Biblia očami vedy

I. A. Kryveľov

Biblia očami vedy

Z ruského originálu Biblija: istoriko-kritičeskij analiz, ktorý vydal Politizdat, Moskva 1982, preložil Juraj Zelman.


OBSAH

  • Úvod

    Obsah a štruktúra biblie
    „Kniha kníh“?
    Dva možné prístupy k vedeckému skúmaniu biblických kníh

  • 1. kapitola

    Hlavné etapy v histórii biblie. Starý zákon
    Prístupy kresťanskej a židovskej cirkvi k histórii Starého zákona a ich neúspech
    Prorocké a poučné knihy. Kanonizácia a úpravy Starého zákona
    Nútené ústupky

  • 2. kapitola

    Hlavné etapy v histórii biblie. Nový zákon
    Problémy datovania novozákonných kníh
    Najstaršia kniha Nového zákona – Apokalypsa
    Listy apoštolské
    Skutky apoštolské a evanjeliá. Kanonizácia Nového zákona

  • 3. kapitola

    Biblické predstavy o bohu a vesmíre
    Monoteizmus, alebo polyteizmus?
    Ľudský obraz a podoba boha
    Nebo, zem, peklo
    Stvorenie sveta a človeka

  • 4. kapitola

    Biblia a historické dianie
    Judaistická koncepcia dejín
    Kresťanská koncepcia dejín
    Biblia a aktuálne spoločenské problémy

  • 5. kapitola

    Historické a fantastické prvky v biblických knihách
    História a mýtus
    Historické a fantastické prvky v Starom zákone
    Historické a fantastické prvky v Novom zákone
    Pokusy o „zladenie“ histórie a mýtov

  • 6. kapitola

    Morálne ponaučenie biblie
    Desať prikázaní. Nezabiješ!
    Nepokradneš, nepožiadaš, nezosmilníš!
    Etika Kázne na hore
    Existuje biblická morálka?

  • 7. kapitola

    Dešifrovanie zmyslu božského zjavenia
    Alegorická metóda a iné neverbálne metódy exegézy
    Problémy s „ťažkými miestami“ biblie. Postoje neprekonateľného konzervativizmu
    Nedobrovoľné tápanie po tŕnistých cestách modernizácie

  • 8. kapitola

    Ultraľavicová frakcia modernistickej exegézy
    Cirkevná ľavica
    Boj o bibliu zbavenú mýtov
    „Kacír“ Hans Küng o biblii
    Reakcia cirkvi na ultraľavicový výklad biblie

  • Niekoľko slov na záver

Humanisti.sk

 

1. kapitola

Hlavné etapy v histórii biblie. Starý zákon

Historici z rôznych krajín Európy vrátane profesionálnych teológov sa stáročia zaoberali výskumom biblickej histórie. Existuje dokonca samostatná vedná disciplína, ktorá preslávila viacero významných učencov, – historická biblická kritika. Biblickí historici podrobili výskumu obrovské množstvo historických, najmä archeologických, historicko-literárnych a iných prameňov.

Pri skúmaní histórie starozákonného textu v ňom vedci okrem originálneho obsahu, prameniaceho v samej histórii starých Židov, odhalili aj stopy vonkajších vplyvov zo strany susedných národov, predovšetkým Egypta a Mezopotámie. Istý čas sa biblická kritika nadmieru zaoberala hľadaním rôznych textov, prevzatých bibliou z eposov vtedajších národov, takže dospievala takmer k popreniu originálnosti Starého zákona ako celku.1

S uvedeným názorom, prirodzene, nemožno súhlasiť. V niektorých námetoch sú síce badateľné určité analógie s dostatočnou presvedčivosťou (pokušenie Jozefa Potifárovou ženou, potopa atď.), no možno ich zdôvodniť nielen priamym preberaním, ale aj paralelným formovaním v relatívne rovnakých geografických a sociálno-historických podmienkach, ako aj vzájomným ovplyvňovaním.

V nasledujúcom texte uvedieme hlavné výsledky výskumov uvedených problémov v dvoch základných častiach biblie – v Starom a Novom zákone.

Prístupy kresťanskej a židovskej cirkvi k histórii Starého zákona a ich neúspech

Cirkevné učenie o pôvode základných kníh Starého zákona je v katolíckom Slovníku biblického bohoslovia sformulované takto:

„Podľa schematických predstáv, ktoré cirkev prevzala od starého židovského náboženstva, sa predpokladalo, že Pentateuch napísal Mojžiš, všetky žalmy sa pripisovali Dávidovi, Kniha múdrosti Šalamúnovi, všetkých 66 kapitol knihy Izaiáša jedinému prorokovi 8. storočia.“2

Talmudistický traktát Baba-bathra vysvetľuje názory judaizmu na autorstvo kníh Starého zákona takto:

„Mojžiš napísal svoju knihu (Pentateuch) a časti o Balámovi a Jóbovi, Jozue vytvoril svoju knihu a 8 veršov zákona. Samuel napísal svoje knihy, Knihu Sudcov a Knihu Rút. Dávid spolu s desiatimi starešinami vytvoril Žaltár atď. Jeremiáš napísal svoju knihu, knihy Kráľov a Náreky Jeremiáša. Ezechiel a jeho druhovia napísali Izaiáša, Príslovia, Veľpieseň, Ecclesiastes. Muži Veľkej Synagógy napísali Ezechiela, Dvanásť prorokov, Daniela a Ezdráša. Ezdráš napísal svoju knihu a rodokmeň v Paralipomenon až do jeho čias.“3

Takéto názory, spočiatku považované za nezvratné, sú z hľadiska skúmaní, ktoré viedli biblisti od čias Spinozu (1632 – 1677), úplne nepodložené. Citovaný Slovník biblického bohoslovia k uvedeným slovám dodáva:

„Dnes už vieme, že to bolo zjednodušovanie.“

Veľmi mierne slová, pretože nešlo o zjednodušovanie, ale o omyl. Je však podstatné, že v danej otázke musí cirkevný autor uznať neudržateľnosť cirkevného učenia.

V súvislosti s Pentateuchom tento omyl spočíva v tom, že Mojžiš nenapísal „svoje“ knihy ani v 15. storočí, ani v 13. storočí pred n. l., pričom z niektorých náznakov v nich si možno domyslieť, že celý ich text napísal hádam sám boh vlastnou rukou.

Podľa kresťanskej a židovskej cirkevnej tradície sa predpokladalo, že Pentateuch objasňuje úplné začiatky židovských dejín, tvoriace základ všetkého, čo sa neskôr odohralo podľa Jahveho plánu s jeho vyvoleným národom. V Pentateuchu je zakotvený „zákon“, ktorý dal boh izraelskému národu prostredníctvom Mojžiša s príkazom, aby sa Židia vo svojej ďalšej histórii riadili jeho ustanoveniami. Ustanovenia tohto zákona sú veľmi rôznorodé a vzťahujú sa na všetky oblasti života – na spoločenský, rodinný, hospodársky i duchovný život, ale najmä na kultovú sféru. Zákon stanovuje všetky detaily bohoslužieb: kde a ako sa vykonávajú, kto ich môže vykonávať, aké obete treba prinášať a pri akých osobných alebo spoločenských udalostiach; navrhuje zriadiť osobitný kňazský stav levitov. Veľké množstvo „zákonných“ predpisov vymedzuje čistú a nečistú potravu, jej prípustné denné dávky počas všedných dní a počas sviatkov. Podrobne sa popisuje zriaďovanie hlavného bohoslužobného stánku – skinie (svätostánku), zhotovenie archy, svietnika, lámp, zlatého obetného stola, závesov pri vchode, trámov a stĺpov, krúžkov a prikrývok a podobne, ale i bohoslužobné rúcha kňazov a veľkňazov. „Zákon“ obsahuje aj niektoré dôležité sociálne ustanovenia, napríklad o sobotňajších a jubilejných rokoch: sobotňajší je každý siedmy rok, keď odpočívajú nielen ľudia, ale aj polia a vinohrady, ktoré sa vtedy nesmú obrábať. Až po siedmich sobotňajších rokoch sa päťdesiaty rok vyhlasuje za jubilejný. Tento rok sa vyznačuje „slobodou pre všetkých obyvateľov zeme“, dokonca aj pre otrokov (hebrejských – pozn. prekl.), ktorých vtedy prepúšťajú na slobodu.

Všetky tieto rôznorodé predpisy sú súčasťou Pentateuchu: tvoria takmer celú knihu Leviticus, veľa ich je aj v knihách Deuteronomium, Exodus a Numeri. V mnohých prípadoch si tieto ustanovenia navzájom protirečia, pričom nenájdeme ani stopy po práci upravovateľa alebo kodifikátora, zameranej na odstránenie týchto protirečení. Už z tohto môžeme usudzovať, že máme pred sebou rôzne pramene viac či menej mechanicky pospájané. O tom sa však zmienime neskôr; zatiaľ sa zameriame na inú stránku, ktorá nás v tejto súvislosti zaujíma.

Ak izraelský národ vošiel do histórie vopred obdarený všetkým duchovným bohatstvom, ktoré mu dal boh prostredníctvom Mojžiša ihneď po jeho odchode z Egypta, t. j. štyridsať rokov pred vstupom do zasľúbenej zeme, potom mu nezostávalo nič iné, iba sa tu riadiť všetkými predpismi, ktoré stanovuje „zákon“. Celý ďalší život Židov v Kanaáne, ich životný štýl mal zrejme zodpovedať ustanoveniam a poriadkom Pentateuchu. Avšak vedci, ktorí skúmajú históriu starovekého Izraela, odhalili takmer neuveriteľný fakt, že ani jedna z ďalších kníh Starého zákona – Kniha sudcov, knihy kráľov, celý rad prorockých kníh až po Jeremiáša – fakticky nič nevie o ustanoveniach Pentateuchu vrátane jeho zákonodarstva. Autor jednej z prác venovanej výskumom biblie sa s údivom pýta:

„Kam sa podeli stopy tohto zákonodarstva, kde je veľkňaz, najvyšší predstaviteľ Jahveho kultu, kde sú kňazi, Áronovi synovia, a leviti, kňazi nižšieho stupňa, kde je deň zmierenia a pamiatka trúbenia, kam sa podelo zložité sviatočné i každodenné prinášanie obetí, jubilejné a sobotňajšie roky? Prečo nie sú kňazi oddelení od »ľudu«, kam sa podela ich zložitá hierarchia, ich vplyvný stavovský systém, jeho isté zisky?“4

Vznikali rozličné pokusy vysvetliť nejakým spôsobom túto podivnú skutočnosť.

Mohli sa knihy Pentateuchu stratiť? Je to málo pravdepodobné, pretože ak aj existovali len v jedinom exemplári, čo je takmer vylúčené, mnohé prvky sa museli zachovať v ústnom podaní, ktoré bolo v tých časoch rozšírenejšou formou uchovávania a šírenia duchovnej kultúry než písomné dokumenty. Je možné, že upadli do zabudnutia, alebo boli zámerne ukrývané po usídlení izraelitov v Kanaáne? Aj to je veľmi nepravdepodobné. Ťažko si možno predstaviť, že by celý národ vrátane kňazov zabudol na dokumenty, ktoré menom boha riadili celý život národa. Možnosť zámerného ukrývania je absolútne nepravdepodobná. Všetky ustanovenia Pentateuchu, resp. ich prevažná väčšina, vyhovovali kňazom, starovekým prorokom (ktorí nepoužívali knihy, ale ústne podanie aj čary) a vôbec vtedajším vládcom – rodovým náčelníkom, „sudcom“, neskôr kráľom. Preto ukrývanie svätých kníh, ak by v tom čase jestvovali, nemalo pre nich nijaký zmysel. Naopak ak neexistovali, bolo ich potrebné vymyslieť, a do istej miery sa tak stalo, ako vyplynie z ďalšieho výkladu.

Zostáva jediné vysvetlenie: v období, na ktoré sa viažu dejepisné knihy Starého zákona i väčšina prorockých kníh, Pentateuch ešte neexistoval, a teda vznikol oveľa neskôr; konkrétne o celých tisíc rokov, než dodnes uvádza židovská a kresťanská cirkev. Potom však Mojžiš neprichádza do úvahy ako autor Pentateuchu, takisto ako Jozue nemôže byť autorom knihy nazvanej podľa neho.

Ešte celkom donedávna cirkevní autori kategoricky popierali závery historickej biblickej kritiky, že Mojžiš nemôže byť autorom Pentateuchu. Francúzsky katolícky autor minulého storočia F. Vigouroux na desiatkach strán polemizuje s vedcami, ktorí skúmajú bibliu, a rozličnými pravdami i nepravdami sa pokúša vyvrátiť ich argumentáciu a dokázať, že autorom kníh, ktoré sa pripisujú Mojžišovi, nemôže byť nik iný ako Mojžiš.5 Podobné názory vyslovuje aj ruský teológ S. S. Glagolev vo svojom predslove k príslušnej kapitole dvojdielnej knihy Dejiny náboženstva, ktorú vydal Chanteppie de la Saussaye a ktorá bola preložená do ruštiny. Predslov mal „zneškodniť“ kresťanstvu škodlivé závery, ktoré spochybňujú Mojžišovo autorstvo Pentateuchu.6 Takisto horlivo obhajoval Mojžiša ako autora aj predrevolučný pravoslávny teológ A. P. Lopuchin, ktorý úplne odvrhol všetky „výmysly negatívnej kritiky“.7 Všetci títo autori však museli priznať, že uvedená kritika operuje pádnymi a očividnými argumentmi, ktoré treba brať do úvahy.

V Pentateuchu sa napríklad v súvislosti s Mojžišovou smrťou hovorí, že „nikto nevie o jeho hrobe ani dodnes“ (Dt, 34).* Človek predsa nemohol rozprávať takéto veci o sebe samom! Hneď sa aj núka vysvetlenie: túto kapitolu dopísal neskôr Jozue. A ako sa vyrovnať s faktom, že o Mojžišovi sa stále hovorí v tretej osobe a že v texte sa mu pripisujú samé kladné charakteristiky („bol tichším ako všetci ostatní ľudia na svete“ atď.)? Aj na to možno nájsť odpoveď: Hovoriť o sebe v tretej osobe bolo vtedy zaužívané a robiť komplimenty na svoju adresu – čo sa dá robiť, to je ľudská slabosť… A predsa skôr či neskôr treba ustúpiť pred zrejmými faktami. Zostáva čoraz menej teológov, ktorí tvrdia, že autorom Pentateuchu bol Mojžiš.

Hoci väčšina cirkevných vydaní biblie ešte uvádza označenie päť kníh Mojžišových, dnes sa prvých päť kníh Starého zákona čoraz častejšie označuje svojimi jednotlivými názvami – Genezis, Exodus atď. bez toho, aby sa uvádzali ako prvá kniha Mojžišova, druhá kniha Mojžišova atď. Toto platí o španielskom, poľskom a anglickom vydaní biblie. Niektoré z nich uvádzajú komentáre, ktoré už v podstate svedčia o kapitulácii kňazov pred nepopierateľnými zisteniami biblickej kritiky.

Napríklad poľské vydanie biblie v osobitnej poznámke kladie otázku:

„Napísal Mojžiš Genezis tak, ako ju dnes poznáme?“

A ak predtým teológovia odpovedali na podobnú otázku bez váhania kladne, teraz je odpoveď polovičatá:

„Mojžiš sa na jej tvorbe zúčastňoval“, pričom nasleduje poznámka, ktorá ešte väčšmi oslabuje význam tejto vyhýbavej formulácie: „Ak berieme do úvahy neskoršie doplnky… a prinajmenšom dvojnásobné opakovanie sa niektorých textov (napríklad správy o potope v kapitolách 6 – 9), musíme pripustiť, že definitívnu podobu nadobudla kniha až po Mojžišovej smrti.“8

Ten istý názor vyslovuje autor i o knihe Numeri. Uznáva však, že pôvodcom mnohých textov knihy Numeri mohol byť Mojžiš a do istej miery patria k jeho dobe. Toto tvrdenie je zjavne diktované snahou poistiť sa, tým skôr, že celkový záver je takýto:

„Literárno-historická analýza ukazuje, že na písaní tejto knihy sa zúčastňovali viacerí autori v rozličných obdobiach.“9

Hypotézu o Mojžišovom autorstve Pentateuchu zamieta aj Slovník biblického bohoslovia.

O piatich knihách Mojžišových, ako aj o ďalších biblických knihách sa v ňom uvádza, že „mohli byť vytvorené až v relatívne neskoršom období, až po nastolení Dávidovho kráľovstva. Všetky predchádzajúce epochy – obdobie vlády patriarchov, Mojžiša, usídlenie sa Židov Izraela v Kanaáne, obdobie Sudcov i kraľovanie Šaula – sa vyznačovali ústnym podaním.“10

Pravda, existovali jednotlivé písomné texty staršieho dáta, no buď sa nezachovali, alebo boli neskôr zaradené do kníh, ktoré jestvujú teraz.

Holandský katechizmus v tejto súvislosti veľmi kategoricky uvádza:

„Týchto päť diel (ktoré majú spoločný názov Zákon alebo Pentateuch) sa na základe tradície pripisovalo Mojžišovi. To však neznamená, že ich v skutočnosti aj napísal, ale svedčí to iba o tom, že pri zakladaní nášho zákonodarstva predstavoval významnú osobnosť.“11

Katechizmus teda nepopiera historickosť samej osoby Mojžiša, no úplne mu upiera jeho autorstvo Pentateuchu. Je zaujímavé, že kardinálska komisia, ktorá revidovala Katechizmus, nenavrhla v danom bode nijaké zmeny.

Pozoruhodný je názor židovského teológa S. S. Cohona.

„Kritické skúmanie,“ priznáva, „podlomilo vieru, že Pentateuch bol nadprirodzeným spôsobom zvestovaný Mojžišovi na hore Sinaj… a ukazuje ho ako stáročia vznikajúci produkt izraelskej ľudovej tvorivosti… Zobrazenie samého Mojžiša v Pentateuchu je skôr vyjadrením ideálu, než zobrazením historickej osobnosti… Na pozadí historických a porovnávacích výskumov v oblasti náboženstva stráca Mojžišova jedinečnosť a zvrchovaná dôstojnosť svoj dogmatický význam.“12

Dokonca aj veľmi vplyvné cirkevné inštancie sú v súčasnosti nútené rešpektovať niektoré dôležité závery vedeckej biblistiky, najmä to, že Pentateuch nie je Mojžišovým dielom. Zdá sa teda, že aj celá „história“ o pobyte Mojžiša na Sinaji a o prevzatí zákona z rúk samého boha je mýtus.

Ak však Pentateuch nenapísal Mojžiš, tak kto to bol a kedy? Na zodpovedanie tejto otázky bolo potrebných viacero storočí.

Za zakladateľa súčasnej modernej biblistiky sa právom považuje vynikajúci filozof Baruch Spinoza. V jeho diele neskôr pokračovali znamenití vedci ako francúzsky učenec Jean Astruc (1684 – 1766), Nemci W. M. De Wette (1780 až 1849), K. G. Graf (1815 – 1869), H. Hupfeld (1796 – 1866), E. Reiss (1804 – 1891), ale najmä J. Wellhausen (1844 – 1918) a Holanďan A. Küenen (1828 až 1891). Títo učenci dospeli k jednotnému názoru, ktorý platí vo svojich základných tvrdeniach i dnes. V nasledujúcom texte tento názor stručne vyložíme.

Najstaršie fragmenty Starého zákona pochádzajú ešte z obdobia pred vládou kráľov.13 Deborina pieseň z Knihy sudcov (5. kapitola) a Joatamova bájka z tej istej knihy (9. kapitola) jestvovali pravdepodobne už v ústnom podaní, ktoré pochádzalo z 13. storočia, pred n. l. Aj mnohé iné fragmenty z rozprávaní Starého zákona existovali v ústnom podaní skôr, než boli zachytené v písomnej podobe. Z obdobia zjednoteného kráľovstva pochádza napríklad Dávidov smútok za Šaulom a Jonatánom (II Sm, 1), Dávidov žiaľ za Abnerom (II Sm, 3), Nátanovo podobenstvo (II Sm, 12), Požehnanie Šalamúnovo (III Kr, 8). História kraľovania Šaula a Dávida, ako aj povesti o činoch a hrdinských skutkoch „sudcov“ pravdepodobne tiež existovali v ústnom podaní prv, než boli písomne zachytené. V Starom zákone sa občas spomínajú písomné pramene, ktoré sa nezachovali: Kniha Jahveho vojen a Kniha Statočného, resp. Kniha piesní, keďže starožidovský názov tejto knihy možno dešifrovať dvojako. A napokon až v období existencie rozdelených kráľovstiev, t. j. zrejme až v 9. storočí pred n. l., sa objavil prvý písomný dokument, ktorý sa neskôr stal súčasťou Pentateuchu.

Počas vlády kráľa Dávida sa objavili dvorní pisári, ktorí viedli kroniky a všetku štátnu dokumentáciu. Po vybudovaní Jeruzalemského chrámu za čias kráľa Šalamúna sa ich činnosť sústredila v chráme a nadobudla veľký význam nielen z hľadiska štátu, ale aj náboženstva: začali sa zapisovať povesti, mýty, piesne, ktoré sa dovtedy uchovávali ústnym podaním, tradovaním z pokolenia na pokolenie a ktoré sa neskôr stali súčasťou kníh Starého zákona. Spočiatku to boli samostatné dokumenty, ktoré zachytili rôzni pisári a z ktorých každý mal vlastnú históriu. Až neskôr boli spojené do Pentateuchu, ktorý sa pripisuje Mojžišovi.

Biblickí historici mali za úlohu nájsť a vyčleniť tieto pôvodne samostatné dokumenty – pramene. Kľúčom na vyčlenenie prvých takýchto dokumentov bol výskum francúzskeho biblistu Jeana Astruca, venovaný menám boha v prvých knihách Starého zákona.

V ruskom synodálnom preklade Starého zákona sa raz hovorí o bohu, druhý raz o pánovi a tretí raz sa tieto mená spájajú do formuly pán, boh. (Takisto je to aj v preklade Starého zákona do slovenčiny – pozn. prekl.) V prekladoch do ďalších novodobých jazykov to vyzerá takto: v nemčine Gott a Herr Gott, v angličtine God a Lord, vo francúzštine Dieu a L’Eternel (Večný), v španielčine Dios a Señor. V starohebrejskom origináli Starého zákona však nachádzame čosi úplne iné. Kým v 1. kapitole knihy Genezis sa spomína Elohim, od 4. verša 2. kapitoly začína prevládať názov Jahve; potom sa takmer v celom Starom zákone používa raz prvý názov, raz druhý, alebo obidva zároveň. Z toho sa usudzuje, že Pentateuch pozostáva z dvoch rozličných prameňov: autor jedného zdroja vyznával bohov-Elohim, zatiaľ čo autor druhého vyznával jedného z týchto bohov-Elohim, ktorý sa nazýval Jahve.

Každé z týchto označení boha je v Pentateuchu často spojené s určitou povesťou, nezávislou od paralelnej povesti, no navzájom sa s ňou v texte prelínajúcou.

Ako príklad možno uviesť príbeh o tom, ako Jozefa predali jeho bratia do otroctva. V jednej vete sa spomína Jahve, v nasledujúcej Elohim. Ak si tie i oné vety vypíšeme samostatne, získame dva nezávislé príbehy. Podobne je to aj s legendou o potope sveta.

Povesť o tejto potope sa začína v 6. kapitole knihy Genezis. Osem veršov súvisle rozpráva o tom, prečo sa Jahve rozhodol utopiť ľudský rod. Tento text sa končí slovami:

„Len Noe našiel milosť u Pána“ (Jahveho).

Nasledujúci verš, ktorý dosť logicky nadväzuje na predchádzajúci výklad, sa začína textom, kde niet ani zmienky o Jahvem (Pánovi), a až do konca kapitoly figuruje Elohim (Boh). Prvé verše 7. kapitoly sa opäť spájajú s Jahvem, pričom ďalej sa používajú striedavo obidva názvy, Jahve i Elohim. Ak odčleníme navzájom texty, v ktorých sa vyskytuje meno Jahve, od textov s menom Elohim, získame dve samostatné, logicky ucelené povesti.

Pôvodne zrejme existovali paralelné texty, ktoré boli neskôr spojené, pričom raz sa to dialo zámerne a texty na seba nadväzovali, inokedy nepremyslene a mechanicky, takže v obsahu vznikali protirečenia. Evidentné je to najmä v tých prípadoch, keď sa paralelné texty nespájajú jednotlivými veršami a ich časťami, ale celými kapitolami. Ukážkovým príkladom toho je história stvorenia sveta, ktorú popisujú prvé kapitoly Genezis.

1. kapitola a prvé tri verše 2. kapitoly hovoria o tom, ako Elohim tvoril svet. 4. verš 2. kapitoly však uvádza, že toto dielo uskutočnil Jahve-Elohim (pán, boh). Máme pred sebou dve odlišné povesti, ktoré si aj ako celok, aj v detailoch navzájom protirečia. Napríklad v prvej povesti bol človek stvorený až šiesty deň, a to muž i žena súčasne (Gn, 1:27). Podľa druhého variantu bol človek stvorený ako prvý zo všetkých živých bytostí, a to v mužskej podobe, takže jeho družku bolo potrebné vytvoriť osobitne z jeho rebra (Gn, 2:5 – 7, 18). Existenciu dvoch navzájom si protirečiacich variantov stvorenia možno vysvetliť iba tým, že sú prevzaté z dvoch rozličných, od seba nezávislých prameňov.

Jednou z príčin predchádzajúceho protirečenia je zrejme nasledujúca skutočnosť. Keď sa Šalamúnovo kráľovstvo rozpadlo a rozpútal sa nielen politický, ale aj nábožensko-ideologický boj medzi dvoma židovskými štátmi, Judei sa veľmi hodilo také vysvetľovanie histórie Židov, ktoré vyzdvihovalo ako najdôležitejší kmeň v južnom kráľovstve Júdov kmeň. Aby sa dosiahla táto politicko-ideologická požiadavka, chrámoví pisári pod vedením kňazov alebo priamo na ich diktát napísali dokument, ktorý objasňoval históriu sveta a v nej i úlohu vyvoleného národa s dôrazom na osobitný význam Júdovho kmeňa a jeho kráľov. Boh tohto kmeňa sa volal Jahve, a preto sa tento dokument v biblistike nazýva Jahvist; v literatúre sa označuje symbolom J. Druhé židovské kráľovstvo Izrael si v priebehu niekoľkých desaťročí vytvorilo ako protiváhu tomuto dokumentu vlastný náboženský a historický dokument. Keďže sa v ňom nehovorí o skutkoch boha Jahveho, ale bohov-Elohim, v historiografii biblie sa nazýva Elohist a označuje sa symbolom E.

V polovici 19. storočia nemecký biblista H. Hupfeld rozčlenil Elohist na dva samostatné pramene. Datovanie prvého z nich je totožné s pôvodným, kým pri druhom sa problém riešil iným spôsobom. Vznik Druhého Elohista sa viaže na oveľa neskoršie obdobie, a to na obdobie babylonského zajatia a dokonca po ňom (6. – 5. storočie pred n. l.). O charaktere a dejinách vzniku tohto dokumentu budeme hovoriť neskôr, tu len uvedieme, že v biblistike sa nazýva Kňazský kódex a označuje sa symbolom P (z nemeckého slova Priestercodex).

Jahvist sa odlišuje od staršieho Elohista nielen označením boha, ale aj celkovým zameraním textu. Jahve sa pôvodne považoval za boha Júdovho kmeňa, preto sa dokument vyjadrujúci ideológiu kmeňov, ktoré sa od tohto kmeňa odtrhli, vyhýbal označiť boha týmto menom a namiesto neho sa v ňom začal používať starý názov Elohim, označujúci dokonca nie boha, ale bohov (množné číslo). Elohist sa odlišoval od Jahvista aj niektorými obsahovými prvkami: výnimočne dôležitú úlohu v ňom hral Jozef, ktorý sa považoval za zakladateľa rodu severoizraelských kmeňov Efraim a Manases, a hlavné udalosti prebiehali v Betele, Sicheme a iných mestách ležiacich na severe.

Dôležitou udalosťou v histórii biblie bol vznik Deuteronomia. Zdá sa, že je to jediný prameň Starého zákona, ktorého vznik a okolnosti, za akých vznikol, sú dostatočne presne známe.

Vo IV. knihe kráľov sa rozpráva o tom, ako sa v osemnástom roku kraľovania Joziáša (t. j. roku 621 alebo 622 pred n. l.) v Jeruzalemskom chráme „našla kniha Zákona“ a aké to malo ďalekosiahle následky. Obsah tejto knihy sa v mnohých smeroch líšil od existujúcich kultových praktík a od sociálnych a politických poriadkov, ba dokonca bol s nimi v priamom rozpore. Po rozhovore kňazov s „prorokyňou Holdou“, ktorá vyhlásila nález za veľmi cenný, kráľ Joziáš rozkázal, aby sa v chráme zišiel „všetok ľud, od najmenšieho po najväčších“ a „prečítal pred nimi celý obsah knihy úmluvy, nájdenej v chráme Pánovom. Potom si kráľ stal k stĺpu a uzavrel pred Pánom zmluvu, že budú zachovávať príkazy, ustanovenia a predpisy jeho… A všetok ľud pristúpil k zmluve.“ (IV Kr, 23:3) Je však nepravdepodobné, že povesť sa zakladá na skutočnej udalosti.

V Jeruzalemskom chráme sa nemohol na tri storočia stratiť rukopis. Veď každý predmet, ktorý sa v chráme nachádzal, mal kultovým poriadkom presne vymedzené miesto. Najtajnejším oddelením chrámu bola veľsvätyňa (svätyňa svätých), ktorá musela zostať úplne prázdna. V chráme teda nemohol byť objavený nijaký stratený rukopis, na ktorý všetci zabudli. Pritom „nájdenie“ rukopisu sa v tej dobe natoľko hodilo štátnym a náboženským predstaviteľom Judey, že bol s najväčšou pravdepodobnosťou jednoducho vypracovaný na objednávku kráľa a veľkňaza.

Hlavnou ideou rukopisu bola myšlienka – prikázaná Jahvem prostredníctvom Mojžiša – scentralizovať náboženský kult celej krajiny do jediného chrámu. V tom čase bola taká situácia, že takmer každé obydlie malo svoju svätyňu, ktorá bola často kultovým miestom nielen boha Jahveho, ale aj niektorého z miestnych mezopotámskych a aramejských bôžikov. Oltáre sa im obyčajne stavali na vyvýšených miestach alebo v hájikoch pri studniach či na iných nápadných miestach. Hlavným kultovým obradom bolo prinášanie obetí, ktoré zvyčajne vykonávala hlava rodu alebo rodiny. Existovalo aj osobitné zamestnanie najatých kňazov – levitov. Úlohou nového „Zákona“ bolo skoncovať s takýmto stavom.

Podľa neho museli byť všetky miestne svätyne bez milosti zlikvidované, kultové obrady sa mohli robiť iba v chráme Jahveho a ak chcel žid priniesť obeť bohu, musel nezávisle od miesta svojho bydliska najmenej tri razy do roka vykonať púť do Jeruzalema. Nový nábožensky poriadok poskytoval chrámovým kňazom a vládnucim vrstvám na čele s kráľom obrovské materiálne, ako aj náboženské a politické výhody. Prinášanie obetí nebolo roztrúsené po celej krajine, ale sa sústreďovalo v rukách centrálneho nábožensko-politického aparátu štátu. Aj administratívnu a súdnu činnosť inštitúcií, ktoré mali ešte prevažne rodový charakter, usmerňovalo jedno centrum. Kráľovská moc, keďže sa opierala o chrámových kňazov, ktorí získali v nových podmienkach obrovský vplyv, stala sa významným faktorom sociálno-politického zriadenia. Monarchia však nemala dosť času na realizáciu nových možností, pretože po tridsiatich rokoch bol štát dobytý Babylonom. No náboženský obsah rukopisu, ktorý sa „našiel“ v chráme, stal sa neskôr súčasťou Pentateuchu.

V Pentateuchu dostal neskôr hlavný text rukopisu (12. – 30. kapitola) názov Deuteronomium, takže sám prameň sa v biblistike označuje písmenom D. Zvyšné časti tohto textu sa stali súčasťou Knihy Jozue a iných kníh Pentateuchu. Na začiatku babylonského zajatia už teda existovali tri zo štyroch základných prameňov, z ktorých sa neskôr vytvoril Pentateuch: Jahvist, Elohist a Deuteronomium. Prvé dve knihy boli už o storočie predtým spojené do jednej knihy: v Judei bol k Jahvistovi priradený Elohist, takže vznikol jednotný text Jahvist-Elohist.

Počas babylonského zajatia si kňazi Jeruzalemského chrámu stanovili úlohu dať celostnú podobu základom Jahveho náboženstva a najmä poriadku a pravidlám chrámového kultu a všetkých jeho rituálov. Spisovanie tohto nového dokumentu sa začalo zrejme ešte v období zajatia a je možné, že sa zavŕšilo hneď po ukončení zajatia. Takto vznikol už spomínaný Kňazský kódex, označovaný symbolom P. Okolo roku 444 pred n. l. ho priniesol kňaz Ezdráš do Jeruzalema, kde ho zverejnil na veľkom zhromaždení ľudu. Neskôr – podľa niektorých údajov asi v polovici 4. storočia pred n. l. – bol zo všetkých štyroch prameňov Pentateuchu zostavený jeden celok, presnejšie povedané, k prv spojeným trom zdrojom, J, E a D bol pridružený štvrtý – P. Obsah Kňazského kódexu nemohla tvoriť iba zbierka starých záznamov, no autori vniesli do neho i to nové, čo sa v danej epoche prejavilo v spoločenskom, najmä nábožensko-kultovom vedomí.

Kňazský kódex obsahoval okrem nových variantov historických a mýtických povestí aj veľké množstvo kultových nariadení, predpisujúcich rituál chrámových bohoslužieb, pravidlá správania Židov v bežnom živote, sankcionované náboženstvom, mnohé zákazy, vzťahujúce sa na jedlo, odievanie i každodenné správanie ľudí. Veľký význam mal zákaz zmiešaných sobášov, zameraný na zachovanie „čistej krvi“ vyvoleného národa; hneď po vyhlásení Kódexu Ezdráš a Nehemiáš, ktorý stál vtedy na čele vlády, kategoricky žiadali zrušiť všetky dovtedy uzavreté zmiešané manželstvá. No hlavným praktickým dôsledkom zverejnenia nového zákona bolo potvrdenie zmluvy medzi „všetkým ľudom“ a Jahvem-Elohimom, čo znamenalo novú konsolidáciu židovskej národnosti na náboženskom základe. Text Kňazského kódexu dnes možno nájsť v rozličných knihách: takmer v celej knihe Leviticus, vo väčšej časti knihy Numeri, v dôležitých častiach kníh Genezis a Exodus.

Ani jeden zo štyroch uvedených zdrojov Pentateuchu sa nepripájal v úplnej podobe a mechanicky, ale začleňoval sa do jednotlivých častí iných kníh s podobným obsahom. Napokon sa pramene tak pomiešali, že pre vedcov bolo neskôr veľmi komplikované oddeliť ich. Dnes je táto úloha už v podstate vyriešená, hoci niektoré detaily ešte nie sú ujasnené. Existujú dokonca také vydania biblie – prirodzene, nie cirkevné –, ktoré uvádzajú pramene Pentateuchu oddelene.

Treba spomenúť jeden zaujímavý detail v súvislosti s obrazom boha v Kňazskom kódexe. Boh sa v ňom nazýva Elohim, pričom autor alebo autori nepoužívajú tento pojem vo význame „bohovia“, ale uvádzajú ho zreteľne ako vlastné meno.

Keď J. Wellhausen analyzoval texty Starého zákona, zistil, že Kniha Jozue, ktorá nasleduje za Pentateuchom, obsahuje podobne ako prvých päť kníh Starého zákona mnohé texty z uvedených štyroch základných prameňov. Wellhausen preto navrhol skúmať Knihu Jozue v určitej relatívnej jednote s prvými piatimi knihami, a v súvislosti s tým používal termín Hexateuch (Šesťknižie).

Prorocké a poučné knihy.
Kanonizácia a úpravy Starého zákona

V období, keď Judea a Izrael existovali oddelene, objavili sa aj niektoré ďalšie dokumenty, ktoré sa neskôr stali súčasťou Starého zákona. Jedným z nich je Kniha proroka Amosa, ktorá vznikla v polovici 8. storočia, a je tak historicky prvou prorockou knihou. Približne z roku 735 pochádza ďalšia prorocká kniha – Ozeášova.

Obsah týchto kníh je v podstate totožný. Obidve sú presýtené náladami búrlivého nepokoja, vyvierajúcimi z pomerov vo vtedajšom Izraeli. Obdobie ich vzniku bolo poznačené aktuálnym vonkajším nebezpečenstvom agresívnych úmyslov Asýrie. Na druhej strane čoraz väčšmi sa zostrovali triedne protirečenia vnútri izraelského národa, úrady čoraz väčšmi zneužívali svoju moc, rástlo utláčanie nemajetných a bezbranných, korupcia súdov a moc majetných vrstiev. V týchto podmienkach bolo potrebné nejakým spôsobom zdôvodniť tézu o osobitnom vzťahu Jahveho k svojmu národu i o tom, že práve boh vedie svoj národ po jeho historickej ceste, hoci predtým to nevyvolávalo nijaké pochybnosti. Vytvorila sa koncepcia, podľa ktorej všetky útrapy Izraela sú trestom, ktorý Jahve uvalil na svoj vyvolený národ, pričom v budúcnosti Izrael očakávajú ešte ťažšie skúšky, keď stratí svoju štátnu samostatnosť a dostane sa pod nadvládu cudzincov. Napokon sa však Jahve zmiluje nad svojím národom, odpustí mu hriechy a vráti mu jeho pôvodné privilegované postavenie.

Táto koncepcia tvorila jadro aj všetkých ostatných prorockých kníh. Mala veľký význam ešte aj v priebehu ďalších storočí, keď bola z pohľadu svojej konkrétnej historickej doby vykladaná v nespočetných knihách s rôznym stupňom jasnosti a s variantmi v detailoch. Vrcholom tejto koncepcie je učenie o božom poslovi – mesiášovi („pomazanom“), ktorý sa zjaví v určenom čase a vykoná úlohu jemu zverenú: postaví sa na čelo izraelského národa a dovedie ho ku konečnému víťazstvu nad všetkými utláčateľmi.

Reálne historické udalosti sa zatiaľ skutočne rozvíjali podľa scenára, ktorý predpovedali proroci, samozrejme, nie preto, že by boli zasvätení do Jahveho diela, ale vďaka triezvemu posudzovaniu medzinárodnej politickej situácie a pravdepodobných perspektív jej vývoja.

Za viac ako sto rokov, v období, keď po porážke Izraela ešte existovala Judea, objavilo sa viacero nových písomných dokumentov, ktoré boli neskôr začlenené do zbierky biblických kníh. Na konci 8. storočia sa prakticky súčasne objavujú knihy proroka Micheáša a Prvého Izaiáša. Názov Prvý Izaiáš sa v biblii nevyskytuje; nájdeme tu iba knihu označenú jednoducho menom Izaiáš. Túto tvorí 66 kapitol, avšak bádatelia usudzujú, že iba prvých 39 kapitol pochádza z uvedeného obdobia, a v literatúre ich nazývajú Prvý Izaiáš; ďalší text Knihy proroka Izaiáša vznikol oveľa neskôr. Knihy Micheáša a Prvého Izaiáša, tak ako všetky prorocké knihy, poukazovali na sociálne a kultové zlo (klaňanie sa „iným bohom“), ktoré vládlo medzi Židmi, vysvetľovali všetky útrapy Izraela a Judey systematickým porušovaním podmienok zmluvy s Jahvem, prorokovali strašné tresty, ktoré sa boh ešte len chystá zoslať na hlavy Židov, a napokon sľubovali odpustenie hriechov s príchodom mesiáša a uskutočnením jeho poslania. Táto ideológia sa veľmi jasne vykryštalizovala, o čom svedčí už len to, že niektoré texty, ktoré ju vyjadrujú, sa v knihách Prvého Izaiáša a Micheáša doslovne opakujú. Ako príklad uvedieme proroctvo, ktoré sa stalo neskôr veľmi populárnym:

„Na konci dní sa stane: Upevnená bude hora domu Pána na temeni hôr a vyčnievať bude nad pahorky, i budú sa k nej hrnúť všetky národy… a povedia: »Hor’ sa, vystúpme na horu Pánovu, k domu Boha Jakubovho, nech nás poučí o cestách svojich a budeme kráčať chodníkmi jeho.« Lebo zo Siona vyjde náuka a slovo Pánovo z Jeruzalema. A rozsudzovať bude medzi národmi a naprávať početné kmene, takže z mečov svojich ukujú si radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa priúčať boju.“ (Iz, 2:2 – 4)

Tento text sa od slova do slova opakuje v Knihe proroka Micheáša (4:1 – 3).

V období, keď existovalo jedine Judejské kráľovstvo, vznikli aj iné prorocké knihy: knihy malých prorokov Sofoniáša, Nahuma, Habakuka, ako i veľkých prorokov Jeremiáša a Ezechiela. Takto narastal fond biblických kníh, ktoré neskôr utvorili Starý zákon.

Dôležitým impulzom v tomto smere bolo vyslobodenie Židov z babylonského zajatia roku 538. Bezprostredne po tejto udalosti bola Kniha proroka Izaiáša doplnená 16 novými kapitolami, tvoriacimi Druhý Izaiáš. Skutočnosť, že tieto kapitoly pochádzajú z uvedeného obdobia, potvrdzuje nezvratne i to, že v úlohe mesiáša tu vystupuje sám perzský kráľ Kýros, ktorý porazil babylonskú ríšu a vyslobodil Židov zo zajatia (Iz, 44:28; 45:1). Čoskoro nato vznikajú knihy prorokov Agea, Zachariáša, Malachiáša, posledných jedenásť kapitol Izaiáša a niektoré ďalšie.

Po období babylonského zajatia ľudová fantázia, zahalená do nábožensko-ideologického rúcha, plodila nové diela, ktoré sa neskôr stali súčasťou Starého zákona. Nebudeme ich menovať, poukážeme len na to, že poslednou z nich bola Kniha proroka Daniela, ktorej vznik sa datuje do šesťdesiatych rokov 2. storočia pred n. l.

Osobitne zaujímavá je história Knihy žalmov (Žaltár), ktorá má významnú úlohu v židovských a kresťanských bohoslužbách. Kresťanská i židovská cirkev pripisovali túto knihu kráľovi Dávidovi. Nakoľko tomu možno veriť, je zrejmé i z týchto faktov: v žalmoch sa neraz spomína Jeruzalemský chrám, ktorý bol postavený až po Dávidovej smrti; pozoruhodný 136. žalm hovorí o tom, ako zajatí Židia plakali pri babylonských riekach, keď si spomínali na Sion – to sa mohlo stať až 400 rokov po Dávidovej smrti. Z výskumov vyplýva, že zo 150 žalmov, ktoré obsahuje kniha, len 9 môže pochádzať z obdobia pred zajatím, 10 ich možno zaradiť do obdobia zajatia a všetky ostatné sa objavili postupne po tomto období, pričom 10 – 12 žalmov vzniklo v čase povstania Makabejcov, t. j. V šesťdesiatych rokoch 2. storočia pred n. l. Do jedného celku nebola Kniha žalmov zostavená skôr než roku 100 pred n. l., teda asi o tisíc rokov neskôr, ako udáva kresťanská a židovská tradícia. Vidíme, že ide o obdobnú situáciu ako pri datovaní Pentateuchu.

Kodifikácia a vzápätí aj kanonizácia celého Starého zákona sa uskutočnili v posledných storočiach pred n. l. Všetky etapy tohto procesu nemožno rekonštruovať, o niečom však správy jestvujú. Na sklonku 3. storočia pred n. l. sa Starý zákon začal prekladať do gréčtiny. Podľa všetkého v tomto čase boli už základné prvky celej zbierky prinajmenšom stanovené. Známe je aj to, že konečné zloženie starozákonného kánonu stanovila približne v rokoch 90 – 100 n. l. v palestínskom meste Jamnia inštitúcia, ktorá bola zároveň židovskou bohosloveckou akadémiou i synedrionom – nábožensko-zákonodarným centrom judaizmu.

Kánon Starého zákona, schválený Jamnijskou akadémiou, obsahoval knihy, ktoré i dnes považuje za kanonické tak judaizmus, ako aj kresťanstvo. Kánon však musel ešte prejsť dôkladnými úpravami, ktoré trvali niekoľko storočí v ranom stredoveku. Judejský text Starého zákona, ktorý súčasný judaizmus považuje za svätý a z ktorého sa robili preklady do novodobých jazykov, sa nazýva masoretský.

Nútené ústupky

Až do dnešných čias biblickí teológovia i teologizujúci historici prijímali nepriateľsky všetky práce vedcov, ktoré prinášali vedecké poznatky o histórii jednotlivých kníh Starého a Nového zákona.

Až v poslednom čase pod tlakom nezvratných zdôvodnení a poznatkov biblickej historickej kritiky začali ustupovať aj mnohí z tých, ktorí predtým zaujímali nezmieriteľný konzervatívny postoj. V súčasnosti už len posledné opory cirkevného konzervativizmu, takí ako francúzsky biskup Lefebvre, chŕlia kliatby na zloprajnú „negatívnu kritiku“, ktorá odhaľuje pravdivú, a nie cirkevno-dogmatickú históriu biblického textu.

Pominuli časy, keď apologéti biblických náboženstiev len kývli rukou nad výsledkami kritických výskumov biblie a naďalej nástojili na nezvratnosti cirkevného učenia o datovaní vzniku biblických kníh a ich autorstve. Oficiálne cirkevné vydania čoraz častejšie uvádzajú ako samozrejmosť fakty, ktoré o skutočnom pôvode biblických kníh zistili biblisti.

Uviedli sme už názory cirkevných autorov, že Mojžiš nie je pôvodcom textu Pentateuchu. Dodáme k tomu, že aj pozitívne riešenie problému, čiže odpoveď na to, kto ho teda napísal, mnohí z nich prijímajú v takej podobe, akú poskytuje biblická kritika.

V spomínanom poľskom vydaní biblie sa už pán nazýva svojím vlastným menom Jahve, podobne je to aj v španielskom vydaní. Nedopracovali sa, pravda, k tomu, aby namiesto označenia boh používali Elohim: príliš to pripomína mnohobožstvo.

No dejiny vzniku a kodifikácie jednotlivých prameňov Hexateuchu dnes niektoré oficiálne cirkevné vydania vysvetľujú už v súlade s výsledkami biblických výskumov. Napríklad poľský cirkevný komentátor biblie píše:

„Nepochybuje sa o existencii štyroch dokumentov alebo tradícií, ktoré sú štylisticky odlišné: Elohist (E), Jahvist (J), Kňazský kódex (P) a Deuteronomium (D).“

Zdôrazňovanie „štylistickej“ odlišnosti jednotlivých prameňov slúži na to, aby sa nenápadne zamaskovali skutočné rozdiely medzi nimi v pôvode a obsahu. Vzápätí cirkevný autor neočakávane kladie Pentateuch na jednu úroveň s ľubovoľným iným dielom starovekej literatúry:

„Vznik a osudy Pentateuchu boli zrejme podobné vzniku a osudom ktorejkoľvek inej knihy na starovekom Blízkom východe, kde neexistovalo autorské právo, takže kniha bola spoločenským vlastníctvom.“14

Katolícky teológ tu predsa mohol spomenúť, že Pentateuch je dielom božského vnuknutia a „nijaká iná kniha na starovekom Blízkom východe“ si na takúto vlastnosť nemôže robiť nároky. Vychádza najavo, že „zákon“ sa neustále „vyvíjal, dopĺňal a spresňoval“, v dôsledku čoho sa ustavične prispôsoboval postupom času sa meniacim životným potrebám. Samozrejme, je to veľmi rozumná myšlienka, avšak kde sa podela predstava odvekého „zákona“, ktorý ľuďom zjavil boh prostredníctvom Mojžiša na večné časy?

Ani autori Holandského katechizmu sa nevyjadrujú k uvedenej otázke „nemodernejšie“:

„Starý zákon je zbierkou diel, ktoré vznikali viac než tisíc rokov. Často tieto knihy nedostávali svoju podobu hneď. Mnohé z nich sa vytvárali postupne počas mnohých stáročí ako budovy chrámov.“

Opäť sa nehovorí o jednorazových zjaveniach, nespomína sa ani Mojžiš, začiatky vzniku biblie sa kladú do obdobia „doby Dávida“ a napríklad zákonodarstvo knihy Exodus sa vyhlasuje za výsledok zmiešania „zákonov Dávidovej epochy so zákonmi obdobia po babylonskom zajatí“. Pokiaľ ide o žalmy, Holandský katechizmus tvrdí, že interval medzi vznikom najstarších a najmladších žalmov je pravdepodobne 800 rokov.15 Tým je jasný aj postoj holandských biskupov k otázke Dávidovho autorstva žalmov.

Veľmi zaujímavým spôsobom sa pristupuje k tomuto problému v už uvedenom Slovníku biblického bohoslovia. Pripomíname, že ide o oficiálne vydanie katolíckej cirkvi, ktorého redaktorom je je vysoký činiteľ kardinál Willebrands.

Na začiatku Slovník hovorí o období ústneho podania a o tom, že neskôr sa toto podanie zachytilo v písomnej forme tak, že „náboženské svedectvá patriarchov, Mojžiša, starovekých poslov božích“ prenikali do Pentateuchu práve ústnou tradíciou. Všetko toto napísal nie Mojžiš, ale ktosi, kto to neskôr urobil za neho, vychádzajúc z ústnej tradície. No za samým textom Pentateuchu, píšu autori, cítiť ruku upravovateľa (alebo skupiny upravovateľov), symbolicky nazvaného Jahvist, ktorý v prvej zbierke povestí vyložil svätú históriu od jej začiatku až po usídlenie sa izraelského národa v Kanaáne.

„Ducha a problematiku Jahvista možno nájsť i v niektorých miestach Knihy Jozue, v Knihe sudcov, v jednej z verzii kraľovania Šaula… v histórii Dávida a jeho následníkov. Toto súborné dielo vzniklo pravdepodobne v Jeruzaleme v 10. storočí, hoci treba brať do úvahy jeho možné prírastky v nasledujúcom storočí. Pri skúmaní častí tohto zložitého celku treba mať na zreteli jeho dvojaké svedectvo: …svedectvo najstarších čias… a …svedectvo samých pisárov; keď zostavovali túto zbierku, nemohli do nej nevniesť aj svoje teologické úvahy.“16

Teda nielenže „pisári“ zapisovali to, čo sa k nim dostalo ako dedičstvo rôznych čias; oni ešte vnášali aj vlastné „teologické úvahy“. Nuž takto dnes cirkev pristupuje k dejinám vzniku Písma svätého, ktoré zoslal a zjavil boh.

Doteraz sa hovorilo o histórii Jahvista, no Slovník sa nevyhýba ani objasneniu histórie Elohista.

„Oveľa neskôr,“ uvádza Slovník, „sa objavujú iní zberatelia povestí, zostavovatelia tzv. elohistického zborníka.“

Uvádza sa jeho podrobná charakteristika a podáva sa informácia, že „neskôr, pravdepodobne za kraľovania Ezechiela (koniec 8. storočia) boli jahvistické a elohistické povesti zjednotené do zborníka“. Ďalej sa dôsledne vysvetľuje proces vzniku nových starozákonných textov a kníh, ktorého základom je „činnosť hlavných kruhov – sprostredkovateľov biblických povestí: kňazov, ochrancov zákona… prorokov ako hlásateľov slova božieho, učených mužov ako učiteľov múdrosti“. A keď sa rozoberá Kniha proroka Izaiáša, zisťuje sa, že pozostáva nielen z troch hlavných častí, ale z veľkého množstva rôznorodých textov:

„Možno v nej pozorovať toľko vplyvov a toľko rozličných historických kontextov, že vo svojej dnešnej podobe táto kniha vytvára skutočný systém prorockého učenia.“17

To je šikovný záver – z množstva „vplyvov a historických kontextov“ sa zrazu zrodí „skutočný systém“. A predsa to kresťanské a židovské učenie o pôvode Starého zákona nespasí. Teológovia si musia priznať neudržateľnosť tohto učenia.18

Treba poznamenať, že pravoslávni cirkevní biblisti uznávajú uvedené fakty oveľa ťažšie než katolícki a protestantskí biblisti.

V poznámkach k poslednému vydaniu biblie Moskovským patriarchátom si komentátori v tomto smere dovolili iba jednu veľmi stručnú a dvojznačnú poznámku:

„Za prvého zjednotiteľa svätých kníh sa považuje (!) Ezdráš (5. storočie pred nar. Kr.).“

Kto všetko ho za takého považuje a či je to pravda, to už musí posúdiť čitateľ. A pritom otázka, o aké sväté knihy ide, zostáva nenápadne nezodpovedaná. Ale veď jedna vec je, ak sa hovorí o Starom zákone ako celku, a druhá – ak sa hovorí o Ezdrášovej zbierke Pentateuchu. V druhom prípade sa rúca celá legenda o Mojžišovi ako jedinom autorovi Pentateuchu. A táto legenda skutočne padla.


1 Túto koncepciu rozvíja vo veľmi vulgárnej podobe americký autor L. Graham (Pozri Graham, L.: Deceptions and Myths of the Bible. New York 1975). Z tejto knihy uvedieme charakteristickú ukážku: „Biblia nie je »slovo božie«, ale je ukradnutá z pohanských textov. Biblický raj, Adam a Eva sú prevzaté z babylonských povestí; biblická potopa je výťahom najmenej zo 4 povestí o potope. Noemova archa a Ararat majú svoje ekvivalenty v mnohých mýtoch o potope; dokonca aj mená Noemových synov, obetovanie Izáka, Šalamúnov súd a história Samsonových stĺpov sú odkopírované; Mojžiš je odkopírovaný z asýrskych mýtov a jeho zákony prevzaté z Chammurabiho zákonníka. Mesiáš pochádza z egyptského Mahdi, viacero veršov je doslovnou kópiou egyptských papyrusov.“ Vyloženú „krádež“ nachádza Graham aj v Novom zákone: „Medzi Ježišom a egyptským Horusom je 127 analógií, medzi Kristom a Krišnom – stovky. Ako môže byť biblia zjavením?“ (s. 7) Je samozrejmé, že sa nestotožňujeme s takýmto názorom; uvedený citát však má bezvýhradnú pravdu v tom, že biblia nie je slovo božie.
2 Slovar biblejskogo bogoslovija. Brusel 1974, s. XI.
3 Citované podľa Vigouroux, F.: Rukovodstvo k čteniju i izučeniju Biblii. Vetchij zavet. Moskva 1961, t. 1, s. 52.
4 Solovejčik, M.: Osnovnyje problemy biblejskoj nauki. Sankt Peterburg 1913, s. 44.
5 Pozri Vigouroux, F.: cit. dielo, s. 342 – 385.
6 Pozri Chanteppie de la Saussaye, P. D.: Ilľustrirovannaja istorija religij. Moskva 1899, t. 1, s. 330 – 347.
7 Lopuchin, A. P.: Biblejskaja istorija pri svete novejšich issledovanij i otkrytij. Vetchij zavet. Sankt Peterburg 1889, t. 1, s. 19 – 31.
* Citáty z biblie uvádzame podľa jej slovenského prekladu, ktorý vyšiel v Spolku sv. Vojtecha, Trnava 1968 – 1970. Skratky citovaných biblických kníh uvádzame na konci tejto publikácie. (Pozn. prekl.)
8 Pismo Święte Starego i Nowego Testamentu. Poznań 1965, s. 22.
9 Tamže.
10 Slovar biblejskogo bogoslovija. Brusel 1974, s. XVIII.
11 Glaubensverkündigung für Erwachsene, Freiburg 1970, s. 54.
12 Cohon, S. S.: Jewish Theologie. Asen 1971, s. 132.
13 Do 1. tisícročia pred n. l. trvalo tzv. predkráľovské obdobie, ktorému na sociálno-ekonomickej úrovni zodpovedala epocha rozkladu prvotnopospolnej spoločnosti a vzniku spoločenských tried. Tento proces trval viacero storočí, počas ktorých vznikali štáty a rozpadávali sa, viedol sa triedny boj medzi bezzemkami a zotročenými členmi obcí a otrokármi a kňazmi, ktorí sa dostali na vrchol spoločenského rebríčka. Okolo roku 1020 pred n. l. vzniklo v Palestíne Židovské kráľovstvo, ktoré existovalo do roku 933 pred n. l. (tieto údaje uvádzame iba orientačne). Po smrti kráľa Šalamúna sa štát rozpadol na dva štáty: južný – Judeu a severný – Izrael. Vzťahy medzi nimi boli počas celej existencie napäté.
Osudy týchto dvoch starožidovských štátov sa utvárali rôzne. Keď si okolo roku 722 Izrael podrobili Asýrčania na čele s kráľom Sargonom II., značná časť jeho obyvateľstva bola odvlečená do asýrskeho zajatia a nahradená novými obyvateľmi z vnútorných oblastí Asýrie. Krajina stratila svoju židovskú etnickú osobitosť, jej obyvateľov začali nazývať Samaritánmi. Z náboženského hľadiska sa onedlho priklonili k vyznavačom Jahveho, hoci pôvodní Židia ich za svojich spoluveriacich neuznávali.
Judea si zachovala svoju štátnu samostatnosť ešte viac než storočie. Až roku 587 si ju úplne podrobil babylonský kráľ Nabuchodonozor a predstavitelia vyšších kruhov obyvateľstva boli odvlečení do zajatia. Asi o 50 rokov perzský kráľ Kýros, ktorý porazil babylonskú ríšu, prepustil Židov zo zajatia a časť z nich, niekoľko desaťtisíc ľudí, sa vrátila do vlasti. Tam im noví vládcovia čoskoro povolili postaviť Jeruzalemský chrám namiesto toho, ktorý zničil Nabuchodonozor. Obdobie od konca 6. storočia sa v historiografii symbolicky nazýva epochou druhého chrámu. V priebehu celého tohto obdobia – okrem rokov 167 – 163 pred n. l. – sa samostatný štát Židov neobnovil.

14 Pismo Święte Starego i Nowego Testamentu. Poznań 1965, s. 21.
15 Pozri Glaubensverkündigung für Erwachsene, Freiburg 1970, s. 54 – 55.
16 Slovar biblejskogo bogoslovija. Brusel 1979, s. XI.
17 Tamže.
18 Uvedieme ešte charakteristické vyhlásenie, ktorého autorom je veľmi aktívny a horlivý apologéta z katolíckeho tábora: „Súčasné najrozpracovanejšie teórie biblických písomných pamiatok nám umožňujú pochopiť mnohé časti biblie len ako zložené z povestí Jahvista, Elohista, Deuteronomia a Kňazského kódexu.“ (Bouillet, L.: O Biblii i Jevangelii. Brusel 1965, s. 215).


Úvod

OBSAH

Hlavné etapy v histórii biblie. Nový zákon