy známe normy pobožného správania, a keď sa pýta, čo mu ešte chýba, Ježiš odpovedá:

„Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, a rozdaj chudobným…“ (Mt, 19:21)

V Skutkoch apoštolských sa popisujú životné podmienky v ranokresťanských obciach. Pri vstupe do kresťanskej obce musel kresťan predať celý svoj majetok, stať sa bedárom a odovzdať získané peniaze obci. Bola to veľmi dôležitá požiadavka, a jej nesplnenie alebo hoci len neúplné splnenie sa prísne trestalo. Manželia Ananiáš a Zafira zatajili pred obcou časť peňazí, ktoré dostali za predaj pozemku, a zaplatili za to okamžitou smrťou (Sk, 5:1 – 10).

Základom odsudzovania bohatstva i bohatých v Novom zákone je to, že byť bohatým je nevýhodné. Boháčov vystríhajú, že materiálny blahobyt na tomto svete sa kompenzuje v záhrobnom živote:

„Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako boháčovi dostať sa do Kráľovstva nebeského.“ (Mt, 19:24)

Muky, ktoré čakajú bohatých, sa zdôvodňujú tým, že boháči si už užili „potešenie“ na tomto svete, takže im ono na druhom svete nebude dožičené. Boháč z podobenstva o boháčovi a Lazárovi (Lk, 16:19 – 31) sa dostáva po smrti do pekla, kde trpí nie preto, že by bol spáchal nejaké osobité hriechy, ale preto, že už dostal všetko dobré, na čo mal právo, v pozemskom živote, takže do budúcna mu zostali už iba pekelné muky. Takéto riešenie problému má dva podstatné aspekty.

Boh odsudzuje zriadenie založené na vláde boháčov i reálne bohatstvo. V tomto zmysle je Nový zákon v opozícii proti vtedajšiemu sociálnemu zriadeniu, ba priam v nepriateľskom vzťahu k nemu. Tento postoj sa však ani zďaleka nemení na revolučnú výzvu na zvrhnutie tohto zriadenia. Súčasný protestantský teológ o tom píše:

„Keď prišiel boháč k Ježišovi a chcel sa k nemu pridať, Ježiš ho žiadal, aby rozdal svoj majetok a stal sa bedárom. Je pozoruhodné, že nikdy a nikde nenavrhoval odobrať bohatým ich majetok.“25

Ďalej autor vysvetľuje podstatu kresťanského učenia:

„Nejde o nové rozdelenie pôdy ani majetku, ale o nový spôsob, ako sa stať spravodlivým. Bohatstvo je prekliate, lebo bráni človeku, aby sa zdokonaľoval.“ A z toho je úplne očividné, že „Ježiš nevyzýval k vzbure“26.

Subjektívne pohnútky teológa, ktorý vyslovuje takéto úsudky, sú úplne jasné. Snaží sa „očistiť“ Ježiša a zabrániť, aby jeho meno využívali revolučné demokratické sily v súčasnom ideologickom boji. Tento teológ má však v podstate pravdu. Nový zákon síce odsudzuje bohatstvo ako také, ale nevyzýva zvrhnúť zriadenie, v ktorom bohatí zaujímajú vládnuce postavenie.

Uvedená kniha Iorga Zinka obsahuje samostatnú kapitolu s názvom Bol Ježiš revolucionárom? Na túto otázku autor odpovedá záporne, a má pravdu nezávisle od toho, aké pohnútky ho k tomu vedú. Podobne možno odpovedať na otázku, aká bola politická orientácia Nového zákona vo vzťahu k vtedajšiemu zriadeniu – a to nielen Ježišova orientácia, ale aj orientácia ostatných postáv Nového zákona a samých novozákonných autorov. Tvrdenie, že ideológia Nového zákona je revolučná, je neopodstatnená už len preto, lebo Kázeň na hore vyzýva neodporovať zlu.

Nový zákon nedovoľuje protiviť sa moci.

„Každá duša,“ prikazuje apoštol Pavol, „nech je poddaná nadriadeným vrchnostiam, lebo niet vrchnosti, ak len nie od Boha; čo sú, Bohom sú ustanovení. Kto sa teda protiví vrchnosti, Božiemu ustanoveniu sa protiví.“ (Rím, 13:1 – 2)

Takýto kategorický príkaz úplnej pokory k moci sa nezlučuje s duchom revolučného odporu. Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a nepomýšľajte na nijaký odpor, tak hlásal Ježiš Kristus v Novom zákone.

Príkaz podriadiť sa úplne vrchnosti sa u neho spája s požiadavkou, aby sa otroci úplne podriadili svojim pánom. V rozličných knihách sa nástojčivo opakujú výzvy k pokore: poslúchajte, poslúchajte! Nie zo strachu, ale kvôli svedomiu

„s bázňou a chvením, z úprimného srdca, ako samého Krista“ (Ef, 6:5); „neslúžte im (pozemským pánom – pozn. autora) iba naoko ako tí, čo sa ľuďom chcú páčiť, ale z úprimného srdca a z bázne pred Pánom“ (Kol, 3:22).

Otrokárske vzťahy musia zachovávať i kresťania:

„Tí však, čo majú veriacich za pánov, nech si ich menej nevážia len preto, že sú to bratia, ale nech im slúžia tým ochotnejšie, pretože sú to veriaci, milovaní…“ (I Tim, 6:2)

Nový zákon považuje vtedajší spôsob života a obyčaje, ktorých základom boli otrokárske vzťahy, za samozrejmé a nevyžadujúce si nijaké zdôvodnenie ani vtedy, ak ide o vzťahy medzi kresťanmi.

„Ak niekto z vás,“ hovorí Kristus apoštolom, „má sluhu, čo orie alebo pasie stádo, či mu povie, keď sa vráti z poľa: »Poď chytro a sadni si za stôl!«? Či mu skôr nepovie: »Priprav mi niečo na večeru, opáš sa a posluhuj mi, kým sa nenajem a nenapijem, a ty až potom jedz a pi!«? Azda vďakou bude zaviazaný voči sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Nemyslím.“ (Lk, 17:7 – 9)

Otrokárske vzťahy sú v Novom zákone vykresľované tak prirodzene a takrečeno organicky, že ich Ježiš používa ako zdroj podobenstiev a ponaučení. V tejto súvislosti spomenieme známe podobenstvo O piatich talentoch.

Nový zákon osobitne zdôrazňuje, že ani po prijatí kresťanstva otrok nemôže počítať so zmenou svojho sociálneho postavenia.

„Nech každý zostane v povolaní, v ktorom bol povolaný,“ hovorí Pavol. „Bol si povolaný ako otrok? Netráp sa tým… Bratia, nech každý zostáva pred Bohom v tom, v čom bol povolaný… A aj ak by si sa mohol stať slobodným, radšej využi tamtoho stavu.“ (I Kor, 7:20 – 21)

Z hľadiska Nového zákona nie je vôbec dôležité, či je človek slobodný alebo otrok, lebo pred bohom sú všetci slobodní, všetci sú si „rovní v Kristu“. Vznikla paradoxná, ale svojím spôsobom veľmi pôsobivá koncepcia: Všetci ľudia sú si pred Kristom rovní, v reálnom živote teda môže zostať do neba volajúca nerovnosť, ktorá sa prejavuje v rozčlenení spoločnosti na „hovoriaci dobytok“ a na jeho pánov. Toto všetko sa napraví v posmrtnom živote.

Nový zákon znamenal také ideologické vyjadrenie sociálno-ekonomického a politického úsilia a nádeje utláčaných más Rímskej ríše, ktoré do určitej miery oslabilo ich skutočnú silu, ich schopnosť revolučne ovplyvňovať chod dejín.


1 V súčasných židovských bohoslužbách zaujíma táto kapitola Deuteronomia osobitné miesto. Kým pri čítaní iných textov Starého zákona ľudia za prítomnosť na ambone (kazateľnici) dávajú peniaze do synagogálnej pokladnice, pri čítaní tejto kapitoly sa platí tomu, kto sa na to podujme.
2 The Ecumenical Review, 1973, N. 2, s. 177.
3 Vuk, H.: Eto b-g moj. Jevrejskij obraz žizni. Jeruzalem 1974, s. 41.
Pobožný autor rešpektuje zákaz judaizmu vyslovovať a písať celé slovo boh; všade, v názve i v texte, používa výraz „b-h“, „b-ží“.

4 Tamže, s. 40.
5 Tamže, s. 24.
6 Birnbaum, Ph.: A Book of Jewish Concepts. New York 1975, s. 71.
7 Tamže.
8 Bamberger, B. I.: The Story of Iudaism. New York 1974, s. 290.
Upozorňujeme na šikovný ťah, ktorý používajú niektorí vydavatelia židovských modlitebných kníh, aby zamaskovali nároky súčasného židovského nacionalizmu na výnimočné postavenie Židov. Vydanie modlitebnej knižky, ktorá obsahuje aj paralelný ruský preklad, uvádza v ruskom texte modlitby tieto slová: „Ty si si nás vyvolil spomedzi všetkých starých (podčiarkol autor) národov…“ In: Molitvennik Ľubov Mira. Published by Jewish Community Council. Montreal 1978, s. 352.

9 Treba to teda chápať tak, že Židia nie sú národom vyvoleným spomedzi súčasných národov. Slovo staré sa však v origináli modlitby neuvádza. Pozri Molitvennik Ľubov Mira. Montreal 1978, s. 352.
10 The Ecumenist, 1978, Nov. – Dec., s. 4.
11 Tamže, s. 17.
12 Tamže, s. 11.
13 Encyclopædia of Zionism and Israel. New York 1971, v. II, s. 945.
14 Žurnal Moskovskoj patriarchii, 1974, N. 4, s. 71.
15 Tamže, s. 72.
16 Tamže, s. 75.
17 Tamže, s. 68.
18 Bulgakov, S.: Pravoslavije. Očerki učenija pravoslavnoj cerkvi. Paríž 1962, s. 386.
19 Stenografický zápis dokumentov je uvedený v Der auferstandene Christus und das Heil der Welt. Das Kirchberger Gespräch über die Bedeutung der Auferstehung und für das Heil der Welt. Witten 1972.
Niektoré príspevky boli uverejnené v ruštine v časopise Žurnal Moskovskoj patriarchii (1974, N. 5 – 7). Citáty pochádzajú z ruského prekladu a v prípade potreby sú opravené podľa nemeckého vydania.

20 Žurnal Moskovskoj patriarchii, 1974, N. 5, s. 75.
21 Pozri Pentecostal evangelical, 1979, June, s. 3 – 4.
22 Pozri Kirchenbote, 1979, Sept., s. 5.
23 Fromm, E.: You shall be as Gods. Greenwitch 1966, s. 9 – 10.
24 Citované podľa Lunačarskij, A. V.: Christianstvo ili kommunizm. Moskva 1926.
25 Zink, I.: Erfahrung mit Gott. Einübung in den christlichen Glauben. Stuttgart 1974, s. 80.
26 Tamže, s. 81.


Biblické predstavy o bohu a vesmíre

OBSAH

Historické a fantastické prvky v biblických knihách