Biblia očami vedy

I. A. Kryveľov

Biblia očami vedy

Z ruského originálu Biblija: istoriko-kritičeskij analiz, ktorý vydal Politizdat, Moskva 1982, preložil Juraj Zelman.


OBSAH

  • Úvod

    Obsah a štruktúra biblie
    „Kniha kníh“?
    Dva možné prístupy k vedeckému skúmaniu biblických kníh

  • 1. kapitola

    Hlavné etapy v histórii biblie. Starý zákon
    Prístupy kresťanskej a židovskej cirkvi k histórii Starého zákona a ich neúspech
    Prorocké a poučné knihy. Kanonizácia a úpravy Starého zákona
    Nútené ústupky

  • 2. kapitola

    Hlavné etapy v histórii biblie. Nový zákon
    Problémy datovania novozákonných kníh
    Najstaršia kniha Nového zákona – Apokalypsa
    Listy apoštolské
    Skutky apoštolské a evanjeliá. Kanonizácia Nového zákona

  • 3. kapitola

    Biblické predstavy o bohu a vesmíre
    Monoteizmus, alebo polyteizmus?
    Ľudský obraz a podoba boha
    Nebo, zem, peklo
    Stvorenie sveta a človeka

  • 4. kapitola

    Biblia a historické dianie
    Judaistická koncepcia dejín
    Kresťanská koncepcia dejín
    Biblia a aktuálne spoločenské problémy

  • 5. kapitola

    Historické a fantastické prvky v biblických knihách
    História a mýtus
    Historické a fantastické prvky v Starom zákone
    Historické a fantastické prvky v Novom zákone
    Pokusy o „zladenie“ histórie a mýtov

  • 6. kapitola

    Morálne ponaučenie biblie
    Desať prikázaní. Nezabiješ!
    Nepokradneš, nepožiadaš, nezosmilníš!
    Etika Kázne na hore
    Existuje biblická morálka?

  • 7. kapitola

    Dešifrovanie zmyslu božského zjavenia
    Alegorická metóda a iné neverbálne metódy exegézy
    Problémy s „ťažkými miestami“ biblie. Postoje neprekonateľného konzervativizmu
    Nedobrovoľné tápanie po tŕnistých cestách modernizácie

  • 8. kapitola

    Ultraľavicová frakcia modernistickej exegézy
    Cirkevná ľavica
    Boj o bibliu zbavenú mýtov
    „Kacír“ Hans Küng o biblii
    Reakcia cirkvi na ultraľavicový výklad biblie

  • Niekoľko slov na záver

Humanisti.sk

 

5. kapitola

Historické a fantastické prvky v biblických knihách

História a mýtus

Každý literárny alebo folklórny výtvor nejakým spôsobom odráža obdobie, v ktorom vznikol. Tento odraz môže mať dvojaký význam.

Niektoré diela poskytujú priame a spoľahlivé údaje o určitých historických udalostiach a faktoch, o účastníkoch týchto udalostí, o tom, kedy sa odohrali. Takéto diela slúžia ako plnohodnotné historické pramene, z ktorých možno čerpať určité správy o minulosti a ktoré možno upresňovať a preverovať podľa iných zdrojov z toho istého obdobia, i keď sa môžu navzájom líšiť jednotlivými faktami a detailami.

Iné diela popisujú vymyslené udalosti alebo podávajú skutočné udalosti skreslene, fantasticky. Takéto zdroje možno označiť skôr za mýty alebo legendy než za spoľahlivý historický materiál.

Filológovia vedú diskusie o obsahu pojmu „mýtus“, o rozdieloch medzi pojmami „mýtus“, „legenda“, „rozprávka“, o vzťahoch mýtu k obradom atď. Týmto otázkam sa nevyhneme a poukážeme len na ten význam pojmov „mýtus“ a „legenda“, ktorý budeme používať vo vzťahu k biblickým príbehom.

Mýtus budeme definovať ako prameň, ktorý je úplne produktom náboženskej fantázie, a teda má tieto vlastnosti: 1. je úplne vymyslený, t. j. udalosti, o ktorých sa v ňom hovorí, sa nikdy neuskutočnili; 2. osoby, ktoré v ňom vystupujú, sú zobrazené ako nadprirodzené bytosti a všetky udalosti, o ktorých povesť hovorí, sa vymykajú prírodným zákonitostiam. Mýtus nemusí byť vždy súčasťou náboženského systému. Je ňou iba vtedy, keď tvorí základ kultu jedného alebo viacerých mytologických hrdinov.

Legenda je na rozdiel od mýtu správa obsahujúca určité prvky reálnych udalostí, ktoré sa neskôr „prikrášlili“, takže udalosti sú zobrazené viac alebo menej skreslene. Legenda nemusí byť nábožensky zameraná, môže popisovať osoby, ktoré nemajú nijaké nadprirodzené vlastnosti, ako aj udalosti, ktoré nie sú spojené s prejavmi nadprirodzeného sveta.

Rozprávka nemá žiaden vzťah k náboženstvu bez ohľadu na to, že jej obsah má obyčajne fantastický charakter. Od mýtu sa rozprávka odlišuje koniec koncov tým, že človek, ktorý ju rozpráva alebo počúva, si je vedomý toho, že jej námet i hrdinovia sú vymyslení. Rozprávka sa, pochopiteľne, nemôže stať základom náboženského kultu.

Legenda a mýtus sa navzájom líšia vzťahom k historickej pravde. Legenda priamo obsahuje prvky tejto pravdy, i keď sú zastarané alebo prekrútené fantáziou, takže na ich odhalenie treba legendu od fantázie a často i od cieľavedomých a zámerných skreslení oslobodiť. Niet pochýb o tom, že legenda predstavuje dôležitý historický prameň. Historický význam mýtu nie je natoľko jednoznačný. Zdalo by sa, že nejaké fantastické mytologické výmysly vôbec nemôžu byť prínosom pre rekonštrukciu historickej pravdy. Napriek tomu aj mýty predstavujú významný historický prameň. Poskytujú materiál na posudzovanie danej epochy a daného sociálneho prostredia, v ktorom samy vznikli, vtedajšej ideologickej atmosféry. To isté platí aj o legendách. Samozrejme, význam mýtov a legiend ako historických prameňov je iný než význam úplne spoľahlivých historických správ.

Biblické knihy obsahujú aj mýty, aj legendy, aj viac alebo menej spoľahlivé historické pramene. Väčšina biblických príbehov predstavuje bizarnú spleť všetkých týchto literárnych žánrov, takže rozlíšiť, kde sa končí mytológia alebo obyčajný výmysel a kde sa začína historický fakt, je veľmi ťažké. Mnohé príbehy sú z tohto hľadiska dodnes neujasnené a vedci si musia priznať, že zatiaľ nevedia dať na tieto otázky uspokojivú odpoveď. Ďalší výklad bude zameraný na otázku, ako sa javia niektoré biblické príbehy z hľadiska poznatkov, ktorými disponuje súčasná historická veda.

Historickú spoľahlivosť biblických prameňov možno upresniť porovnaním s ostatnými dobovými literárnymi prameňmi o vtedajších udalostiach, ako sú asýrsko-babylonské klinopisné tabuľky, ktoré predstavujú diplomatickú korešpondenciu alebo zápisy historického či kronikárskeho charakteru, egyptské papyrusy, diela antickej gréckej a rímskej literatúry. Najdôležitejším zdrojom sú však výsledky archeologických výskumov – biblická archeológia, zaoberajúca sa výskumom takých archeologických pamiatok, ktoré môžu objasniť historický obsah biblických prameňov.1

Niekedy sú archeologické údaje alebo archeologické pramene zneužívané na nevedecké, špekulatívne ciele. V súvislosti s tým sú zaujímavé „archeologické nálezy“ z obdobia potopy sveta.

Z biblie je známe, že po skončení potopy Noe pristal so svojou archou na vrchu Ararat, ktorý sa v súčasnosti nachádza na území Turecka. Keďže zanechal archu na tejto hore, musela tam zostať doteraz; mohla síce odvtedy aj zhniť, veď bola z dreva, ale zaujímavejšie by bolo, keby nezhnila a dala sa nájsť, a tak preslávila bibliu; pomohlo by, keby sa našli aspoň úlomky. Už takmer 150 rokov sa na Ararate striedajú expedície a hľadajú archu a jej pozostatky. Veľakrát aj niečo „našli“, ale po overení sa zistilo, že ide o omyl. Istý francúzsky obchodník a archeológ-amatér Fernand Navarra od roku 1955 neustále hľadá na Ararate pozostatky Noemovej archy. Koncom roku 1977 časopis Biblical Archeologist uverejnil článok venovaný Navarrovým archeologickým nálezom.

Za takmer 25 rokov našiel Navarra na Ararate veľké množstvo kúskov dreva (prevažne dubového), ktoré systematicky posielal do rozličných vedeckých inštitúcií, aby určili ich „vek“. K rádiokarbónovej metóde zisťovania veku nálezov má Navarra skeptický postoj a požaduje, aby sa brali do úvahy i také vlastnosti ako farba, pevnosť, stupeň zuhoľnatenia a skamenenia. Žiada, aby vedecké inštitúcie stanovili vek jeho nálezov v rozmedzí štyritisíc až šesťtisíc rokov. Iné údaje mu nevyhovujú a vyvolávajú z jeho strany posmešné a rozhorčené protesty.

Musíme uznať, že časopis Biblical Archeologist posudzuje Navarrovu činnosť pomerne objektívne. Časopis poznamenáva na adresu takých charakteristických vlastností nálezov, ako je farba, stupeň zuhoľnatenia atď., že

„tieto údaje nezodpovedajú stanoveným kritériám a obsahujú nekontrolovateľné ukazovatele“.

Časopis dokonca uvádza ako podtitul článku nasledujúcu tézu:

„Kritériá datovania podľa pevnosti, farby a stupňa zuhoľnatenia sú problematické.“

Autor článku sa odvoláva na svedectvo archeológa Kukaschku, ktorý mu oznámil, že videl kusy dreva podobnej farby ako Navarrove nálezy, a nemali viac než sto rokov.

Bez ohľadu na Navarrovu nedôveru k presným metódam zisťovania veku nálezov, boli mnohé kusy dreva, ktoré našiel, preskúmané rádiokarbónovou metódou. Výsledky Navarru nepotešili: Národné fyzikálne laboratórium v Teddingtone (Anglicko) datovalo nálezy do rokov 770 – 790 n. l., Kalifornská univerzita v Los Angeles do roku 720 n. l. a Kalifornská univerzita v Riverside do roku 740 n. l.

Všetky časové údaje sa vzťahovali na vzorky, ktoré Navarra pozbieral roku 1955. Dôkazy boli očividné, no Navarra napriek tomu vydal knihu s bombastickým názvom Našiel som Noemovu archu. Roku 1969 sa Navarra znovu vydal na expedíciu a zozbieral novú kopu drievok. Rádiokarbónová metóda priniesla tieto časové údaje: rok 640 ± 50 rokov (laboratórium Pennsylvánskej univerzity) a roky 620 – 640 (Geochrónne laboratórium v Cambridge). Rádiokarbónové laboratórium na Pennsylvánskej univerzite zakončilo svoju rozsiahlu správu o pôvode skúmaných úlomkov dreva kategorickým vyhlásením:

„Úlomky určite nepochádzajú z archy.“2

Seriózni vedci ani nič iné o pôvode „pozostatkov Noemovej archy“ zistiť nemohli. Mýtus zostane mýtom, a na historickú skutočnosť ho nemôžu zmeniť ani archeologické, ani iné nálezy.

Rozprávky o zázraku, samozrejme, nemožno brať vážne. Prírodné zákony sa nedajú narušiť, a zázrak nie je nič iné iba ich narušenie. No každá povesť o zázraku môže obsahovať zrnko historickej pravdy, ktorú iba skreslila ľudová fantázia. Takto vznikol aj mýtus o potope. Ako jeho podklad iste slúžila nejaká povodeň miestneho charakteru, pričom ľudia, ktorí ju prežili, vnímali ju ako svetovú katastrofu. Aj zvestovanie evanjelia o vzkriesení Ježiša Krista sa dá vysvetliť tak, že ho sňali z kríža, keď ešte žil, a vyliečili ho; otázne je, či je takáto hypotéza reálna.

Ak chceme posúdiť, či a do akej miery určitý biblický príbeh zodpovedá historickej skutočnosti, musíme skúmať predovšetkým jeho vnútorný zmysel a postupnosť jednotlivých častí príbehu: či si navzájom neprotirečia, či je vôbec možné, aby sa udalosti, o ktorých biblia hovorí, stali. Ďalej treba porovnať fakty z biblie s dobovými literárnymi údajmi a archeologickými nálezmi. Tak sa dostávame v podstate k príbehom, ktoré sa mohli prihodiť a majú v dôsledku toho aj historický význam.

Historické a fantastické prvky v Starom zákone

K najdôležitejším príbehom Starého zákona patria tie, ktoré tvoria kostru celej biblickej koncepcie histórie – príbehy o patriarchoch Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, o dvanástich izraelských „rodoch“ (kmeňoch), ktoré pochádzali z dvanástich Jakubových synov, o pobyte Židov v egyptskom zajatí a ich vyslobodení, o dobytí Kanaánu (Palestíny) a založení starožidovského štátu na tomto území, o rozdelení tohto štátu na dva samostatné židovské štáty. Mnohé z toho, čo rozprávajú tieto biblické príbehy, potvrdili archeologické a iné historické fakty, takže sa o ne môžeme oprieť i v našej knihe.

Základnými biblickými historickými príbehmi sú príbehy o patriarchoch Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi. Vychádza z nich nielen kresťanstvo, ale i judaizmus a islam, takže západná historicko-náboženská literatúra označuje tieto tri náboženstvá ako „abrahámovské“. Izraelský biblista D. N. Friedman zdôrazňuje, že táto skutočnosť „podporuje možnosť jeho (Abrahámovej – pozn. autora) historickej existencie väčšmi než akýkoľvek akademický záujem“3. Ako však rieši tento problém súčasná historická biblistika?

Záhadu patriarchov sa pokúšal odhaliť známy anglický archeológ Leonard Woolley. Tento vedec robil vykopávky najmä v meste Ur v Mezopotámii, odkiaľ podľa knihy Genezis Abrahám pochádzal a odkiaľ po obetovaní Jahvemu začal svoj pochod do Kanaánu. Woolleyho vykopávky poskytli veľmi cenný materiál, ale nepotvrdili historickú existenciu Abraháma. To, že sa nenašli žiadne zmienky o Abrahámovi, nie je vôbec dôležité!

Abrahám mohol byť natoľko bezvýznamnou a neznámou osobou v mocnom a prosperujúcom štáte Ur, že by to, že nejestvovala nijaká podobná zmienka, bolo pochopiteľné. Je to však dosť nepresvedčivé, pretože v biblii sa hovorí, ako Abrahám na čele svojich otrokov v spojenectve s jednými kráľmi porazil vo vojenských bitkách iných kráľov a prinútil na útek takého silného panovníka, akým bol v tých časoch Chammurabi (Amrafel). Praotec teda nebol až takou bezvýznamnou a nenápadnou osobou. Rozpory medzi Woolleyho nálezmi a údajmi z knihy Genezis sú však podstatnejšie.

Abrahám bol podľa týchto údajov hlavou rodu alebo kmeňa, ktorý žil kočovným spôsobom života, choval dobytok a bol na veľmi primitívnej kultúrnej i technickej úrovni, vôbec nezodpovedajúcej úrovni kultúrneho, technického i sociálneho rozvoja otrokárskeho štátu – mesta Ur. Z toho vyplýva, že ak uznávame historickú existenciu Abraháma, musíme ho buď považovať za akýsi prežitok vtedajšieho Uru, alebo začleniť jeho život do oveľa skoršieho obdobia, než navrhuje Woolley. Prvá alternatíva protirečí postaveniu Abraháma vo vtedajšej spoločnosti, ako ho popisuje kniha Genezis. Podľa druhej alternatívy by Abrahám žil o 1 – 2 tisícročia skôr, než uvádza biblia.

Práce Woolleyho vyvolali v západnej archeologickej biblistike rozpaky. Známy americký biblista Albright napriek tomu považuje patriarchov vrátane Abraháma za historicky jestvujúce osoby, hoci v tejto otázke vyzýva k opatrnosti. E. A. Speiser z Pennsylvánskej univerzity bez váhania a námietok uznáva, že tieto osobnosti existovali. Friedman uvádza názory týchto dvoch biblistov a zdôrazňuje, že „tvoria iba ostrov v mori skepticizmu“4. Lepšie povedané, tvorili, lebo teraz vraj nastal čas prehodnotiť názory skeptikov, keďže posledné archeologické vykopávky údajne zvyšujú dôležitosť Speiserových a Albrightových názorov.

Friedman vo svojom článku hodnotí nedávno objavený a preskúmaný archív hlinených klinopisných tabuliek v meste Ebla v severnej Mezopotámii.

V Eble sa našlo niekoľko tisíc, resp. desaťtisíc tabuliek, ktorých vznik sa datuje do rokov 2600 – 2300 pred n. l. 80 % z nich obsahuje výrobné a obchodné záznamy (hospodárske zmluvy, dlžobné úpisy, zmenky), ostatné zaznamenávajú činnosť vládnuceho rodu a náboženskokultovú činnosť; ide o úradné záznamy vrátane kráľovských dekrétov, záznamy o rôznych civilných i vojenských skutkoch, kráľovskú korešpondenciu, cirkevné dokumenty, rituálne kalendáre a stanovené výšky prinášaných obetí. V rozličných tabuľkách sa spomína asi 5 000 (!) osídlených obcí. Význam tohto objavu je pre poznanie danej epochy v dejinách Mezopotámie a Kanaánu taký veľký, že Friedman nazýva archív „skutočným baedekerom (cestovnou príručkou – pozn. autora) pre celú oblasť“. Biblickoarcheologická tlač vyvolala okolo Ebly a príbehov o patriarchoch veľký rozruch a odporúča nepochybovať o ich historickej existencii. Zdalo by sa, že v tom obrovskom množstve objavených a dešifrovaných textov sa napokon nájdu priame dôkazy, že Abrahám, Izák a Jakub jestvovali a pôsobili. Nič také sa však nenašlo. Ťažko pochopiť, na základe čoho niektorí vidia v tabuľkách Ebly nielen potvrdenie biblických príbehov, ale aj priame historické paralely s nimi. Veď texty sú napísané v sumerskom a starosemitskom jazyku, vlastné mená ľudí sa síce zhodujú s menami patriarchov, ale nie sú to tie isté osoby, ani úroveň kultúry a sociálneho rozvoja nie je rovnaká a zobrazené situácie sa ani v jednom prípade nezhodujú s tými, ktoré popisuje kniha Genezis. Friedman sa to pokúša vysvetliť takto:

„Tabuľky z Ebly sú obchodné dokumenty, a nie povesti… Z toho vyplýva, že medzi príbehmi Genezis a Eblou niet nijakej súvislosti.“5

No vyhlásenia, že treba prekonať skepticizmus na základe objavov z Ebly, sú potom úplne zbytočné.

Friedman sa nemôže nezmieniť o názoroch, ktoré v západnej biblistike hlásajú súčasní významní archeológovia-biblisti John Van Seters a Thomas Thompson. Nezávisle od seba prišli k záveru, že príbehy o patriarchoch nemohli vzniknúť skôr než roku 500 pred n. l.

Profesor Yalskej univerzity J. Van Seters vydal knihu s názvom Abrahám z hľadiska histórie a tradície6, v ktorej uvádza, že situácia je tak z hľadiska tradície, ako i z hľadiska histórie nepriaznivá.

Seters datuje biblické príbehy o patriarchoch do oveľa neskoršieho obdobia. Tzv. Jahvist podľa neho vznikol až v období babylonského zajatia (587 – 538 pred n. l.) a Kňazský kódex až po vyslobodení zo zajatia, takže príbehy o patriarchoch nemohli byť zaznamenané pred týmto obdobím. Dalo by sa síce predpokladať, že samy príbehy vznikli dávno predtým, než sa stali súčasťou týchto prameňov, a že sa zachovávali v ústnej podobe a tradovaním prechádzali z pokolenia na pokolenie, no ani s touto možnosťou autor nesúhlasí.

„Názor, že súčasné literárne podoby (príbehov o patriarchoch – pozn. autora) sa rozvíjali na pozadí dlhej a zložitej tradície predliterárnych foriem,“ píše autor, „na základe uvedeného výskumu neobstojí.“7

Z toho potom vyplýva, že Abrahám je mytologická postava. Dôkazy, ktorými Van Seters dokladá uvedené tvrdenia, presahujú rámec tejto práce, ale nejednotnosť v názore na existenciu patriarchov v západnej biblickoarcheologickej literatúre je už sama osebe príznačná. Ak neberieme do úvahy umelo vyvolávané nadšenie okolo Ebly a ďalších podobných nálezov, v literatúre prevládajú vcelku „skeptické“ názory.

V plnej miere s nimi súhlasíme. Abrahám, Izák a Jakub pravdepodobne nie sú mená osôb, ale bohov, ktorých uctievali staré národy Mezopotámie a Kanaánu.

V dôsledku toho je mýtom aj „história“ vzniku izraelského národa z 12 rodov – potomkov 12 Jakubových synov. Aj súčasná biblická literatúra zaujíma k tejto „histórii“ vcelku rezervovaný a v podstate skeptický postoj. Do popredia sa dostáva názor, že judejsko-židovské kmene, ktorých nebolo len 12, ale podstatne viac, sa formovali až neskôr na území Palestíny nie na základe pokrvného príbuzenstva, ale spoločného kultu. Židia najprv uctievali boha Ela v Sicheme a neskôr, podľa toho, ako prenikali do krajiny nové masy presídlencov – Semitov, kult Jahveho. Súčasný biblistický časopis v tejto súvislosti uvádza:

„Tradíciu rodovej konfederácie možno pozorovať aj v období kráľovstva, aj v období po zajatí… vlastne od vzniku Izraela až po helenistické obdobie.“8

Taliansky archeológ Alberto Soggin uvádza názor známych nemeckých biblistov Nota a Alta na otázky, či 12 rodov existovalo už v období pred dobytím Palestíny, alebo vzniklo až v Palestíne. Ani jeden z nich

„nepopiera úplne možnosť alebo aspoň pravdepodobnosť toho, že biblická tradícia má v tejto otázke do istej miery pravdu“9.

Táto formulácia je krajne vyhýbavá a opatrná. Obidvaja významní biblisti vlastne nesúhlasia s biblickou koncepciou pradávnej existencie 12 izraelských rodov, ktoré údajne tvoria počiatok celej židovskej histórie.

Američan Albright, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho predstaviteľa súčasnej biblickej archeológie, sa zmohol len na to, že označil kritické názory Alta a Nota za „nihilistické“.10 V skutočnosti sa obidvaja učenci len poctivo a možno úzkostlivo snažili získať zo starozákonného textu aspoň zrnká historicky hodnoverného materiálu.11

Pre biblickú koncepciu histórie Izraela majú najväčší význam príbehy o pobyte Židov v egyptskom zajatí a o „odchode“ z neho na čele s Mojžišom, ktorý konal v mene boha Jahveho. Práve oslobodenie Židov z egyptského zajatia sa považuje v biblickej histórii Izraela za najdôležitejší Jahveho skutok, ktorým začal plniť svoju zmluvu s Izraelom. V ďalších biblických textoch boh prostredníctvom svojich prorokov neustále Židom pripomína: ja som vás vyviedol z Egypta… Starý zákon podáva odchod z Egypta ako ustanovujúci akt, ktorým vznikol izraelský národ: práve v tom čase sa 12 kmeňov spojilo do jednotného etnického celku, z ktorého sa neskôr utvoril štát. Bude nás preto zaujímať historické opodstatnenie príslušných starozákonných textov.

Je celkom pravdepodobné, že v určitom období nejaká rodina alebo niekoľko rodín pastierov v počte asi 70 ľudí prešlo zo severu na územie Egypta, aby sa zachránilo pred hladom, ktorý u nich nastal po období sucha. Podobné prípady sú v histórii známe.

Ako príklad uvedieme hlásenie egyptských hraničiarov faraónovi Setimu II., ktoré pochádza z konca 13. storočia pred n. l. Tento záznam sa zachoval na papyruse, ktorý poznáme pod názvom Anastazi VI:

„Povolili sme prechod kočovných kmeňov z Edómu cez pevnosť Menefta v Zeku do bažín mesta Per-Atum, aby sme ich a ich stáda na pozemkoch kráľa, dobrého slnca každej krajiny… pri živote zachovali.“

Známy orientalista V. V. Struve predpokladal, že text sa môže vzťahovať práve na prípad, ktorý nás zaujíma. Pokiaľ však prijmeme tento predpoklad, musíme zásadne zrevidovať starozákonnú koncepciu. Odchod Židov z Egypta sa mohol podľa biblie uskutočniť buď v 15., alebo v 13. storočí pred n. l. Prvý variant neprichádza vôbec do úvahy. Podľa druhého variantu by sa pobyt izraelitov v Egypte obmedzil na veľmi krátke obdobie, iba na niekoľko rokov, a nie na niekoľko storočí, ako predpokladá biblia. Pokiaľ takto opravíme časové údaje, môžeme správu o príchode Židov do Egypta považovať za hodnovernú.

Túto udalosť dokumentuje ešte jedna pamiatka. Máme na mysli fresku z Beni-Hasanu, ktorá zobrazuje, ako egyptský úradník prijíma skupinu Semitov (je to zrejmé podľa briadok, ktoré Semitov v egyptskom umení symbolizovali) – mužov, ženy a deti; prichádzajúci Semiti odovzdávajú úradníkovi dary, ktoré priniesli. Na freske je nápis, ktorý oznamuje, že vodcom skupiny tridsiatich siedmich ľudí je nejaký Ibša alebo Abiša. Freska je veľmi stará; predpokladá sa, že vznikla na začiatku 19. storočia pred n. l. Mnohí bádatelia síce tvrdili, že Benihasanská freska zobrazuje príchod Židov na čele s praotcom Jakubom do Egypta, ale ide bezpochyby o inú udalosť. Na freske nie je 70 – 75 ľudí, ale iba 37; v nápise sa spomína Ibša, a nie Jakub; a freska pravdepodobne vôbec nezobrazuje presídlencov, ale obchodníkov, ponúkajúcich svoj tovar.

Povesť o príchode Židov so svojimi stádami do Egypta však obsahuje, ako sme už spomenuli, určitú historickú pravdu. Podobné udalosti sa stávali neraz, a tak to mohlo byť aj v tomto prípade. No ďalší priebeh udalostí, ako ich opisuje biblia, je málo pravdepodobný a očividne vymyslený.

Faraón, ktorého ovplyvnil Jozef, údajne srdečne prijal Židov a poskytol im na osídlenie celú krajinu Gesen v delte Nílu, kde sa usadili a zaoberali pastierstvom. V týchto miestach Židia prežili 430 rokov a ich situácia za toto obdobie sa veľmi zhoršila. Keď zomrel Jozef

„a keď potom v Egypte nastúpil nový kráľ, ktorý Jozefa nepoznal,“ (Ex, 1:8) zahorel tento nenávisťou k Židom a „riekol svojmu ľudu: »Hľa, izraelský národ je mocnejší a početnejší ako my. Dajme sa do toho a šikovne zabráňme, aby sa ďalej nerozmnožoval a – keby nastala vojna – aby sa azda nepripojil k našim nepriateľom…«“ (Ex, 1:9 – 10)

Faraón prijal viacero opatrení, ktoré mali zamedziť rast populácie Židov, zotročiť ich a vytvoriť im také ťažké životné podmienky, aby vymierali. Zavolal si dve (!) pôrodné baby, ktoré pomáhali Židovkám pri pôrodoch, a rozkázal im zabíjať všetkých novorodencov mužského pohlavia.

Táto verzia je taká naivná a detinská, že absolútne neobstojí pred kritikou. Za Jozefovho života prišlo do Egypta 70 ľudí, a v čase jeho smrti ich už malo byť toľko, že priamo ohrozovali celý egyptský národ („je početnejší ako my“)… A faraón si vážne myslel, že dve pôrodné baby budú stačiť na to, aby zamedzili narastanie takého veľkého národa…

Pôrodné baby neplnili faraónov príkaz a nezabíjali novorodených chlapcov. Je otázne, či by vôbec mohli mať vážny vplyv na regulovanie počtu Židov. V každom prípade za 430 rokov života v Egypte malo byť Židov podľa biblie niekoľko miliónov, a to je veľmi nepravdepodobné.

Keď Židia pod Mojžišovým vedením odišli z Egypta, mali vyše 600 000 ľudí – vojakov, „všetkých bojaschopných Izraelitov od dvadsiateho roku nahor“ (Nm, 1:45), ak nerátame levitov, ktorí mali kňazské, a nie vojenské funkcie. Podľa štatisticko-demografických noriem aplikovaných na toto obdobie musel byť pomer celkového počtu obyvateľov a počtu vojakov najmenej päť ku jednej. Z Egypta teda muselo odísť vyše 3 miliónov Židov. Ak k nim pripočítame príslušníkov iných kmeňov, ktorí sa k izraelitom pridali („S nimi šlo aj mnoho všelijakého ľudu“ – Ex, 12:38) a ktorých počet nepoznáme, musíme dospieť k záveru, že z Egypta vyšla kolóna najmenej 4 miliónov ľudí. Kolónu tvorili nielen ľudia, ale aj množstvo dobytka („ovce a statok, stádo veľmi veľké“ – Ex, 12:38).

Na úplnej rovine by takúto kolónu mohli tvoriť 50 až 100-členné rady. Lenže až po Červené more a Sinajskú púšť sa tiahnu močiare, vŕšky, dolinky, takže takto sa pochodovať nedalo. V úžinách by sa kolóna musela zúžiť na rady s menším počtom ľudí, a aj tak by sa asi tvorili zápchy, ktoré sa tak ľahko nerozptýlia. Ak si zoberieme čo len desaťstupy, bol by to ohromujúci pohľad.

Ak vychádzame z toho, že vzdialenosť medzi radmi musela byť aspoň jeden meter, potom aj keď nerátame dobytok, ktorý ľudia viedli, kolóna musela mať 400 kilometrov! A ak vezmeme do úvahy aj dobytok…

Trasa tejto kolóny, ako ju popisuje biblia, sa ani pri prísnej pochodovej disciplíne, v tom čase úplne vylúčenej, nedala prejsť za jednu noc, a musela trvať niekoľko mesiacov. Prechod cez vodnú prekážku, ako je Červené more, sa nedal len tak ľahko uskutočniť napriek tomu, že z akejsi príčiny vyschlo a dalo ísť po jeho dne. Tak či onak by to trvalo dlhé mesiace.

Dajú sa uviesť mnohé iné skutočnosti, ktoré spochybňujú, resp. úplne popierajú biblické príbehy o pobyte Židov v Egypte a o odchode z neho. Budeme však venovať pozornosť „vonkajším“ dôkazom, ktoré sa časovo zhodujú s udalosťami opísanými v Starom zákone.

Je to smutné, ale niet ich. V jedinom papyruse, v jedinom nápise na stenách pyramíd alebo iných hrobiek, v jedinej klinopisnej tabuľke asýrsko-babylonského pôvodu niet ani zmienky o pobyte Židov v egyptskom zajatí, resp. o ich oslobodení z neho.

Archeologické dôkazy, presnejšie, to, že chýbajú, nás zaráža ešte väčšmi. Biblia hovorí, že Židia v Egypte sa veľmi intenzívne množili. Museli teda i umierať a byť pochovávaní. Z tej doby sa však nenašiel ani jeden židovský cintorín – ani v údolí Gesen, ani v inej oblasti Egypta.

Literatúra tento fakt nedokáže vysvetliť. Na otázku, čo je príčinou tohto javu, známy izraelský archeológ Samuel Jejvin na jednom medzinárodnom etnografickom kongrese odpovedal, že veľké množstvo pohrebísk v Egypte zničilo v priebehu stáročí miestne obyvateľstvo, ktoré používalo materiál hrobných objektov ako vlastný stavebný materiál, a nie je vylúčené, že tým utrpeli najmä židovské pohrebiská. Takáto odpoveď očividne neobstojí.

Starožidovské hrobky mali v porovnaní so staroegyptskými jednu zvláštnosť – boli umiestnené pod zemou (prevažne v jaskyniach), zatiaľ čo Egypťania stavali mŕtvym nadzemné objekty, dokonca celé pyramídy. Preto ako zdroj stavebného materiálu boli egyptské hrobky výhodnejšie než hrobky židovské. V skutočnosti však egyptské hrobky utrpeli v priebehu dejín oveľa väčšie škody v inom smere: zlodeji vykrádali cennosti, ktorými Egypťania obdarúvali svojich zomretých, keď ich odprevádzali na onen svet. Samy stavby zostali obyčajne neporušené. Na židovských pohrebiskách z tých čias sa nijaké mimoriadne stavby nenašli. Ak nie stavby, tak v každom prípade sa museli zachovať aspoň pozostatky mŕtvych. Tieto pozostatky buď neexistujú, alebo sa doteraz ešte vôbec nenašli. To je dôkaz, že ak takéto pohrebiská v Egypte boli, nebolo ich veľa. Teda celý príbeh o tom, ako Mojžiš vyviedol tri milióny Židov z Egypta, nezodpovedá skutočnosti a je výplodom mytologickej fantázie.

Americký vedec Mendenhall navrhol v súvislosti s problémom odchodu otrokov z Egypta a vzniku kmeňového zväzu, z ktorého sa neskôr stal staroveký Izrael, úplne novú hypotézu.12 Od tých čias už uplynulo viac ako 20 rokov. Tieto práce síce nie sú vedecky potvrdené ani všeobecne uznávané vo vedeckej literatúre, ale v poslednom čase vzbudili vážny záujem aj u nábožensky orientovaných vedcov. Potvrdzujú to i výroky spomínaného talianskeho katolíckeho teológa a archeológa Alberta Soggina.13 Soggin vysvetľuje svoj záujem o Mendenhallovu koncepciu dvoma skutočnosťami: tým, že poskytuje nový pohľad na veci, a tým, že ju hlása renomovaný vedec v oblasti orientalistiky a biblických výskumov.

Mendenhall usudzuje, že otrokmi, ktorých v Egypte využívali pri stavbe miest Pitom a Rameses, neboli len Židia, ani dokonca len Semiti, ale príslušníci najrozličnejších etnických skupín. Títo sa snažili oslobodiť z otroctva a utiecť z Egypta. Spoločný úmysel ich zjednotil. Tento zápas sa musel viesť v znamení nejakej spoločnej ideológie, ktorá mohla mať v tých časoch iba náboženský výraz. Účastníkov tohto hnutia z rozličných kmeňov spojil kult Jahveho, ktorého uctievala jedna zo zúčastnených etnických skupín. Spoločenská jednota bola upevnená jednotou náboženskou, a táto zasa bola zárodkom etnickej jednoty. Veľké skupiny ľudí sa potom z Egypta rozišli rozličnými smermi, a časť z nich mohla zamieriť i do Kanaánu.

Mendenhall však nespája dobytie Kanaánu židovskými kmeňmi s osídlením Kanaánu Židmi po úteku z Egypta. Na tieto udalosti si vytvoril vlastný názor, ktorý rozoberieme pri inej príležitosti v súvislosti s dobytím Kanaánu a založením židovského štátu.

Celkový prehľad názorov súčasnej historickej biblistiky na otázku odchodu Židov z Egypta nájdeme v článku Roberta Luystera, asistenta na univerzite v Connecticute (USA). Autor uvádza názory vedcov, ktorí uznávajú, že príbehy o odchode Židov z Egypta majú reálne jadro, i opačné názory tých, čo tieto príbehy považujú za historicky neopodstatnené. Z druhej skupiny Luyster vyčleňuje prívržencov teórie, podľa ktorej je povesť o odchode Židov etiologický (vysvetľujúci) mýtus; na jeho základe sa dá vysvetliť pôvod sviatkov jari a obradov vyplývajúcich zo spôsobu života a kultu starovekých Židov. Sám Luyster z toho odvodzuje takýto všeobecný záver:

„Príbehy knihy Exodus sú v podstate pôvodné mýtické udalosti a námety, začlenené do histórie. Z hľadiska súčasného ponímania histórie sa takéto historické udalosti nikdy neprihodili, tak ako neexistovala rajská záhrada Eden ani babylonská veža.“14

Luyster dospieva podľa nás k správnemu názoru.

Veľmi zložitým problémom je otázka dobytia „zasľúbenej zeme“ starovekými Židmi. Venovalo sa jej veľké množstvo literatúry a názory na ňu sa veľmi rozchádzajú.

Príbehy Starého zákona na túto tému sa vysvetľujú veľmi ťažko. Problém nevyvolávajú mýty o zázrakoch, ktoré sa údajne stali pri prechode Židov cez Jordán (po jeho dne, ako už raz cez Červené more), ani zvuky trúb, ktoré zrúcali múry pevnosti Jericha, ani mesiac a slnko, ktoré sa zastavili na Jozueho príkaz atď. Dnes už ani cirkevní komentátori biblie nepovažujú tieto príbehy za popisy skutočných udalostí, ale za výtvor ľudovej fantázie. Typickým príkladom je výrok:

„Prechod cez Jordán (ako aj mnohé ďalšie príbehy – pozn. autora) patrí k symbolickým formám, ktoré vyhovujú historickej schéme, idealizovanej v duchu teologických ideí.“

Ten istý komentátor vyvracia tvrdenie o zrútení múrov Jericha zvukmi trúb tým, že Jericho v tom čase ani nebolo opevnené:

„V skutočnosti múry tohto mesta mali v tom čase (13. – 12. storočie pred n. l.) iba základy, pretože sto rokov predtým ich rozbúrali Hyksósovia.“

Vzápätí autor triezvo rozoberá problém, akými inými spôsobmi mohlo izraelské vojsko pomocou svojich strelcov preniknúť cez diery v múroch, pokiaľ tieto múry vôbec existovali. Kto si mohol dovoliť tak chladnokrvne a bezdôvodne kývnuť rukou nad všetkými príbehmi o zázrakoch v Jordáne a Jerichu? Nikto iný než komentátor najnovšieho oficiálno-cirkevného španielskeho vydania biblie.15 Ako si možno vysvetliť takúto voľnosť v myslení zo strany katolíckych redaktorov a komentátorov biblie? Fakty sú zrejme také očividné, že i oni považujú za vhodné uznať ich, keď sa týkajú konkrétnych otázok, aby si zachovali možnosť manévrovať vo všeobecnejších problémoch spätých s „duchovnou“ interpretáciou biblie.

Názory súčasných liberálnych teológov na problém odchodu Židov z Egypta a ich príchodu do Kanaánu uvádzať nebudeme, ale zameriame sa na jeho historickú stránku a pokúsime sa objasniť predovšetkým jej chronologický priebeh. Keby Židia prišli do Kanaánu hneď po odchode z Egypta, biblia by musela obsahovať nejaké zmienky o tom, kedy sa to uskutočnilo. Takéto zmienky v nej síce môžeme nájsť, ibaže v dvoch rozporných variantoch.

Kniha Exodus hovorí, že Židia prežili v Egypte 430 rokov (Ex, 12:40).16 Kedy odtiaľ odišli a vydali sa do Kanaánu, dokumentuje tento text:

„Štyristo osemdesiateho roku po východe synov Izraela zo zeme egyptskej, vo štvrtom roku panovania Šalamúna… staval Pánovi dom.“ (III Kr, 6:1)

Štvrtý rok kraľovania Šalamúna spadá približne do šesťdesiatych rokov 10. storočia pred n. l., takže odchod Židov možno datovať do 15. storočia pred n. l. Zohľadniť však treba i biblické údaje o tom, že Židia stavali v egyptskom otroctve mestá Pitom a Rameses. Mesto Rameses sa mohlo budovať až za panovania faraóna Ramzesa II., teda v 13. storočí. To znamená, že Židia mohli odísť z Egypta až koncom 13. storočia pred n. l. a ak prirátame 40 rokov ich putovania po púšti, do zasľúbenej zeme neprišli skôr než začiatkom 12. storočia pred n. l. Podľa týchto údajov, resp. podľa jedného, pravdepodobnejšieho z nich, musia sa riadiť archeologické výskumy: vykopávky sa musia robiť v tých vrstvách, ktoré sa vzťahujú na dané historické obdobie. Archeológovia museli zvažovať obidve možnosti datovania.

Biblia uvádza, že izraelské vojsko, ktoré prekročilo Jordán, zaumienilo si dobyť pevnosť Jericho. Na území bývalej pevnosti sa niekoľko desaťročí robili vykopávky. Už koncom minulého storočia nemeckí archeológovia Selin a Watzinger a v tridsiatych rokoch nášho storočia Angličan Carstang objavenými nálezmi dokázali, že Jericho bolo takmer zbúrané na konci 15. alebo na začiatku 14. storočia pred n. l. Tým zdanlivo potvrdili prvú verziu biblie, podľa ktorej Židia vtrhli do Palestíny v 15. storočí pred n. l. O niečo neskôr však predložil Američan Nelson Hluke archeologické dôkazy, že Židia nemohli prísť do Palestíny cez Sinajský polostrov skôr než v 13. storočí pred n. l., keďže štát Edóm, ktorý podľa biblie izraeliti museli pri pochode do Kanaánu obísť, vznikol až okolo roku 1300. Židovský vpád sa teda nemohol uskutočniť v 15. storočí pred n. l.

Na začiatku päťdesiatych rokov robila vykopávky v Jerichu anglická archeologička Kathleen Kenyonová. Niekoľko rokov úmornej práce prinieslo neočakávané výsledky. Ukázalo sa, že ani v 15., ani v 13. storočí pred n. l. jerichovská pevnosť vôbec nejestvovala a toto územie nebolo dokonca vôbec osídlené. Samo mesto Jericho na tomto mieste kedysi existovalo, a historici sú dnes toho názoru, že je to jedno z najstarších miest na svete vôbec. Stáli tu voľakedy aj pevné múry. No boli zničené – nevedno, či následkom zemetrasenia, alebo nepriateľským útokom – v treťom tisícročí pred n. l., teda prinajmenšom o tisíc rokov prv, než Židia údajne zaútočili na Jericho. Jericho začali znovu stavať až začiatkom 12. storočia, no nie ako pevnosť, ale ako bezvýznamnú poľnohospodársku osadu.

Historické dôkazy o tom, že po dobytí Jericha Židia dobyli aj mesto Hai, nie sú na tom o nič lepšie. Je málo pravdepodobné už len to, že mesto i pevnosť sa tak volali ešte počas obdobia vpádu. Slovo hai totiž znamená rumovisko a ťažko predpokladať, že sa pevnosť takto nazývala ešte prv, než ju nepriateľ zničil. Mesto zrejme dostalo pomenovanie dodatočne, pravdepodobne až dlho potom, ako bolo skutočne zrúcané. Vykopávky ukázali takmer to isté, čo v Jerichu: múry pevnosti Hai museli padnúť asi o tisíc rokov skôr, než Židia údajne vtrhli do Palestíny.17 Albright sa pokúšal nájsť z toho východisko tak, že vzťahuje biblické údaje o zničení mesta Hai na mesto Betel, ktoré je vzdialené od Haia dva kilometre.

Mylné sú aj tvrdenia o treťom meste, ktoré podľa biblie Jozue dobyl, o Gabaone. V tomto meste dlhé roky robila vykopávky americká expedícia J. B. Pritcharda, no stopy osídlenia z uvedeného obdobia nenašla; územie sa začalo osídľovať až okolo roku 2000 pred n. l.18 Pritom ak máme veriť tomu, čo sa hovorí v biblii, vtedy už mesto dávno existovalo a prekvitalo.

Starý zákon popisuje dobytie a zničenie mnohých kanaánskych miest. Správy o niektorých mestách sú vierohodné, o iných úplne nepravdepodobné. Nech je to akokoľvek, historické výskumy, ktoré sa opierajú o archeologické vykopávky, evidentne dokazujú, že fakty z Knihy Jozue a z Knihy sudcov o dobytí Kanaánu nie sú spoľahlivé, hoci do istej miery vychádzajú z histórie.

Kniha Jozue popisuje prenikanie Židov do Palestíny ako náhly vpád a bleskový útok. Fakty však svedčia o inom. Židia nedobyli Palestínu naraz, ale rozličné izraelské kmene prenikali za hranice Palestíny postupne, a to nielen z východu, od rieky Jordán, ale aj z juhu a zo severu, zo Sinajského polostrova a z Mezopotámie.

Ani starozákonné príbehy o tom, ako Židia vtrhli do krajiny a vyhubili všetky domorodé kmene a národy, nevyznievajú vierohodne.

Vyvolený národ sa takto správal podľa príkazov boha Jahveho. Pred každou bitkou s nejakým kanaánskym kmeňom poučoval národ, ako sa má správať k miestnym obyvateľom po ich porážke. Najčastejšie prikazoval „pobiť všetko živé“, raz vrátane dobytka, inokedy sa tento príkaz vzťahoval iba na mužov a na ženy, „ktoré už obcovali s mužom“, iné ženy si mali „nechať pre seba“. V Knihe Jozue sa uvádza, že božie príkazy sa vcelku plnili, a aj keď sa občas vyskytli priestupky – často len prílišný humanizmus –, vinníci boli hneď potrestaní. V tejto knihe sa popisuje, ako postupovali židovskí dobyvatelia:

„Tak dobyl Jozue celú zem: vrchovinu a Negeb, nížinu a svahy, aj so všetkými ich kráľmi. Ani jediného neponechal. A na všetkom živom vykonal kliatbu, ako rozkázal Pán, Boh Izraelov.“ (Joz, 10:40)

Jedným kanaánskym mestom, ktoré sa neprotivilo dobyvateľom, a zachránilo tak život svojmu obyvateľstvu, bolo mesto Gabaon.

Hneď za Knihou Jozue nasleduje v Starom zákone Kniha sudcov. Čitateľ, ktorý postupne číta bibliu, s prekvapením zistí, že úvod textu Knihy sudcov vlastne úplne popiera, čo sa hovorí v predchádzajúcej knihe:

„Po smrti Jozueho opýtali sa synovia Izraelovi Pána: »Kto má vytiahnuť prvý z nás do boja proti Kanaánčanom?«“ (Sdc, 1:1)

Všetky kanaánske národy boli údajne vykynožené ešte za Jozueho vlády, „všetko živé“ bolo znesené zo sveta, a zrazu sa ukáže, že nielen žije, ale kladie odpor, bojuje, získava prevahu. A nie sú to len zvyšky nejakých vykynožených národov, ale silní protivníci, ktorí občas nad Židmi aj víťazia a podrobujú si ich. Vyvolený národ „slúži“ raz osem rokov istému kráľovi Chusanovi Rasataimovi, inokedy osemnásť rokov moabskému kráľovi Eglonovi, potom dvadsať rokov akémusi „kanaánskemu kráľovi“ Jabinovi. Charakteristický je detail, že Židia si ľahšie poradili s „obyvateľmi vrchoviny“ než s „obyvateľmi nížiny“, „lebo títo mali železné vozy“ (Sdc, 1:19). Zaostalý Izrael ešte nepoznal železo, takže ťažko sa mohol rovnať civilizovanejším národom.

Je pochopiteľné, prečo príslušné starozákonné knihy popisujú vojny s Filištíncami, ktorí v 12. storočí vtrhli do Kanaánu (pravdepodobne z ostrova Kréta); bol to nový, reálny a veľmi nebezpečný protivník, s ktorým izraeliti neskôr bojovali dlhé stáročia. „Vzkriesení“ narobili v biblii veľký zmätok, pretože jej autori využívali staroveké príbehy a legendy bez toho, aby si ich dostatočne overili.

Existuje ešte jedno vysvetlenie, prečo sú starozákonné príbehy o dobytí Palestíny také nevierohodné a nejasné. Toto vychádza z predpokladu, že starozákonné príbehy nevznikli v staroveku, ale oveľa neskôr. Stáročia po osídlení Palestíny Židmi vymýšľali ich potomkovia etiologické (vysvetľujúce) mýty na vysvetlenie vtedajšej situácie; keďže vychádzali z fantázie, nemohli jednoznačne usporiadať a zladiť fakty. Obidve hypotézy vystupujú ako pomerne vierohodné tým viac, že si navzájom neprotirečia: etiologické mýty vznikali často na základe starších ústnych podaní príbehov.

V súčasnosti vznikajú na otázku dobytia Kanaánu Židmi nové názory. Napríklad izraelský archeológ I. Acharoni uverejnil prácu, v ktorej podľa jeho vlastných slov „prehodnocuje otázku izraelského vpádu“ do Palestíny. Acharoni vychádzal z materiálov, ktoré poskytli vykopávky v polopúšti Negeb na juhu Palestíny. Zistil, že na tomto území sa nenachádzajú nijaké stopy po vojnových výbojoch, ktoré by svedčili o tom, že Židia tento kraj dobyli. V staroveku bolo toto územie tak riedko osídlené, že všetci mali dosť pôdy a osady nepotrebovali opevnenie. Ani izraeliti, keď sa objavili na tomto území, nebudovali v tých časoch opevnenia, ale jednoducho sa usídlili na voľnej nohe. Acharoni nazval príslušnú kapitolu svojej práce veľmi príznačne Nie dobytie, ale osídlenie.19 Osídlenci boli mierumilovní, žili

„v neopevnených dedinách. Malé domčeky boli obklopené vysokými svahmi, na vrchole kopca zvyčajne stál obetný oltár.“20

Túto idylu neskôr narušili púšťoví zbojníci, pred ktorými sa osídlenci museli brániť a začali stavať pevnosti.

Táto teória viditeľne podporuje sionistickú politiku. Predkovia súčasných Židov, ktorí sa usadili v Kanaáne, neboli násilníci a lupiči (hoci Starý zákon ich takto zobrazuje), ale pionieri, ktorí si bez boja prisvojili neobsadené územia. Ich potomkovia si v dôsledku toho osvojujú právo na vládu v tejto zemi. Pravda, právo na túto zem možno zdôvodniť, aj keď sa vychádza z opačných premís: Vraj naši predkovia dobyli Palestínu vlastnou krvou ešte pred tritisíc rokmi, preto my sme jej pánmi a môžeme z nej vyhnať, koho chceme. Ani jedna z týchto verzií, ktoré podporujú agresiu, neobstojí. Udalosti spred tritisíc rokov nemôžu ovplyvňovať riešenie súčasných problémov a usmerňovať súčasné medzinárodné vzťahy.

Vráťme sa však k Acharoniho koncepcii. Zaujíma nás, do akej miery zodpovedá histórii. To, čo sa zistilo, alebo naopak nezistilo v južnej časti Palestíny, nemusí platiť pre celé územie. Acharoni sa snaží osadiť na územie Negebu div že nie samého Abraháma a potlačiť význam strednej a severnej Palestíny; žiada prehodnotiť biblické názory, podľa ktorých Abrahám žil oveľa severnejšie od Negebu. Izraelský archeológ si šikovne uľahčuje úlohu. Tvrdí, že polopúšť nemohla byť husto osídlená, preto sa v nej Židia mohli usadiť bez boja s domorodým obyvateľstvom. Na úrodnejšom území v strednej a severnej Palestíne však bola hustota osídlenia určite oveľa väčšia, takže Židia, aby sem mohli preniknúť, museli bojovať. A tu už musí autor hovoriť o dobytí, a nie o osídlení.

Acharoni je nútený v mnohom vyvracať starozákonné príbehy o tom, ako izraeliti osídľovali Kanaán. Biblia síce obsahuje veľa príbehov o krutých vojnách, po ktorých izraeliti obsadili Palestínu, no keďže Kanaánci dosiahli vyššiu úroveň technického a kultúrneho rozvoja a boli lepšie vyzbrojení, premôcť ich bolo veľmi ťažké. Izraeliti preto volili cestu najmenšieho odporu a osídľovali neobsadené, voľné územia.

Z čoho potom vyvierajú povesti o ozbrojených výbojoch, ktoré popisujú Kniha Jozue a Kniha sudcov? Tieto boli úmyselne

„zostavené so zámerom chrániť mladú monarchiu pred dezintegrujúcimi náladami, ktoré vládli medzi kmeňmi v období, keď sa vyžadovala jednota v boji proti Filištíncom“.

Biblia vzťahovala podmienky, ktoré jestvovali v 11. storočí a neskôr, na udalosti spred dvoch storočí, čo musela urobiť

„čiastočne preto, aby zdôvodnila nevyhnutnosť kráľovskej vlády“.

Izraelský archeológ sa nezastavil pred ničím a dokonca uprel biblickým príbehom historickú spoľahlivosť, len aby mohol tvrdiť, že Židia sa sťahovali do Palestíny pokojne, bez vojnových konfliktov. Ako vidno, aj biblické „historické“ povesti možno vyhlásiť za mýty, ak na tom má niekto záujem.

Tieto príbehy nepochybne obsahujú veľa mytologických prvkov. Za knihami Jozue a sudcov však v Starom zákone nasledujú texty, ktoré sú niekedy viac a niekedy menej historicky hodnoverné. Ak chceme podľa týchto textov posúdiť skutočný priebeh udalostí, ocitáme sa raz na istej a potom zas na neistej pôde. Vznik jednotného izraelského štátu, kraľovanie Šaula, Dávida a Šalamúna, rozpad štátu na Izrael a Judeu a ich ďalší osud, ich dobytie Asýriou a Babylonom, koniec babylonského zajatia, postavenie druhého chrámu – o všetkých týchto udalostiach izraelskej histórie podáva Starý zákon bohaté informácie, hojne popretkávané mytologickými príbehmi. V nekanonických knihách, najmä vo dvoch knihách Makabejských, sa popisuje i neskoršie historické obdobie až do konca 2. storočia pred n. l. Ale aj mladšie knihy Starého zákona obsahujú dosť prvkov, ktoré nemajú historický význam. Napríklad proroka Daniela, ktorá pochádza zo šesťdesiatych rokov 2. storočia, obsahuje čisto mytologické výmysly o babylonskom kráľovi Nabuchodonozorovi, ktorý žil o 400 rokov skôr, než kniha vznikla.

Historické a fantastické prvky v Novom zákone

Nový zákon poskytuje podobný celkový obraz ako Starý zákon, ibaže kým Starý zákon popisuje množstvo rôznorodých námetov, ktoré často navzájom nesúvisia, stredobodom Nového zákona je jediná postava, ktorá zjednocuje všetky ostatné úrovne rozprávania, a to Ježiš Kristus.

Nebudeme si všímať zázraky, ktoré popisujú evanjeliá a v danom kontexte nás vôbec nezaujímajú, ale zameriame sa na otázku, nakoľko bol Kristus reálne žijúcou osobou v histórii, pretože od odpovede na ňu závisí do veľkej miery reálnosť novozákonných príbehov. Preto pri skúmaní vzťahov medzi historickou skutočnosťou a mytologickými prvkami v Novom zákone túto otázku nemôžeme nijako obísť.

Skutočná existencia Krista je zo svetonázorového hľadiska kľúčovým problémom kresťanstva, uznávanie existencie Krista tvorí základ celej vierouky tohto náboženstva. Nicejsko-carihradský symbol viery tento fakt jasne vyjadruje.

„Veríme… v Ježiša Krista… ktorý vzišiel z Ducha svätého a Panny Márie a stal sa človekom, ktorý bol kvôli nám za Pontského Piláta ukrižovaný, bol pochovaný a na tretí deň vzkriesený… a ktorý vstúpil na nebesá…“

V histórii kresťanstva sa vyskytli pokusy chápať Krista ako mystickú a reálne neexistujúcu osobnosť. Cirkev odsudzovala tieto pokusy ako kacírske prejavy doketizmu (z lat. dokeo – zdá sa), ktorý učí, že Kristus bol človekom iba zdanlivo. Takmer všetky kresťanské cirkvi rozhodne odmietali aj učenie o výlučne božskej podobe Krista – tzv. monofyzitizmus, takže v súčasnosti vyznáva toto učenie už iba relatívne malé percento veriacich kresťanov na celom svete (najmä príslušníci arménsko-gregoriánskej cirkvi). Kresťanstvo sa nekompromisne pridržiava tvrdenia o konkrétnej historickej existencii Krista ako človeka, pretože inak by sa celá jeho koncepcia rozpadla na prach.

Z hľadiska ateistického svetonázoru táto otázka nemá nijaký význam. Pri kolíske každého náboženstva stoja nejakí ľudia, bez nich by nijaké náboženstvo nevzniklo. Platí to aj o ranom kresťanstve. Otázne však je, či jeho zakladateľom bol človek, ktorému dali meno Ježiš a ktorého nazývali Kristus, t. j. mesiáš, pomazaný, a do akej miery sú novozákonné príbehy o ňom hodnoverné.

Biografické údaje o Ježišovi sú veľmi sporné. V novozákonných knihách – okrem evanjelií – ich vôbec nenájdeme, prípadne nachádzame len dohady a ojedinelé zmienky o niektorých udalostiach a okolnostiach, ale nič konkrétne. Život Ježiša podávajú len evanjeliá, a aj to veľmi stručne a rozporne. Evanjeliá Matúša a Lukáša začínajú životopis Ježiša jeho narodením, evanjeliá Marka a Jána príchodom dospelého Ježiša na krst k Jánovi. No aj v prvých evanjeliách sa po povesti o nepoškvrnenom počatí a Ježišovom narodení hovorí o jeho ranom detstve veľmi stručne, takmer povrchne a protirečivo: podľa Matúša rodičia zachránia batoľa pred nástrahami kráľa Herodesa tak, že s ním utečú do Egypta a vrátia sa až po Herodesovej smrti, kým podľa Lukáša odchádzajú ihneď do Nazaretu, kde Ježiš strávi detstvo a mladosť do tridsiatich rokov. Lukáš opisuje len jednu epizódu, ktorá sa vzťahuje na toto obdobie Ježišovho života: dvanásťročný chlapec prichádza do Jeruzalemského chrámu, kde všetkých udivuje svojou múdrosťou a vzdelaním. Podrobnejšie a chronologicky zoradené životopisné údaje poskytujú evanjeliá až o poslednom, krátkom období Ježišovho života, keď Ježiš „učí“, robí zázraky, je prenasledovaný, zomiera, vstáva z mŕtvych a vystupuje na nebesá. Získať z týchto správ historicky hodnoverné informácie o živote Ježiša je ťažká úloha. V evanjeliových príbehoch chýba vnútorná logika, sú nejasné a zmätené; hlavný hrdina Ježiš Kristus si počína podivne a nedôsledne; jeho skutky sa podľa popisu v evanjeliách často nedajú rozumne vysvetliť.

Ježiš pokladá sám seba za proroka, za učiteľa ľudí, ktorých má osvietiť božskou pravdou a viesť za sebou. Koho a akých ľudí? Nuž, prirodzene, Židov. Ježiš je vykupiteľ z rodu kráľa Dávida, ktorého im sľuboval zoslať boh. Keď sa na Ježiša obracia „kanaánska žena“ s prosbou, aby pomohol jej dcére posadnutej zlým duchom, on odmieta a zdôvodňuje to takto:

„Poslaný som iba k strateným ovciam domu Izraelovho.“ (Mt, 15:24)

Keď žena naďalej prosí, Ježiš vyslovuje výrok, ktorý plne zodpovedá vtedajšej nábožensko-šovinistickej ideológii:

„Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ (Mt, 15:26)

Židia sú božie deti a ostatní iba šteňatá… Napriek tomu sa to isté Evanjelium Matúša končí Ježišovým príkazom apoštolom:

„Iďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt, 28:19)

Jeho misia je určená všetkým národom, nielen Izraelu.

Čo prišiel Ježiš hlásať ľuďom: starý izraelský „zákon“, stanovený bohom Jahvem a stelesnený v Starom zákone, alebo skúsi novú, vlastnú vieru? Znovu sa ponúkajú dve protikladné riešenia. Starý zákon je neporušiteľný:

„Skôr sa stane, že sa nebo i zem pominú, než by vypadla čo len jediná čiarka zo Zákona“ (Lk, 16:17); „Nenazdávajte sa,“ upozorňuje Ježiš svojich učeníkov, „že som prišiel zrušiť zákon alebo Prorokov. Nie zrušiť som ich prišiel, ale zdokonaliť… Skôr by sa mohli pominúť nebo i zem, ako by sa pominulo jediné písmeno alebo čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.“ (Mt, 5:17 – 18)

Vzápätí však nasleduje niečo úplne protikladné.

V tej istej kapitole Evanjelia Matúša sám Ježiš stavia vlastné etické učenie do protikladu k Starému zákonu na tomto princípe:

„Počuli ste, že bolo povedané… Ja vám však hovorím…“

Týmto spôsobom posudzuje vraždy, cudzoložníctvo, rozvod, prísahu, pomstu a podobne. Neprikazuje plniť zákon, ale naopak odporúča správanie, ktoré „zákonu“ protirečí. Niektoré ďalšie epizódy z evanjelií takisto prezrádzajú negatívny vzťah Ježiša k ustanoveniam Starého zákona. Apoštoli v istú sobotu porušili zákaz pracovať (v sobotu sa podľa Starého zákona nesmie pracovať, je to strašný hriech, ktorý sa trestá smrťou) a začali trhať klasy na poli. Keď na to farizeji upozornili Krista, odpovedal im, odvolávajúc sa na podobný skutok kráľa Dávida, takto:

„Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ (Mk, 2:27)

Kristus si dovolil v sobotu uzdravovať ľudí, a to je podľa starého chápania takisto ťažký hriech (Mk, 3:1 – 5).

Ježiš chodí v sprievode apoštolov po krajine, hlása svoje učenie a predvádza zázraky. Niekedy dokonca vyhlasuje, že zázraky robí „kvôli sláve božej“. Všetko sa spravidla uskutočňuje pri veľkých zhromaždeniach ľudu. Ježiš však z nejakých neznámych dôvodov neraz varuje svedkov svojich skutkov, aby neprezradili, čo videli a počuli. Malomocnému, ktorého uzdravil, prikazuje:

„Hľaď, aby si o tom nikomu nevravel…“ (Mk, 1:44).

Ďalej sa rozohráva nejaká podivná hra. Uzdravený porušil daný príkaz a „začal hovoriť a vec rozširovať“. V dôsledku toho Ježiš

„už nemohol verejne vojsť do mesta, ale býval von na opustených miestach“.

Vidíme však, že tieto miesta neboli až natoľko pusté, pretože tam

„prichádzali k nemu zo všetkých strán“ (Mk, 1:45).

Nemusel sa však ani vzďaľovať, lebo

„o niekoľko dní prišiel znova do Kafarnauma“,

kde na veľkých zhromaždeniach ľudí hlásal svoje učenie a robil zázraky (Mk, 2:1).

Ježiš zakazuje svojim apoštolom rozhlasovať ľuďom, že on je Kristus, t. j. vykupiteľ (Mk, 8:30; Lk, 9:20 – 21). Inokedy sa zasa k tomuto menu otvorene hlási.

V závažných chvíľach svojho života sa Ježiš rozhoduje dosť chaoticky. Predvída svoje uväznenie a v jeho predvečer hovorí apoštolom:

„»Kto má mešec, nech vezme podobne aj kapsu, a kto nemá, nech si predá šaty a kúpi si meč…« I povedali mu: »Pane, tu hľa, dva meče!« Odpovedal im: »To stačí.«“ (Lk, 22:36, 38)

Zdalo by sa, že otázka je jasná – treba sa pripraviť na odpor. Ale udalosti sa vyvíjajú inak. Keď sa zhromaždili tí, čo mali uväzniť Ježiša, a apoštoli

„videli, čo bude, povedali mu: »Pane, máme udrieť mečom?« Tu jeden z nich udrel sluhu veľkňaza a odťal mu pravé ucho. Ale Ježiš povedal: »Nechajte to už!« A dotkol sa mu ucha a uzdravil ho.“ (Lk, 22:49 – 51)

Kupovať meče teda vôbec nebolo potrebné, ba nepoužili ani tie, ktoré mali.

E. Renan na margo takýchto epizód veľmi správne poznamenáva:

„Tu sa nevyžaduje ani logika, ani dôslednosť.“21

Podľa podania evanjelií postava Ježiša a jeho správanie často protirečia logike. Môže to však slúžiť ako argument proti jeho reálnej existencii?

Ľudia všetkých čias pri svojom konaní často porušovali a dodnes porušujú pravidlá logiky. Ak človek podľahne svojim náladám, môže urobiť aj to, čo sa nezhoduje s jeho názormi a presvedčením. I samo presvedčenie môže byť nestále a neujasnené. Stáva sa, že človek si dovolí urobiť to, čo zakazuje iným, a naopak nerobí to, čo od iných vyžaduje. Takéto konanie nemožno nazvať dôstojným a čestným, no v živote sa, žiaľ, vyskytuje, a to pomerne často. Vieme si teda ľahko predstaviť, že práve takto mohol postupovať aj skutočne žijúci Ježiš.

Ďalším problémom je situácia, prírodné prostredie a spoločensko-historické podmienky, v ktorých Ježiš podľa popisu evanjelií pôsobil. Ak chceme posúdiť evanjeliá ako historické pramene, musíme zhodnotiť, nakoľko presne alebo aspoň pravdepodobne zobrazujú danú situáciu. A tu narážame na problém, že rozličné evanjeliá popisujú priebeh a následnosť udalostí z Ježišovho života rôzne a často dokonca nepresne.

Podľa evanjelií sa Ježiš narodil v Betleheme, mestečku, ktoré sa rozprestiera južne od Jeruzalema. Aby sa dalo vysvetliť, ako sa jeho rodičia, ktorí žili ďaleko na severe, v Nazarete, ocitli v tej dobe v Betleheme, rozpráva sa, že do Betlehemu prišli len kvôli tomu, aby sa zúčastnili sčítania ľudu. Lukáš o tom hovorí:

„V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta spísať celý svet. Tento súpis bol prvý za vladárenia Quiriniovho v Sýrii. A šli všetci dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa teda aj Jozef (zákonný otec Ježiša – pozn. autora) z galilejského mesta Nazareta do Júdska, do mesta Dávidovho, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z domu a rodu Dávidovho.“ (Lk, 2:1 – 4)

Otázke tohto sčítania ľudu je venované množstvo literatúry. Známy nemecký historik E. Schürer uvádza bibliografiu 55 vedeckých prác, špeciálne venovaných uvedenému Lukášovmu textu. Autor zhrnul ich obsah v samostatnej kapitole svojej trojdielnej monografie. K akým záverom dospel?

„Všeobecné (v celej krajine konané – pozn. autora) sčítanie ľudu v Augustových časoch história nepozná.“22 „Kvôli rímskemu sčítaniu ľudu Jozef s Máriou do Betlehema neboli povinní ísť.“23 „Rímske sčítanie sa vôbec nemohlo uskutočniť v Palestíne počas kraľovania kráľa Herodesa.“24 „Josephus Flavius nespomína rímske sčítanie ľudu v Palestíne počas kraľovania Herodesa. Sčítanie z roku 7 n. l. (tri roky po Herodesovej smrti – pozn. autora) spomína ako čosi nové a neslýchané.“25 „Sčítanie za Quirinia sa nemohlo uskutočniť počas vlády kráľa Herodesa, lebo Quirinius nebol počas Herodesovho života nikdy legátom Sýrie.“26

Celá verzia o narodení Ježiša v Betleheme tak úplne padá, hoci jej význam bol nemalý.

Niektoré udalosti opísané v evanjeliách museli zaregistrovať všetci, čo žili v tej dobe. Nemáme na mysli také „udalosti“ ako zemetrasenie a zatmenie slnka na celej zemi vo chvíli ukrižovania Krista – to je, samozrejme, mýtus –, ale správy o takých udalostiach, ktoré by v podstate mohli byť spoľahlivé, napríklad o tom, ako dal kráľ Herodes masovo vyvraždiť betlehemské batoľatá, dúfajúc, že medzi nimi bude i novorodený Ježiš. O zločinoch tohto krvilačného kráľa vieme veľa z vtedajšej literatúry. Takýto skutok sa však nikde nespomína ani slovom.

Narodenie Ježiša práve v Betleheme sa vyžadovalo preto, aby vyhovovalo známemu proroctvu Starého zákona:

„A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a pôvod jeho je od pradávna, odo dní večnosti.“ (Mich, 5:1)

A už keď bude z rodu Dávidovho, musí sa, prirodzene, narodiť práve v Betleheme, lebo v tomto meste bola podľa starozákonných indícií kolíska tohto rodu. No ako sme videli, verzia so sčítaním ľudu nezodpovedá historickej skutočnosti.

Ďalšie miesto, s ktorým je spätý životopis Ježiša a kde Ježiš údajne strávil detstvo a mladosť, Nazaret, je na tom ešte horšie. Toto mesto vtedy jednoducho neexistovalo. Čo ako západní archeológovia rozkopávali územie, na ktorom sa mal v tých časoch údajne nachádzať Nazaret, nenašli nič okrem úplne bezvýznamných stôp ľudskej činnosti – črepín a odpadkov. Sám názov mesta Nazaret sa prvýkrát objavil až v Novom zákone. Medzi mestami v Starom zákone, najmä medzi desiatkami tých, čo dobyl Jozue, Nazaret nefiguruje. Josephus Flavius spomína vo svojich dielach 45 miest, ale ani tu Nazaret nenájdeme. Nemožno teda pochybovať, že v tých časoch, v ktorých legenda predpokladá Ježišovo jestvovanie, Nazaret neexistoval, vznikol o niečo neskôr a evanjelisti ho začlenili do Ježišovho životopisu až spätne.

Geografických nezrovnalostí je v evanjeliách neúrekom. Hovorí sa napríklad o tom, ako „v kraji Gerazanov“, na brehu Genezaretského jazera sa páslo stádo ošípaných (Mk, 5:1, 11). Avšak Geraza sa nachádza ďaleko od tohto jazera! Neskôr Origenes opravil evanjeliový príbeh a navrhol, aby sa dej odohral „v krajine Gergezinskej“, ktorá skutočne ležala na brehu jazera. Marek však nehovorí o Gergeze, ale o Geraze! Zmätený dojem vyvolávajú aj trasy Ježišových ciest po Palestíne, napríklad z Tiru do Sidonu cez Dekapolis, ktorý leží ďaleko od cesty medzi týmito dvoma mestami. Rezidencia Pontského Piláta sa nenachádzala vôbec v Jeruzaleme, ale v Caesarei pri Stredozemnom mori.

Evanjelisti poznali geografické a prírodné podmienky Palestíny zrejme iba z počutia. Francúzsky historik náboženstva P. Alfaric píše o Evanjeliu Marka:

„Autor nemá ani elementárne poznatky o tejto krajine (Palestíne – pozn. autora). Často necháva Ježiša ísť »k moru«, »na horu« vydať sa »na cestu«, pričom udáva len veľmi neurčité smery. Neuvádza žiadne presné údaje ani popisy, z ktorých by sa dalo predpokladať, že priamo pozná krajinu.“

V Palestíne býva v zime chladné počasie, najmä v horách, avšak ani jeden z evanjelistov nespomína čo len raz, že by Ježiš premrzol alebo sa teplejšie obliekol. Z rastlinného a živočíšneho sveta sa v evanjeliách nespomínajú tie druhy, ktoré rástli a žili v uvedenej oblasti, ale tie, ktoré boli typické pre iné oblasti Stredomoria. Niekedy evanjelisti pri opise druhov jestvujúcich v Palestíne urobili hrubú chybu. Napríklad horčicu, trávnatú rastlinu, popisovali ako veľký a rozložitý strom (Lk, 13:19).

Evanjelisti nepoznajú dobre ani spoločenské obyčaje starovekej Palestíny. Niektoré epizódy, ktoré opísali, by sa v nej nemohli prihodiť vôbec alebo len s malou pravdepodobnosťou.

Je nepravdepodobné, aby dcéra kráľovnej verejne tancovala na slávnosti, ako sa to uvádza v Evanjeliu Matúša (Mt, 14:6) a Evanjeliu Marka (Mk, 6:22); tým sa zaoberali „prostitútky“ nižšieho pôvodu. A ako vieme, dcéra kráľovnej Salome v tom čase už nebola mladou dievčinou, ako ju popisujú evanjeliá, ale ženou, ktorá už stihla aj ovdovieť.

Ani epizóda o tom, ako Ježiš vyhnal „kupcov a peňazomencov“ z chrámu, neznie hodnoverne. V chráme sa vôbec neobchodovalo, ani nemenili peniaze. Obchod s obetnými zvieratami sa uskutočňoval v uličkách priľahlých ku chrámu a bol nevyhnutný na zabezpečenie normálneho priebehu bohoslužieb, ktorých súčasťou bolo prinášanie obetí. Za týchto podmienok by si Ježiš nemohol dovoliť takéto svojvoľné konanie a výtržnosti, lebo by ho zbili na smrť alebo zabili.

V evanjeliách sa často spomínajú rímski vojaci – legionári. V tom období však v Palestíne legionári vôbec neboli, boli tu iba auxilia – pomocné vojská, ktoré pozostávali z miestneho obyvateľstva; legionári sa objavili až v časoch judejskej vojny v rokoch 66 – 73. Okrem toho sa však rímski legionári opisujú dosť čudne: zdá sa, že poznajú Starý zákon, a niekedy ho citujú (Jn, 19:24).

Rovnako nepravdepodobné – i celkove, i v detailoch – je aj zobrazenie súdu nad Ježišom. Ježiša nemohli súdiť ani v noci pred slávením židovskej Veľkej noci, ani počas nej: v noci sa vôbec nesúdilo a počas sviatku alebo v jeho predvečer boli súdy priam zakázané. V tom období synedrion nemalo právo súdiť; súdiť a vynášať rozsudky mohli iba rímske úrady. A v tých časoch, keď ešte synedrion toto právo malo, súd sa nekonal v dome veľkňaza, ale pri chráme. Veľkňaz bol iba jeden, a nie dvaja alebo viacerí („veľkňazi – Mt, 26 – 27; Mk, 15; Lk, 22). Zvyk omilostiť obvineného počas Veľkej noci Židia nikdy nemali. Pri popravách sa odsúdení nepribíjali na kríž, pribíjali sa na stĺp s priečnym brvnom v tvare písmena T.

Evanjeliá zobrazujú veľmi podivne aj Pilátovo správanie. Pilátovi oznamujú, že Ježiš sa vyhlasuje za kráľa židovského a aj sám Ježiš to potvrdzuje. Rímsky miestodržiteľ by mal tejto udalosti pripisovať väčší význam, veď má pred sebou buriča, ktorý sa snaží zlikvidovať nadvládu Ríma nad Palestínou a nastoliť svoju moc. Pilát však nepokladá Ježiša za previnilca a za každú cenu sa ho snaží zachrániť; trest schváli až potom, keď ho Židia vystrašia, že ho udajú centrálnym rímskym úradom. Je všeobecne známe, že Pilát bol krutý a nemilosrdný človek, takže ťažko pochopiť jeho váhanie vo vzťahu k Ježišovi a jeho úsilie o Ježišovu záchranu.

Rozličné evanjeliá sa v údajoch o Ježišovom živote do veľkej miery rozchádzajú a navzájom si protirečia. Rozpory obsahujú už rodokmene.

Ak sa pridŕžame mytologickej koncepcie nepoškvrneného počatia, nemá zmysel zostavovať rodokmeň; boh je otcom prostredníctvom ducha svätého, a teda iných predkov hľadať netreba. Avšak evanjeliá rodokmeň uvádzajú – treba predsa akosi zdôvodniť, že Ježiš pochádza z rodu kráľa Dávida. Z kresťanského hľadiska je teda takýto rodokmeň fiktívny, ale napriek tomu potrebný. Evanjeliá udávajú dva úplne rozdielne rodokmene. Podľa Evanjelia Matúša sa Kristov rodokmeň začína Abrahámom a Kristovi predchádza 41 generácií. Najbližší Ježišovi predchodcovia sú: Zorobábel, Abiud, Eliakim, Azor, Sadok, Achim, Eliud, Eleazar, Matan, Jakub, Jozef (Mt, 1:13 – 16). Lukášov rodokmeň sa začína Adamom a na rozdiel od Matúšovho rodokmeňa vymenúva od Abraháma po Ježiša 56 generácií.

Evanjelium Lukáša udáva 11 najbližších predkov Krista úplne inak než Evanjelium Matúša: Hesli, Nahum, Amos, Matatiáš, Jozef, Jane, Melchi, Lévi, Matat, Héli, Jozef (Lk, 3:23 – 25). Obidve evanjeliá uvádzajú odlišne aj ostatných Ježišových prarodičov až po Abraháma. Rozpory sú teda očividné.

Niektorí teológovia sa pokúšajú nájsť z tejto pozície východisko a zladiť obidva rodokmene. Napríklad R. Torrey považuje túto otázku len za „zdanlivo ťažkú“ a ponúka „veľmi jednoduché“ riešenie:

„Matúš uvádza rodokmeň Jozefa, ktorý je vlastne všeobecne uznávaným, zákonitým Ježišovým otcom. Lukáš uvádza rodokmeň Márie, Ježišovej matky, a teda skutočný rodokmeň Ježiša-človeka.“27

Toto vysvetlenie, pochopiteľne, netreba brať vážne, pretože po skončení obdobia matriarchátu v prvotnopospolnej spoločnosti nemal ani jeden národ zvyk viesť si rodokmeň zo strany matky. Tým skôr to platí o starovekých Židoch, ktorí vždy pripisovali genealogickým údajom veľmi veľký význam, pričom rodokmeň si vždy viedli len zo strany otca, ako to pozorujeme v Starom zákone, kde sa uvádza veľké množstvo všelijakých rodokmeňov.

Ježišovi rodičia musia takmer od chvíle jeho narodenia zachraňovať syna pred prenasledovaním kráľa Herodesa. Ujdú s dieťaťom do Egypta, kde žijú až do Herodesovej smrti. Takto to podáva Matúš (Mt, 2:14 až 15). Lukáš nemá ani zmienku o úteku do Egypta; Ježiš spolu s rodičmi prežíva celý svoj život v Palestíne. Treba poznamenať, že aj v tejto otázke sa evanjeliá rozchádzajú: Podľa prvých troch evanjelií žil Ježiš predtým, než začal verejne hlásať svoje učenie, t. j. do svojich tridsiatich rokov, v Galilei, kým z Evanjelia Jána možno usúdiť, že celý svoj život strávil v Jeruzaleme.

Podľa Matúša a Marka Ježiša pokrstil Ján (Mt, 3:13 – 16; Mk, 1:9). Lukáš tvrdí, že Ježiš sa krstil sám, pretože Ján sa v tom čase nachádzal vo väzení (Lk, 3:20 – 21). V Ježišovom životopise je podľa popisu evanjelistov takýchto rozporných detailov nespočetne veľa. Ako sa volal dvanásty apoštol? „Tadej“ (Mt, 10:3), alebo „Júda, brat Jakubov“ (Lk, 6:16)? Podľa Matúša prišiel Ježiš do Jeruzalema štyri dni pred Veľkou nocou, podľa Jána päť dní. Podľa Matúša Ježišovi nadávali a hanobili ho obidvaja lotri, ktorých ukrižovali spolu s ním (Mt, 27:44). Podľa Lukáša jeden sa mu „rúhal“, a naopak druhý sa k nemu modlil (Lk, 23:39 – 42). Evanjeliá podávajú odlišne aj taký dôležitý fakt, ako je zjavenie sa Krista ľuďom po vzkriesení. Ján tvrdí, že Ježiš sa zjavil najprv Márii Magdaléne a potom apoštolom (Jn, 20:14 – 23). Lukáš zobrazuje udalosť inak: Ježiš sa zjavil najprv dvom neznámym ľuďom (jeden z nich sa volal Kleofáš) a potom všetkým apoštolom okrem Judáša, ktorý sa medzitým obesil (Lk, 24:13 – 36). Marek popisuje tri etapy tejto udalosti: najprv sa Ježiš zjavil Márii Magdaléne, potom dvom apoštolom a napokon ostatným apoštolom. Matúš uvádza ešte ďalšiu verziu: Ježiš sa najprv zjavil dvom ženám: Márii Magdaléne a „druhej Márii“ nevedno akej (Mt, 28:1 – 9). Príklady, ktoré sme uviedli, úplne stačia na to, aby sme si utvorili predstavu o rozpornosti konkrétnych a reálnych údajov o osobnosti a živote Ježiša Krista v jednotlivých evanjeliách.

Stovky učencov – historikov, filológov, literárnych historikov, ale i teológov – celé roky, ba desaťročia hľadali v Novom zákone, a predovšetkým v evanjeliách materiál, aby mohli zostaviť Ježišov životopis. Koniec koncov dospeli k záveru, ktorý uvádza už aj učebnica „úvodu do Nového zákona“ pre luteránske gymnáziá:

„Evanjeliá neobsahujú historické fakty ani v súčasnom, ani v antickom zmysle tohto slova, ale predstavujú osobitný literárny žáner. Súčasný historik musí skúmať každú epizódu z Ježišovho života, každý jeho výrok z toho hľadiska, či pochádza z obdobia, v ktorom žil, a tieto výskumy prinášajú len málokedy nejaký výsledok.“28

Napriek tomu desiatky, ak nie stovky autorov na základe evanjelií napísali a uverejnili knihy pod titulom Život Ježiša.

Akú hodnotu majú tieto vykonštruované diela, ukázal vo svojej obsiahlej monografii, ktorá vyšla prvýkrát roku 1906 a neskôr bola vydaná ešte viackrát, Albert Schweitzer. Všetky vydania vrátane posledného z roku 1966, ktoré vyšlo v roku autorovej smrti, obsahujú tento veľavravný záver:

„Ježiš Nazaretský, ktorý vystúpil ako Mesiáš a predpovedal mravnosť kráľovstva božieho, ktorý založil kráľovstvo nebeské na zemi a zomrel, aby posvätil svoju činnosť, nikdy neexistoval. Je to obraz, zavrhnutý racionalizmom, vzkriesený liberalizmom a zaodetý súčasnou teológiou do historického rúcha.“29

Tento obraz sa v súčasnosti úplne rúca. Kto má na tom podiel – zlomyseľní odporcovia, racionalisti so svojou kritikou? Nie, odpovedá Schweitzer,

„tento obraz vnútorne rozbíjajú historické problémy v súvislosti s Ježišom, ktoré sa jeden za druhým objavujú v teológii za posledných 150 rokov napriek všetkým použitým úskokom, šikovnosti alebo nátlaku, problémy, ktoré sa neraz riešili a len čo zanikli, vynárali sa v novej podobe“.

Teológ pripúšťa, že

„historický Ježiš nemôže viac súčasnej teológii pomôcť“30, a dokonca uznáva, že „historický základ kresťanstva, tak ako ho chápali racionalistickí, liberálni i súčasní teológovia, zanikol“31.

Pravda, Schweitzerove názory na otázku, či je Kristus reálna, alebo mytologická postava, nie sú jednoznačné. Na jednej strane Schweitzer napáda stúpencov mytologickej školy a zavrhuje ich koncepcie, na druhej strane však vyhlasuje:

„Ježiš predstavuje čosi, čo slúži inému svetu, pretože z neho vyviera gigantický duchovný prúd, ktorý obmýva našu dobu. Tento fakt nemôže byť otrasený ani upevnený nijakým historickým poznaním. Existuje názor, že Ježiš môže znamenať pre našu dobu oveľa viac, ak vošiel medzi ľudstvo ako človek. To však nie je možné. Po prvé preto, že takýto Ježiš nikdy nejestvoval, a navyše ešte preto, že historický výskum síce môže vniesť jasno do otázky duchovného života Ježiša, k životu ho však prebudiť nemôže.“32

V každom prípade však na otázku, čo možno vyťažiť z Nového zákona, predovšetkým z evanjelií, na overenie reálnej existencie Ježiša, Schweitzer, vyzbrojený rozsiahlymi poznatkami z tejto oblasti na základe preštudovania všetkej literatúry „od Reimarusa až po Vredeho“, odpovedá: nič.

„Historický rámec Ježišovho života je v synoptických evanjeliách druhoradý. Okrem toho takmer všetky detaily z Ježišovho života, ktoré vyžaduje životopis, sú nehodnoverné.“33

Tento Schweitzerov záver potvrdzujú aj mnohí súčasní autori teologického zamerania. Zaujímavé sú napríklad názory nemeckého protestantského teológa, odborníka na otázky Nového zákona W. Kümmela.

Až do začiatku nášho storočia prevládal v literatúre názor, že Evanjelium Marka je historicky najhodnovernejším zdrojom. Dôkladný výskum logií (Ježišových „výrokov“ – dokumentu, ktorý sa zachoval len útržkovite), ktoré sa predtým považovali za základný prameň Evanjelia Marka, ako aj skúmanie ústneho podania, ktoré mohlo byť základom tohto evanjelia, podľa Kümmela ukázali, že

„možnosť rekonštruovať na základe Evanjelia Marka historicky spoľahlivý obraz života a učenia Ježiša je otázna, resp. obmedzená“34.

Kümmel sa pritom odvoláva aj na názory protestantských teológov M. Kählera a R. Bultmanna.

Pokusy o „zladenie“ histórie a mýtov

Koncom minulého storočia vydal Martin Kähler knihu s pozoruhodným názvom Takzvaný historický Ježiš a dejinný biblický Kristus.35 Jej základná myšlienka spočívala v tom, že teológia nemôže zostavovať Kristovo učenie na podklade jeho životopisu, ktorý popisujú evanjeliá. Nemá význam, uvádza Kähler, operovať „nespoľahlivými a nejasnými výsledkami vedeckého skúmania“ evanjelií, pretože tieto texty materiál na takýto výskum jednoducho neobsahujú.

Názory tohto druhu vyslovujú predovšetkým protestantskí autori. Katolícki teológovia ich kedysi obviňovali z racionalizmu, nihilizmu a podobných smrteľných hriechov, ale teraz sú nútení pristupovať k novozákonnému životopisu Ježiša tým istým spôsobom. V súvislosti s tým poľský teológ Z. Poniatowski hovorí:

„V poslednom období už aj katolícki biblisti zdôrazňujú, že evanjeliá neposkytujú Ježišov životopis sensu stricto (v presnom zmysle slova – pozn. autora).“

Súčasne sa autor odvoláva na knihu W. Trillinga, ktorá obsahuje kapitolu s charakteristickým názvom Prečo neexistuje „Život Ježiša“?36

Aký postoj však majú zaujať teológovia, keď ústrednou postavou ich náboženskej vierouky je práve bohočlovek Ježiš? Na pomoc prichádza smutne preslávené členenie dejín na „Heilsgeschichte“ (sväté dejiny) a skutočné dejiny. Treba sa vraj orientovať na „skutočný“ (!) obraz Krista, ktorým však

„nie je historický Ježiš súčasných výskumov, ale Kristus, ktorého obraz poskytujú apoštolské svedectvá“37.

A to je už zamaskované priznanie, že historické dôkazy existencie Ježiša-človeka neexistujú.

O niekoľko desaťročí neskôr vystúpil s tou istou koncepciou zástanca „demytologizácie“ R. Bultmann. Spásonosnú myšlienku o „Heilsgeschichte“ Bultmann podoprel gréckym pojmom „kerygma“ (hlásanie).

„Nemusíme ísť ani ďalej,“ napísal Bultmann, „stačí kerygma, aby sme zrekonštruovali skutočne existujúceho Ježiša. Pán nie je reálnym Ježišom, ale Ježišom Kristom, ako ho podávajú kázne.“38

Odborník z oblasti „novozákonnej teológie“ uvádza takéto materiály s obavou, či si táto teológia a kresťanstvo vôbec môžu dovoliť otvorene pripustiť, že Ježiš je iba domnelou postavou a nikdy v histórii neexistoval.

Autor uznáva, že je tu istý problém, ktorý sa nedá jednoducho anulovať. Najmä

„historik sa mu nemôže vyhnúť, pretože ak chce vôbec pochopiť pôvod kresťanstva, musí vedieť čo-to (!) o Ježišovi“.

Ale ani jednoduchý veriaci nepripustí, aby otázka Kristovej existencie zostala nepovšimnutá; on sám

„prijíma učenie o vzkriesenom Ježišovi Kristovi prostredníctvom svedectiev apoštolov, verí tomuto učeniu, nachádza v ňom presvedčenie, že vzkriesený pán je ten istý človek Ježiš z Nazaretu, s ktorým sa stretli niektorí svedkovia vzkriesenia v čase jeho pozemského pôsobenia“.

Z toho vyplýva, že

„ak si viera sama ujasňuje svoj obsah, t. j. pokúša sa nájsť svoj teologický zmysel, má eminentný záujem zodpovedať otázku, do akej miery sa nejaký obraz Ježiša Krista vyplývajúci z evanjelií zhoduje so skutočným Ježišom“39.

Z toho vyplýva nezvratný a smutný záver:

„Dnes sa všeobecne uznáva, že nemôžeme poskytnúť nijaký životopis Ježiša ani výklad o tom, ako sa v priebehu dejín rozvíjalo Ježišovo učenie.“40

Ako sa dostať z tejto situácie? Nasleduje dlhý výpočet rôznych aspektov samého problému. Uvádza sa

„literárna komparácia paralelných textov v rôznych evanjeliách“, „analytické rozčlenenie jednotlivých tradičných prvkov, rozlíšenie rozličných foriem rozprávania a reči prejavu z formálnohistorického hľadiska“ a mnohé ďalšie. Všetky tieto postupy treba považovať za „nevyhnutné metodické pomocné prostriedky“. Avšak ako oznamuje autor, ani tieto neposkytujú historický hodnoverný, ale len „zrozumiteľný a ucelený obraz Ježiša a jeho učenia“.41

Viacerí teológovia preto považujú evanjeliové správy o Ježišovi za nespoľahlivé a historicky nepodložené.

Iné novozákonné diela vysvetľujú dejiny raného kresťanstva podobne a takisto vytvárajú čudesnú zmes reálnych a fantastických prvkov.

Skutky apoštolské poskytujú množstvo faktov o prvých desaťročiach existencie kresťanstva a o pôsobení jeho prvých hlásateľov a šíriteľov. Ich autorstvo sa pripisuje apoštolovi Lukášovi, avšak sám text naznačuje, že ho písali viacerí autori. Skutky poskytujú viac historických faktov než evanjeliá. Anglický historik I. K. Elliott nedávno venoval tejto otázke prácu a hovorí v nej, že v Skutkoch je

„málo etických pravidiel a odvolávanie sa na Ježišovo učenie úplne chýba. Výroky sú z hľadiska náboženského obsahu šablónovité, primitívne a často naivné. Chýba im básnická vzletnosť a apokalyptická obraznosť. Autor mal jediný záujem – popísať udalosti a osobnosti. Skutky možno teda oprávnene považovať za prvú dejepisnú knihu kresťanstva.“42

Toto tvrdenie má svoje opodstatnenie, hoci listy sv. apoštolov, ktoré celkove vznikli skôr, takisto obsahujú určité fakty o histórii raného kresťanstva.

Listy a Skutky podávajú vcelku dosť podrobný obraz, ako vyzerali ranokresťanské obce medzi koncom 1. storočia a polovicou 2. storočia n. l., a v tom aj spočíva ich význam ako historických prameňov. Ani tieto knihy sa nevyhli fantastickým prvkom podobným tým, ktoré sa nachádzajú v evanjeliách. Ako príklad môžeme uviesť príbeh o obrátení Šavla, prenasledovateľa kresťanov, na najhorlivejšieho z apoštolov Pavla: Na ceste do Damasku sa Šavlovi zjaví sám Ježiš Kristus a vyčíta mu, že prenasleduje kresťanov, vzápätí Šavol oslepne, neskôr sa stane zázrak a zasa vidí, fyzicky i duchovne. Samozrejme, tento príbeh nemôžeme považovať za historicky hodnoverný, ak nerátame s tým, že Šavol mal jednoducho halucinácie. Podobný je aj príbeh o tom, ako boh potrestal náhlou smrťou manželov Ananiáša a Zafiru za to, že sa pokúšali zatajiť pred apoštolom Petrom časť peňazí, ktoré získali predajom pozemku. Uvedené novozákonné knihy – zbavené mytologických prvkov – majú značnú historickú hodnotu, hoci sú plné rozporov, anachronizmov a historických nepresností.

Zostáva nesporné, že „kniha kníh“, ktorá by mala obsahovať iba čistú pravdu, obsahuje neobyčajne veľa mytologického. Ako vysvetľujú tento fakt obhajcovia názoru, že biblia je zjavená bohom?

Nemecký protestantský teológ Otmar Schilling sa ani veľmi nerozhorčuje nad tým, že prírodné vedy vyvracajú biblický obraz sveta, a uznáva, že historické problémy sú zložitejšie. Archeologické nálezy, hovorí Schilling, „vniesli napätie“ do riešenia otázky harmonizácie biblických povestí s historickou skutočnosťou. Pomocou mnohých kazuistických úsudkov však napriek tomu ilustruje, ako možno vytvoriť zdanie, že toto napätie klesá.

„Biblia si nekladie za špecifický cieľ historický opis,“ tvrdí uvedený teológ, „ale má slúžiť ako svedectvo o bohu a jeho skutkoch. Biblické dejiny sú v tomto zmysle dejinami spasenia (Heilsgeschichte), a nie regionálnou históriou židovského územia.“43

Preto je vraj dôležité z biblicko-historických príbehov „vyabstrahovať to, čo je pre ne charakteristické“. Toto tvrdenie ani v najmenšom neobstojí.

Ak máme do činenia s príbehmi o božích skutkoch, je potrebné, prirodzene, aby boli pravdivé, nie lživé, aby sa čitateľ dozvedel, aké skutky boh naozaj vykonal a ako to urobil. Pojem „Heilsgeschichte“ nemá žiadne reálne opodstatnenie, hoci sa v poslednom čase veľmi rozšíril medzi nemeckými protestantskými teológmi.

„Dejiny spasenia“ sa kladú do protikladu k dejinám ako takým, resp. „svetským dejinám“ (Profangeschichte) podľa absolútne nepochopiteľného princípu. Ak ide o históriu, malo by sa zrejme predovšetkým skúmať, čo sa v skutočnosti stalo a ako sa stalo, pričom pravdivé vysvetlenie by malo prispieť k spáse duše veriacich; ak to tak nie je, potom už vôbec nechápeme, akú úlohu tu hrá boh, keď tak nesprávne usmerňuje udalosti.

Princíp „abstrahovania charakteristických prvkov“ možno úspešne uplatniť nielen v biblických príbehoch, ale aj v starogréckych a hocijakých iných mýtoch. Z tohto hľadiska musia byť Zeus a Višnu na jednej úrovni s Jahvem: Udalosti popisované mýtmi sa síce nikdy neodohrali, ale „charakteristické prvky“ z týchto mýtov treba vyabstrahovať a veriť, že sú pravdivé.

Trochu inú terminológiu používa americký biblistický archeológ I. Bright.44 Uznáva, že treba hľadať historickú pravdu, ale stavia proti nej také vykonštruované a bezobsažné pojmy ako „vnútorná historickosť“ alebo akási „rovnováha pravdepodobnosti“. Starozákonné príbehy údajne nemožno považovať za historicky pravdivé, majú však v sebe určitú vnútornú „historickosť“ a „rovnováhu“. Nuž takýmito prázdnymi slovami sa niektorí autori pokúšajú zachovať význam svätej knihy a zastrieť, že stráca povesť absolútneho zdroja pravdy.

Taliansky archeológ Alberto Soggin uverejnil prostredníctvom Pápežského biblického inštitútu samostatné dielo venované skúmaniu reálnosti starozákonných príbehov z hľadiska poznatkov súčasnej orientalistiky. Osobitnú pozornosť venuje otázkam biblickej archeológie, pričom vymenúva rozličné ťažkosti, na ktoré naráža archeológ-biblista. Prvý problém spočíva v tom, že ide o „archeológiu svätej zeme“. Palestína, hovorí cirkevný archeológ, slúži ako miesto viery tak pre Starý zákon, ako aj Nový zákon, a ešte aj súčasný veriaci považuje jej históriu za históriu slávnych božích skutkov. Biblická archeológia je v dôsledku týchto okolností vystavená určitému riziku: jej funkcie môžu byť zredukované na „dokazovanie historickej pravdivosti biblie“. V tejto súvislosti uvedieme závery zo 67. zasadnutia Palestínskeho výskumného fondu (roku 1932), kde sa tvrdí, že cieľom Fondu je „skúmať svätú zem a dokazovať pravdivosť Písma svätého“45. Soggin neschvaľuje toto stanovisko a negatívne sa vyslovuje o publikáciách takého typu ako A Biblia má predsa pravdu od Wernera Kellera, ktorá vyšla v päťdesiatych rokoch vo veľkom náklade v rozličných jazykoch. Táto kniha, píše Soggin, nemá nijakú vedeckú hodnotu, ale cirkevné kruhy ju vrele odporúčajú. Sám Soggin vyzýva, aby sa historická skutočnosť nefalšovala v záujmoch náboženstva a cirkvi. Avšak v konkrétnych prípadoch sa musí aj on vykrúcať a manévrovať, aby príliš neskompromitoval bibliu. Keď uvádza navzájom rozporné stanoviská zástancov pravdivosti biblie „za každú cenu“ a tých bádateľov, ktorí sa odvolávajú na historickú hodnovernosť, vo väčšine prípadov zaujíma neutrálny postoj a dúfa, že čas vraj ukáže, ktorá strana mala pravdu.

Autor sa napriek všetkému pokúša ospravedlniť mytológiu, ktorá sa vydáva za historickú skutočnosť.

„Starovekí autori chápali históriu v podstate úplne inak než súčasní autori,“46 píše Soggin.

A vzápätí ponúka toto vysvetlenie:

„Je jasné, že väčšina biblických diel si nekládla za cieľ slúžiť ako čisto »historický prameň«. Tieto diela chceli docieliť oveľa viac, a ten, kto ich bude skúmať len ako historické správy, narazí na zložité problémy.“47

Z uvedených úvah vzniká dojem, že autor sa musí uchyľovať k úskokom, keďže mu chýbajú aspoň trochu presvedčivé argumenty.

Starovekí ani súčasní autori sa pri akomkoľvek chápaní histórie nevyhnú priamej otázke: Čo sa v skutočnosti stalo a ako sa to stalo? Je samozrejmé, že nesúhlasíme s tým, ako „starovekí“ autori vysvetľovali zmysel spomínaných udalostí, najmä s tým, akú úlohu v nich pripisovali nadprirodzeným silám. Ale ak máme zostať na čisto historickej pôde a neuchyľovať sa ku kazuistickým špekuláciám, musíme zistiť, či jednotlivé biblické pramene zodpovedajú historickej skutočnosti. Ani apologéti kresťanstva nemôžu poprieť fakt, že tieto správy v mnohých prípadoch historickej skutočnosti rozhodne nezodpovedajú. Odvolanie sa na to, že cieľom biblických autorov „nebola len snaha pravdivo podať históriu“, ale že „chceli docieliť oveľa viac“, opäť nič nezachraňuje: nás zaujíma táto otázka v historickej rovine a všetky iné ciele, ktoré sledovali autori biblických textov, nás môžu zaujímať len do tej miery, do akej pomáhali alebo bránili spoľahlivo zachytiť historické udalosti. Ukazuje sa, že skôr bránili, než pomáhali.

Obnovenecký metropolita Vvedenskij sa v diskusii s A. V. Lunačarským pokúša obísť historické problémy, ktoré prináša biblia, tak, že napríklad rozdielne podanie výrokov Krista v jednotlivých evanjeliách vysvetľuje tým, že „apoštoli sa nikdy nesnažili vystupovať ako stenografi“ a predstava, že „Kristus chodil po Galilei a apoštoli ako milicionári histórie zaznamenávali ho do protokolu“,48 je takisto mylná.

Súčasný nemecký teológ W. Kümmel, ktorý nedokázal nájsť nijaké presvedčivé vysvetlenie, prečo rôzne evanjeliá vykladajú Ježišovo učenie rôzne, uvádza:

„Často sa nesprávne požaduje úloha dokázať pôvodnosť každého Ježišovho slova a historickú pravdivosť každej udalosti.“49

Teológovi údajne musí stačiť, že „všeobecný duch“ evanjeliových textov zodpovedá kresťanskému učeniu. Obsah tohto učenia však vyjadrujú práve spomínané evanjeliá. A pokiaľ si navzájom protirečia, nemožno v nich nájsť ani jednoznačný zmysel Kristovho učenia…


1 Vedeckú biblickú archeológiu nemožno stotožňovať s jej surogátom, ktorý má taký istý názov, ale je v podstate odvetvím teológie. Táto „biblická archeológia“ sa zaoberá iba rekonštrukciou podmienok, v ktorých údajne prebiehali všetky udalosti opísané v biblii.
2 Biblical Archeologist, 1977, N. 4, s. 139.
3 Biblical Archeologist, 1978, N. 4, s. 144.
4 Biblical Archeologist, 1978, N. 8, s. 146.
5 Biblical Archeologist, 1978, N. 4, s. 151.
6 Van Seters, J.: Abraham in History and Tradition. New Haven and London 1975.
7 Tamže, s. 310.
8 Seebass, H.: Erwägungen zum altisraelitischen System der Zwölf Stämme. In: Zeitschrift für alttestamentliche Wissenschaft, 1978, N. 2, s. 196.
9 Soggin, J. A.: Old Testament and Orientals Studies. Rome 1975, s. 5.
10 Pozri Bulletin of the American Schools of Oriental Research, N. 74 (1939), s. 12.
11 V západnej literatúre sa objavujú pokusy poprieť Starý zákon ako historický prameň. Napríklad americký historik D. Irwin tvrdí, že rozprávania kníh kráľov o kráľovi Dávidovi, ako aj príbehy Pentateuchu „sa absolútne nedajú využiť ako hodnoverné pramene starovekej histórie Izraela“ (Biblical Archeologist, 1978, N. 4, s. 190).
12 Pozri Mendenhall, G.: The Hebrew Conquest of Palestine. In: Biblical Archeologist, 1962, N. 3.
13 Pozri Soggin, J. A.: cit. dielo, s. 29.
14 Luyster, R.: Myth and History in the Book of Exodus. In: Religion, 1979, N. 6, s. 167.
15 Pozri Sagrada Biblia. Version directa de las lenguas originales. Con Zensura edesiástica. Madrid 1972, s. 1566.
16 Biblia, ktorú vydala ruská pravoslávna cirkev, hovorí čosi iné: „Čas, za ktorý sa Izraeliti (a ich otcovia) zdržovali v Egypte (i v Kanaánskej zemi), je štyristotridsať rokov.“ Slová v zátvorkách, ktoré obsahuje iba grécky preklad Starého zákona, vnášajú podstatné zmeny do chronológie: 430 rokov trvalo nielen egyptské zajatie, ale aj časovo neupresnené obdobie, ktoré predkovia Židov prežili v Kanaáne.
17 Pozri Marquet-Krause, J.: Les fouilles de Ay (et-Tell), 1933 – 1935. Paris 1949.
18 Pozri Pritchard, J. B.: Gibeon's History in the Light of Exavations. Oxford 1959.
19 Pozri Biblical Archeologist, 1976, N. 2, s. 74.
20 Tamže, s. 59.
21 Renan, E.: Žizň Iisusa. Sankt Peterburg 1906, s. 196.
22 Schürer, E.: Geschichte des Jüdischen Volkes im Zeitalter Jesu Christi. Leipzig 1901, B. 1, s. 519.
23 Tamže, s. 524.
24 Tamže, s. 525.
25 Tamže, s. 530.
26 Tamže, s. 534.
27 Biblejskij sputnik, New Hampshire 1955, s. 258.
28 Gott kommt. Einführung in das Neue Testament. Neukirchen 1969.
29 Schweitzer, A.: Geschichte der Leben-Jesu-Forschung. München und Hamburg 1966, B. 1, s. 620.
30 Tamže.
31 Tamže, s. 621.
32 Tamže.
33 Tamže, s. 339.
34 Kümmel, W.: Die Theologie des Neuen Testaments nach seinen Hauptzeugen. Göttingen 1969, s. 20 – 21.
35 Kähler, M.: Der sogenannte historische Jesus und der geschichtliche biblische Christus. Tübingen 1892 (München 1953).
36 Studia Religioznawcze, 1977, N. 12, s. 77; Trilling, W.: Fragen zur Geschichtlichkeit Jesu. Leipzig 1967, s. 26 – 42; Zimmermann, H.: Jesus Christus. Geschichte und Verkündigung. Stuttgart 1973, s. 100 f., 303.
37 Kümmel, W.: Die Theologie des Neuen Testaments nach seinen Hauptzeugen. Göttingen 1969, s. 22.
38 Tamže.
39 Tamže.
40 Tamže.
41 Tamže, s. 24.
42 Elliott, J. K.: Christianity's Firth History Book. In: History Today, 1978, N. 8, s. 499.
43 Schilling, O.: Das Alte Testament heute. Leipzig 1958, s. 51 – 52.
44 Pozri Bright, I.: Early Israel in Recent Historical Writing. London 1959, s. 87.
45 Soggin, J. A.: cit. dielo, s. 62.
46 Tamže, s. 5.
47 Tamže.
48 Lunačarskij, A. V.: O ateizme a náboženstve. Bratislava 1976, s. 277.
49 Kümmel, W.: cit. dielo, s. 24.


Biblia a historické dianie

OBSAH

Morálne ponaučenie biblie