Biblia očami vedy

I. A. Kryveľov

Biblia očami vedy

Z ruského originálu Biblija: istoriko-kritičeskij analiz, ktorý vydal Politizdat, Moskva 1982, preložil Juraj Zelman.


OBSAH

  • Úvod

    Obsah a štruktúra biblie
    „Kniha kníh“?
    Dva možné prístupy k vedeckému skúmaniu biblických kníh

  • 1. kapitola

    Hlavné etapy v histórii biblie. Starý zákon
    Prístupy kresťanskej a židovskej cirkvi k histórii Starého zákona a ich neúspech
    Prorocké a poučné knihy. Kanonizácia a úpravy Starého zákona
    Nútené ústupky

  • 2. kapitola

    Hlavné etapy v histórii biblie. Nový zákon
    Problémy datovania novozákonných kníh
    Najstaršia kniha Nového zákona – Apokalypsa
    Listy apoštolské
    Skutky apoštolské a evanjeliá. Kanonizácia Nového zákona

  • 3. kapitola

    Biblické predstavy o bohu a vesmíre
    Monoteizmus, alebo polyteizmus?
    Ľudský obraz a podoba boha
    Nebo, zem, peklo
    Stvorenie sveta a človeka

  • 4. kapitola

    Biblia a historické dianie
    Judaistická koncepcia dejín
    Kresťanská koncepcia dejín
    Biblia a aktuálne spoločenské problémy

  • 5. kapitola

    Historické a fantastické prvky v biblických knihách
    História a mýtus
    Historické a fantastické prvky v Starom zákone
    Historické a fantastické prvky v Novom zákone
    Pokusy o „zladenie“ histórie a mýtov

  • 6. kapitola

    Morálne ponaučenie biblie
    Desať prikázaní. Nezabiješ!
    Nepokradneš, nepožiadaš, nezosmilníš!
    Etika Kázne na hore
    Existuje biblická morálka?

  • 7. kapitola

    Dešifrovanie zmyslu božského zjavenia
    Alegorická metóda a iné neverbálne metódy exegézy
    Problémy s „ťažkými miestami“ biblie. Postoje neprekonateľného konzervativizmu
    Nedobrovoľné tápanie po tŕnistých cestách modernizácie

  • 8. kapitola

    Ultraľavicová frakcia modernistickej exegézy
    Cirkevná ľavica
    Boj o bibliu zbavenú mýtov
    „Kacír“ Hans Küng o biblii
    Reakcia cirkvi na ultraľavicový výklad biblie

  • Niekoľko slov na záver

Humanisti.sk

 

2. kapitola

Hlavné etapy v histórii biblie. Nový zákon

Problémy datovania novozákonných kníh

Podľa cirkevnej verzie knihy Nového zákona vznikali v priebehu niekoľkých desaťročí druhej polovice 1. storočia n. l. a kánon bol ustanovený roku 364. Biblická kritika síce podstatne mení tieto údaje, predsa však v porovnaní s chronológiou Starého zákona je časové rozpätie vzniku Nového zákona pomerne krátke. Predpokladá sa, že medzi objavením prvej a poslednej knihy Nového zákona uplynulo jedno storočie – od polovice 1. storočia do polovice 2. storočia n. l.

Táto skutočnosť však nepomáha riešiť otázku relatívneho, tým menej absolútneho datovania jednotlivých novozákonných kníh. Okrem toho v porovnaní so Starým zákonom je riešenie tejto otázky oveľa problematickejšie, ako to uvidíme aj z ďalšieho výkladu.

Vyriešenie otázky datovania je nevyhnutným predpokladom na určenie spôsobu vzniku jednotlivých novozákonných diel, pretože správne datovanie umožňuje rekonštruovať spoločensko-historické podmienky, ktoré určovali sociálny a ideologický zmysel týchto diel. Rozoberieme predovšetkým otázku relatívneho datovania rozličných kníh Nového zákona a pokúsime sa určiť aj isté absolútne časové charakteristiky.

Základom koncepcie, ktorá vychádza z cirkevnej tradície, je tvrdenie, že prvou knihou Nového zákona bolo Evanjelium Matúša, ktoré vzniklo približne 8 rokov po smrti a nanebovstúpení Ježiša Krista.1 Vzápätí napísali svoje evanjeliá Marek a Lukáš a o niečo neskôr Ján. Z diel Nového zákona sa Jánovi pripisuje aj Apokalypsa, ktorá vznikla okolo roku 95, a tri listy. Najneskôr začiatkom šesťdesiatych rokov vznikli podľa kresťanskej tradície listy pripisované apoštolom Petrovi a Pavlovi, keďže sa usudzuje, že práve v tom čase boli umučení cisárom Nerónom.

Ani cirkevná literatúra sa nevyhla rozporom pri datovaní niektorých novozákonných diel. Napríklad pripúšťa sa, že Apokalypsa môže pochádzať zo skoršieho obdobia – niečo pred rokom 70, keď Rimania zničili Jeruzalem. Rozpory sú aj v datovaní Skutkov apoštolských. Vo všeobecnosti sa však cirkevná tradícia zhoduje v názore, že hlavná časť textov Nového zákona pochádza z obdobia pred rokom 70.

Tento názor úplne vyvrátili kumranské nálezy. Bohatá knižnica kumranskej obce obsahuje veľké množstvo starozákonných rukopisov a fragmentov, mnoho nebiblických materiálov vrátane komentárov ku knihám Starého zákona, viacero dokumentov, ktoré vytvorili sami kumrani a príbuzné náboženské sekty. Je tu mnoho materiálov, ktoré sú duchom i písmom podobné Novému zákonu, avšak ani jeden riadok nie je prevzatý z niektorej jeho knihy! Sama skupina sa vyhlasuje za obec Nového zákona, čo však vôbec nesúvisí s pomenovaním príslušnej časti biblie. Hovorí sa o „učiteľovi spravodlivosti“, ktorý za svoju spravodlivosť trpel a azda bol aj mučený, no nebol to Ježiš Kristus! V mnohých veciach je zhoda a príbuznosť, nie je to však Nový zákon.

Niektorí bádatelia považujú kumranov a essénov vôbec za priamych stúpencov, resp. bezprostredných predchodcov kresťanstva. Podľa nášho názoru historickej skutočnosti väčšmi zodpovedá názor, že essénske a kresťanské učenie boli paralelné smery judaizmu, a hoci mali veľa spoločného, nemali spoločnú genézu. Skutočnosť, že do roku 68 – a práve na toto obdobie nemali ani jednu novozákonnú pamiatku a neexistovala o nich ani jedna zmienka, svedčí o tom, že vtedy tieto pamiatky nejestvovali.

Napriek tejto očividnej skutočnosti v súčasnej biblistickej literatúre sa ešte podporuje tradičný názor, podľa ktorého sa takmer všetky diela Nového zákona datujú do polovice 1. storočia. Prirodzene, na tomto názore veľmi radikálne trvajú autori z cirkevného a s cirkvou sympatizujúceho tábora. Stúpenec cambridgeskej anglikánskej cirkvi I. A. Robinson podriadil rozsiahle samostatné dielo Nové datovanie Nového zákona úlohe dokázať, že celý Nový zákon pochádza z obdobia pred zničením Jeruzalemského chrámu roku 70 a že prvou novozákonnou knihou bolo Evanjelium Jána.2 Robinson označuje svoje závery za prekvapujúce a neočakávané, no v podstate rozohráva svojrázne predstavenie na tému, ako neočakávane vraj skrachovala klasická biblická kritika, ktorá udávala úplne iné chronologické orientačné body novozákonných kníh. Robinsonova argumentácia, nehľadiac na úctyhodné rozmery jeho knihy, je taká povrchná, že on sám neraz charakterizuje svoje závery iba ako „otázky“; nepredkladá teda konkrétne riešenia, len otázky na úvahy. Tendencia je však zrejmá: podľa možnosti skompromitovať vedecké poznatky biblickej kritiky, vyvrátiť „nové datovanie“ a potvrdiť tradičné cirkevné datovanie biblických kníh.

Pre cirkevné učenie má veľký význam aj zaraďovanie novozákonných kníh do čo možno najskoršieho obdobia, aj tvrdenie, že ako prvé z nich vznikli práve evanjeliá. Pri takomto datovaní udalostí Nového zákona, predovšetkým tie, čo súvisia s osobou Krista, javia sa tak, akoby sa dostali do textov Nového zákona hneď po tom, ako sa uskutočnili – a toto má podporovať predstavu historickej opodstatnenosti samých príbehov. Veľký význam má aj druhý predpoklad, že zo všetkých novozákonných kníh vznikli najskôr evanjeliá. Tieto totiž obsahujú aspoň aký-taký životopis Ježiša Krista, i keď plný protirečení, nejasný a neúplný, zatiaľ čo v iných novozákonných knihách sa Ježiš Kristus takmer nespomína. Veď ak uznáme, že evanjeliá vznikli neskôr než ostatné knihy Nového zákona, musíme zrejme súhlasiť aj s tým, že „fakty“ o živote Ježiša-človeka neboli známe ešte dlho po tom, čo sa stali. Odkiaľ sa teda objavili správy o nich? Okrem evanjelií sa v dielach Nového zákona v podstate nespomína Ježiš ako človek, ale Kristus-boh. Ak uznáme, že sa najprv utvoril obraz boha Krista a až potom obraz ľudskej osobnosti Ježiša s konkrétnou pozemskou biografiou, získame doplňujúci materiál na podporu koncepcie, podľa ktorej najprv vznikol obraz boha, a ten až postupne nadobúdal ľudské črty. Cirkevnému učeniu celkove oveľa viac vyhovuje záver, že najprv vznikli evanjeliá a až potom ostatné diela Nového zákona.

Vedecká analýza textu Nového zákona však dokazuje, že táto koncepcia nemôže obstáť.

Ani apoštolské listy, ani Skutky apoštolské, ani Apokalypsa sa neodvolávajú na Ježiša Krista, dokonca ani v tých prípadoch, keď je to nielen vhodné, ale priam nevyhnutné. Napríklad vtedy, keď sa apoštoli medzi sebou dohadujú o rozličných otázkach vierouky a taktiky a diskusia nadobúda chvíľami veľmi ostré formy, sa zdá, že by sa sporné strany mali odvolať na názor najvyššej autority, najvyššej inštancie a poukázať na to, čo Ježiš k danej otázke v nejakej kázni alebo rozhovore povedal. Takéto odkazy a citáty v týchto textoch nenájdeme. Nenájdeme v nich ani citáty z evanjelií, hoci je tu dostatok odkazov na to, „čo hovorí Písmo“, i priamych citátov z neho; no vždy sa v nich spomína iba Starý zákon. V literatúre i kázňach toho obdobia bol spôsob citovania najdôveryhodnejšieho prameňa – Písma svätého, ako aj odvolávania sa naň takisto rozšírený ako v neskoršej histórii kresťanstva. To, že v mimoevanjeliových knihách Nového zákona chýbajú takéto odkazy na evanjeliá a citáty z nich, je nesporným dôkazom, že evanjeliá vznikli neskôr než ostatné knihy Nového zákona.

Niektorí šikovní zástancovia opačného názoru používajú osobitné metódy, ktorými sa chcú vyhnúť týmto ťažkostiam. Pozoruhodný je v tomto smere manéver, ktorý použil protestantský teológ Ch. Adam v knihe Ježiš Kristus.

Ch. Adam apeluje na zdravý rozum, podľa ktorého „je jasné, že najspoľahlivejšie a najdôveryhodnejšie správy o Ježišovi treba hľadať tam, kde Ježiš pôsobil na svoje okolie, t. j. v kruhu jeho prívržencov a učeníkov“. A o tom, ako Ježiš „pôsobil na svoje okolie“, sa hovorí v evanjeliách. Tieto slová nútia autora vyhlásiť, že „najstaršie zmienky o Ježišovi obsahujú štyri evanjeliá“.3 Ale nemožno sa predsa vyhýbať očividným faktom, ktoré svedčia o tom, že evanjeliá vznikli neskôr než ostatné diela Nového zákona! Preto autor obratne rieši problém takto:

„Príbehy o Ježišovi dostali literárnu podobu až po napísaní listov apoštola Pavla. Z čisto literárneho hľadiska nie evanjeliá, ale listy apoštola Pavla, najmä listy Rimanom, Galaťanom, ako aj dva listy Korinťanom, sú najstaršími svedectvami z radov kresťanov.“4

Inými slovami, evanjeliá sú staršie ako listy a listy sú staršie ako evanjeliá…

V ranej kresťanskej literatúre existuje skupina diel, ktoré nie sú zaradené do kánonu Nového zákona, no cirkev ich považuje za posvätné; ide o spisy tzv. apoštolských mužov alebo apoštolských otcov. Sem patria listy aj iného druhu – diela sv. Klementa Rímskeho, Barnabáša, sv. Ignáca Antiochijského, sv. Polykarpa zo Smyrny, Papiasa z Hieropolisu, Hermasov Pastier a Didaché (Náuka dvanástich apoštolov). Mená autorov, ktorým sa príslušné diela pripisujú, sú v mnohých prípadoch sporné. Existujú napríklad vážne pochybnosti o jestvovaní sv. Klementa Rímskeho a Barnabáša. Z nášho hľadiska je teraz dôležité, že celkové datovanie týchto diel je viac-menej jasné: všetky vznikli v období medzi koncom 1. storočia a polovicou 2. storočia n. l. A ak sa vrátime k pôvodnej otázke, ktorou sme sa zaoberali, k datovaniu diel Nového zákona, musíme si všimnúť, že v dielach apoštolských otcov – okrem Papiasa – nie sú ani odkazy na evanjeliá, ani citáty z nich.

Diela Papiasa z Hieropolisu sa nezachovali, správy o nich čerpáme z Cirkevných dejín od Eusebia Ceasarejského, ktoré pochádzajú zo začiatku 4. storočia. Táto kniha uvádza rozsiahle citáty z Papiasa, vzťahujúce sa na históriu evanjelií.

Je známe, že Papias žil v prvej polovici 2. storočia a zomrel medzi rokmi 140 a 150. Podľa výkladu Eusebia Papiasa viac zaujímalo ústne podanie než písomné dokumenty. Obšírne popisuje vlastné rozhovory s vplyvnými (podľa jeho názoru) predstaviteľmi staršieho pokolenia, ktorých slovám dôveroval viac než knihám:

„Snažil som sa ťažiť nie tak z kníh, ako z večného a živého slova.“5

No niečo, a to je pre našu analýzu veľmi dôležité, Papias hovorí aj o „knihách“. Uvedieme toto jeho vyhlásenie:

„Marek bol Petrovým učeníkom; to, čo si zapamätal, zapísal presne, no nie v tom poradí, ako to povedal a vykonal Kristus. Sám Marek nepočúval a nenasledoval Pána, ale ako som už spomínal, pridal sa neskôr k Petrovi, ktorý vykladal učenie Pána podľa potreby, a nesnažil sa vôbec usporiadať jeho slová… len zapisoval jednotlivé výroky tak, ako si ich zapamätal.“

Okrem Marka a jeho „zápiskov“ spomína Papias aj Matúša:

„Matúš zostavil v hebrejčine logia (zbierku výrokov), ktoré každý prekladal, ako vedel.“

Teda v období, ktoré môžeme formálne zaradiť do druhej štvrtiny 2. storočia, už existovali ranokresťanské písomné dokumenty, ktoré sa spájajú s menami Marka a Matúša. Treba však zdôrazniť, že u Papiasa nachádzame zmienky o týchto dokumentoch po prvýkrát v dejinách.

Musíme poznamenať, že z Papiasových slov vôbec nevyplýva, že mal do činenia s evanjeliami Marka a Matúša v tej podobe, v akej boli zaradené do kánonu a v akej sa zachovali do súčasnosti. V súvislosti s Markovým dielom Papias nehovorí o súvislom výklade, ale o neusporiadaných jednotlivých zápisoch alebo poznámkach. Matúšovi zasa pripisuje zostavenie zborníka Ježišových výrokov, a nie príbehy o jeho živote a skutkoch. Predsa však nie je vylúčené, že v období, keď žil Papias, existovali evanjeliá Marka a Matúša vo svojej konečnej podobe. Veď Papias o nich hovoril len na základe toho, čo počul.

Tak či tak je viac-menej isté, že na začiatku 2. storočia evanjeliá ešte neexistovali. Objavujú sa až v jeho druhej štvrtine.

V polovici 2. storočia už Justinus-mučeník pozná všetky štyri evanjeliá, no nazýva ich trochu inak – Ježišove výroky a Spomienky apoštolov; nespomína síce mená autorov, ale uvádza citáty z Marka, Matúša a Lukáša.6 V sedemdesiatych rokoch 2. storočia Justinov žiak Tatianus nielenže poznal všetky štyri evanjeliá, ale považoval za potrebné práve z nich zostaviť zbierku, ktorú nazval po grécky Diatessaron (zo štyroch, zostavené zo štyroch).7 Z toho vyplýva, že štyri kanonické evanjeliá museli byť už vtedy nielen známe, ale museli mať aj dostatočnú autoritu, aby spomedzi veľkého počtu evanjelií existujúcich v tom čase boli vybrané práve ony.

Tento predpoklad je umocňovaný aj tým, že okolo roku 180 Ireneus tvrdil, že musia byť len štyri evanjeliá, „nie viac a nie menej“, a iba primitívni, nevzdelaní a opovážliví ľudia prekrúcajú podobu evanjelií a uvádzajú ich buď viac, alebo menej. Ireneus uvádza svojrázny dôvod, prečo evanjelií musí byť „nie viac a nie menej“ ako štyri, hoci myslenie tej doby mohol presvedčiť: existujú štyri svetové strany, štyri hlavné vetry, štyri podoby cherubínov atď. A ak si kanonickosť štyroch evanjelií vyžiadala takúto mimoriadnu argumentáciu, znamená to, že už v tom čase zaujímali významné postavenie.

Popri evanjeliách sú najmladšími dielami Nového zákona Skutky apoštolské a podľa niektorých údajov aj Druhý list sv. Petra. Cirkevná tradícia síce tvrdí, že autorom Skutkov bol ten istý Lukáš, ktorý napísal evanjelium, avšak dôvodov zastávať toto hľadisko niet. Z obsahu i formy Evanjelia Lukáša a Skutkov apoštolských možno usudzovať, že patria rozličným autorom, ktorých delilo obdobie niekoľkých desaťročí. Okrem toho Skutky nemožno považovať za jednoliate dielo, patriace jednému autorovi. Na viacerých miestach je súvislé rozprávanie v tretej osobe prerušené rozprávaním v prvej osobe množného čísla – „išli sme…“, „urobili sme…“ atď. V biblistickej literatúre tieto fragmenty dostali názov „my-úryvky“. Usudzuje sa, že vznikli oveľa skôr než Skutky apoštolské ako celok. Napriek tomu možno predpokladať, že práve Skutky sú dielom, ktoré vznikli z novozákonných kníh posledné.

Za dolnú hranicu obdobia vzniku novozákonnej literatúry považuje veda (jej základy položil F. Engels) rok 68, ku ktorému sa viaže vznik Apokalypsy alebo Zjavenia Jána.

Najstaršia kniha Nového zákona – Apokalypsa

Odvtedy, čo sa objavili Engelsove práce o ranom kresťanstve, prešlo viac než 100 rokov, ale ich základné tézy nespochybňujú ani najnovšie archeologické objavy, ani teoretické výskumy. Môžeme sa na ne plne spoľahnúť aj pri datovaní kníh Nového zákona.

V tomto datovaní Engels stanovuje spoľahlivý východiskový bod, o ktorom niet nijakých pochýb: najstaršou knihou Nového zákona je Apokalypsa alebo Zjavenie Jána. Jej vznik sa určuje s presnosťou pol roka – od druhej polovice roku 68 do januára alebo v krajnom prípade do apríla roku 69.8 Ostatné knihy Nového zákona vznikli až o niekoľko desaťročí neskôr. Datovanie Apokalypsy dokazujú predovšetkým viaceré pomerne presné faktory, ktoré obsahuje sama kniha.

Autorovi sa zjavila sedemhlavá šelma. Každá z jej hláv označuje pahorok a na tých pahorkoch sídli žena.

Sedem hláv, to je „sedem kráľov, z ktorých piati už padli, jeden je, ale iný ešte neprišiel, a keď príde, má trvať len krátko. Šelma,ktorá bola, a už jej niet, sama je ôsmym kráľom, ale patrí k tým siedmim…“ (Zjv, 17:9 – 11) „A žena, ktorú si uzrel, je veľké mesto, ktoré kraľuje nad kráľmi zeme.“ (Zjv, 17:18)

Celú túto dômyselnú symboliku možno dešifrovať veľmi jednoducho.

Žena, panujúca nad kráľmi zeme, je mesto Rím, ktorý sa nachádza na siedmich pahorkoch. Päť kráľov padlo a jeden je – hovorí sa o piatich rímskych cisároch, ktorí panovali do chvíle, keď vznikla kniha: Augustus, Tiberius, Kaligula, Klaudius, Nero; šiesty práve vládne – Galba. Autor predvída skorý koniec šiesteho cisára a nastolenie siedmeho, ktorý takisto nebude dlho vládnuť. Potom sa objaví ôsmy, ktorý už predtým panoval. Ján teda predvída návrat jedného z predchádzajúcich cisárov. Ktorého? Túto otázku pomáhajú zodpovedať niektoré ďalšie výroky z Apokalypsy.

Šelma vystupujúca z mora a symbolizujúca Rímsku ríšu má 7 hláv, pričom jedna z týchto hláv mala „akoby na smrť zbitú, ale táto smrteľná rana sa jej zahojila“ (Zjv, 13:3). Hovorí sa zrejme o cisárovi Nerónovi, ktorý spáchal samovraždu a o ktorom sa v tých časoch rozchýrilo, že nezomrel, ale naberá kdesi sily na boj o trón. O nejaký čas sa skutočne objavil nepravý Nero, ktorý bojoval o moc, no bol v tomto boji porazený. O tom, že Ján nemá na mysli nikoho iného než Neróna, keď hovorí o prichádzajúcej šelme, svedčí dešifrovanie jeho známeho „čísla 666“. Toto číslo rozlúštil berlínsky profesor Ferdinand Benary, ktorého prednášky svojho času navštevoval Engels.

V starohebrejčine sa písmená abecedy používali aj ako symboly na označenie čísel. A keď Ján vyhlásil, že „číslo šelmy je šesťstošesťdesiatšesť“, existuje možnosť rozlúštiť význam písmen tohto čísla. Písmená možno uložiť do dvoch slov, ktoré označujú grécky napísané meno a titul Neron Kaisar (veď aj samo Zjavenie Jána je napísané po grécky!). Toto dešifrovanie možno ešte raz overiť.

V Ireneovom diele Proti herézam nemá „číslo šelmy“ prevzaté z Apokalypsy hodnotu 666, ale 616, pričom sa zdá, že ide o najstarší variant textu. Ako sa ukazuje, aj toto číslo sa hodí na označenie Neróna: ak napíšeme jeho meno a titul v latinčine, dostaneme číslo 616: nie Neron, ale Nero, takže vypadáva písmeno n (židovsky nun), ktoré symbolizuje číselnú hodnotu 50. Skrátka, Antikristom, ktorý má čoskoro prísť, nie je podľa Jána nik iný ako zotavený Nero. A celá kniha pochádza z obdobia vlády šiesteho cisára, t. j. Galbu, ktorá trvala od júna roku 68 do januára roku 69. Tým získavame presné údaje o vzniku jednej z novozákonných kníh.

Uvedené údaje však nevylučujú, že jednotlivé fragmenty Apokalypsy sa vzťahujú na iné obdobie. Aj tu, tak ako v iných biblických knihách, sa nachádzajú vsuvky a doplnky, ktoré nepatria do pôvodného textu a boli k nemu priradené až neskôr. Podporou tohto tvrdenia sú závažné argumenty sovietskeho akademika R. J. Vippera.

V Apokalypse, ako napísal tento autor, sa iba na troch miestach spomína Ježiš Kristus, v celom ďalšom texte sa hovorí o akomsi bezmennom obetnom baránkovi. Vipper predpokladal, že časti Apokalypsy, v ktorých vystupuje Ježiš, pochádzajú z neskoršieho obdobia, možno práve z deväťdesiatych rokov 1. storočia, ktoré mnohí bádatelia považujú za obdobie vzniku knihy. O tom, že základný text vznikol v rokoch 68 – 69, však niet pochýb.

V celom duchu, obsahu a zmysle Apokalypsy sa odrážajú historické okolnosti uvedeného obdobia. Bolo to obdobie krutého a neľútostného krviprelievania, obdobie židovskej vojny. Medzi Židmi vreli protirímske, fanatické židovské nálady, očakávala sa nevyhnutná smrť „babylonskej rozkošnice“ ako dôsledok božského zásahu a nevyhnutného víťazstva dobre nad zlom. V Apokalypse sa odzrkadlil tento duch nenávisti k Rímu, túžba po odplate a vidina splnenia tejto túžby v najbližšej budúcnosti.

Skutočný priebeh historických udalostí nepotvrdil tieto nádeje. Židovská vojna sa skončila porážkou povstalcov, zrúcaním Jeruzalemského chrámu a zotročením Judey. Nenávisť k Rímu i k všetkému, čo bolo späté s jeho ideológiou, náboženstvom, sociálno-politickým zriadením, spôsobom života, sa postupne zmierňovala a prenechávala miesto hľadaniu nového modu vivendi, spôsobu spolužitia. Očakávanie skorého konca sveta sa nesplnilo, svetový prevrat, ktorý mal nevyhnutne nastať, sa odkladá na neurčito.

Aj obce stúpencov judejskej sekty, ktorých ideológiu Apokalypsa vyjadruje, sa postupne čoraz väčšmi odkláňajú od počiatočného ducha a učenia, a tým aj od judaizmu. Pôvodná judejská sekta nadobúda čoraz určitejšie črty nového náboženstva s iným systémom symbolov, s novými povesťami a mýtmi, s novými menami zakladateľov, ideológov, prorokov i vodcov.

Dlho očakávaný mesiáš nadobúda v duchovnej atmosfére helenizmu, šíriaceho sa i v židovských obciach diaspóry,čoraz väčšiu popularitu pod menom Kristus. Slovo kristus označuje v gréčtine presne to isté ako v hebrejčine masiach – pomazaný (z gréckeho chrio – mazať). A keďže podstata nového učenia spočívala v tom, že tento Masiach-Kristus zostúpil na zem ako skutočný človek, musel dostať i normálne ľudské meno. Tak vzniklo meno Ježiš. Prečo dostala nadprirodzená bytosť Kristus práve toto ľudské meno, a nie nejaké iné, ťažko zistiť. Nie je vylúčené, že na jednej strane tu zohralo svoju úlohu i to, že toto meno bolo medzi Židmi veľmi rozšírené; na druhej strane bola možno podstatná i sémantika tohto mena – „Jahve spasí“ alebo „Jahve-spasiteľ“. V každom prípade vývoj novej viery smeroval k postupnému vytváraniu predstáv o bohočloveku Ježišovi Kristovi; tento obraz nahradil v náboženskej fantázii neurčitý, beztvarý obraz baránka. Súčasne sa tento nový smer postupne odtŕhal od judaizmu v podobe kresťanstva, hoci slovo kresťan má neskorší pôvod a prvýkrát sa objavuje až v druhej polovici 2. storočia.

Vývoj nového náboženského učenia postupoval aj v inom smere – menilo sa jeho sociálno-triedne zameranie. Vyhranená opozícia proti jestvujúcemu zriadeniu, spojená s očakávaním jeho skorého zániku a záhuby celého starého sveta, na ktorom toto zriadenie spočívalo, postupne, no pomerne rýchlo prenechávala miesto lojálnemu vzťahu k nemu. Existujúce zriadenie a v ňom vládnuce otrokárske vzťahy, moc darovaná od boha, cisár, ktorý vyžaduje všetko, čo patrí jemu, podriaďovanie sa otrokov svojim pánom zo strachu a obavy pred bohom, to všetko sa obhajuje a ostáva posvätné.

Listy apoštolské

Na konci 1. storočia sa objavujú písomné dokumenty, v ktorých sa postupne utvára vierouka nového náboženstva, čoraz radikálnejšie pretrhávajúceho svoju súvislosť s judaizmom. Nové náboženské obce vznikajú na rôznych miestach Blízkeho východu a čím ďalej, tým menšiu úlohu hrajú v týchto skupinách Židia. Naopak čoraz väčší vplyv i početnú prevahu získavajú prívrženci nového učenia iných národov, kmeňov etnicky rôznorodej Rímskej ríše. Tieto obce navzájom nadväzujú čoraz užšie vzťahy, po území Stredomoria putujú hlásatelia novej viery, ktorí upevňujú tieto kontakty a prispievajú k vytvoreniu spoločnej ideológie pre všetky obce. Najvýznamnejšiu úlohu v tomto poslaní zohral hlásateľ, ktorý vošiel do dejín ako apoštol Pavol.

Kresťanstvo podáva veľmi rozporný a málo pravdepodobný obraz tejto postavy. Predpokladá sa, že apoštol Pavol bol najprv vášnivým prívržencom judaizmu, ktorý fanaticky prenasledoval obhajcov novej viery, ktorý sa však napokon stal ešte fanatickejším vyznávačom tejto viery a jej najväčším činiteľom a ideológom. Jeho obrátenie na kresťanskú vieru sa pripisuje tomu,že sa mu po svojom vzkriesení a nanebovstúpení zjavil sám Ježiš Kristus. Podľa kresťanskej tradície sa to mohlo stať až na začiatku tridsiatych rokov 1. storočia. Pavol údajne v tom čase rozvinul horlivú činnosť, putoval po celom Stredomorí a obracal na kresťanskú vieru jeho obyvateľov. S kresťanskými obcami, ktoré navštívil, udržiaval písomný styk; jeho listy dostali názov Listy sv. Pavla apoštola a stali sa súčasťou Nového zákona. Podľa tej istej povesti dal na začiatku šesťdesiatych rokov Pavla spolu s apoštolom Petrom umučiť rímsky cisár Nero. Ak je toto tvrdenie pravdivé, potom všetky listy, ktoré sa pripisujú Pavlovi, museli byť napísané najneskôr koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov. No táto verzia, ako aj časové údaje s ňou spojené vyvolávajú veľmi vážne pochybnosti.

Biblisti tübingenskej školy na základe škrupulóznych filologických a historických výskumov a porovnaní prišli k záveru, že apoštolovi Pavlovi možno zo štrnástich listov pripísať iba štyri – Rimanom, Galaťanom a dva listy Korinťanom. Bruno Bauer a viacerí predstavitelia holandskej školy biblistov (A. D. Loman, A. Pierson a iní) priznali, že ani tieto listy nie sú pôvodné. Podstata takéhoto radikálneho názoru, ktorý uvedení bádatelia rozšírili aj na ďalšie novozákonné listy, spočíva v tom, že tieto diela nie sú vôbec listy, ale bohoslovecké traktáty s prorockým a poučným obsahom, napísané až po období, keď žili ich domnelí autori. Podobu listov dostali len preto, aby získali na „autorite“, a z tohto dôvodu sa použili aj mená apoštolov. V súvislosti s tým holandský bádateľ H. Van den Berg vyslovuje takýto názor:

„Tieto osoby (apoštoli – pozn. autora) tu vystupujú ako ešte živé, v skutočnosti však už patria k pokoleniu, ktoré vymizlo, vymrelo. Ich prví čitatelia už mali považovať tieto listy za echo, ozvenu a hlas minulosti.“9

Nemáme v úmysle vyslovovať kategorické súdy o rozličných variantoch riešenia tohto problému, ktoré sa vo veľkej miere objavujú v príslušnej vedeckej literatúre. Uvedieme ten variant jeho riešenia, ktorý možno považovať za najpravdepodobnejší.

Časť Nového zákona, známa ako Listy sv. Pavla apoštola, obsahuje skupinu listov, ktorých autorom bol jeden zo zakladateľov kresťanstva – apoštol Pavol. Jeho skutočný životopis sa v mnohom rozchádza s jeho tradičným cirkevným výkladom. Je nepochybné, že to bol človek s obrovskou energiou, veľkým organizačným a literárnym nadaním, fanatickým presvedčením. Pochodil celé Stredomorie, kde hlásal svoje učenie a zakladal kresťanské obce. Keď opustil miesto, na ktorom založil obec, udržiaval s jej členmi písomný styk. Výsledkom tohto dopisovania sú uvedené listy a možno aj viacero iných dokumentov, ktoré sa nezachovali. Zdá sa, že predstavitelia tübingenskej školy zo všetkých listov správne vyčlenili tie, ktorých autorom je s najväčšou pravdepodobnosťou práve táto osoba. Nie je vylúčené, že aj autorstvo niektorých iných listov patrí Pavlovi.

Uviedli sme, že Pavol hlásal svoje učenie. Nebola by správnejšia formulácia, že hlásal učenie Krista? Nie, Pavol hlásal svoje vlastné učenie, hoci ho vykladal v mene Krista. Listy sv. Pavla apoštola obsahujú dôkladnú koncepciu kresťanskej vierouky, ktorú neskôr prevzali všetky kresťanské cirkvi.

Ako svedčí Apokalypsa, v počiatočnom štádiu vývoja kresťanstva ešte neexistovali podstatné prvky vierouky.

„Prevláda len jedna dogma: veriaci sú spasení Kristovou obeťou. Ale ako a prečo – to vôbec nemožno pochopiť… O dedičnom hriechu ani zmienky. Ani slovo o trojici. Ježiš je »baránok«, ale podriadený bohu.“ A vo všeobecnosti „náš autor v 69. roku nášho letopočtu nemal ani potuchu o tom, že je predstaviteľom novej fázy náboženského vývinu“.10

Táto nová fáza je spätá s obsahom listov, ktoré sa pripisujú Pavlovi.

Len ťažko môžeme pochybovať, že časť týchto dokumentov patrí jednému autorovi; nič nám nebráni volať ho trebárs Pavol. Iným problémom je určiť, kedy žil a aké sú jeho základné životopisné údaje.

Pochybujeme o hodnovernosti údajov tradičného kresťanského učenia, ktoré začleňuje Pavlovo pôsobenie do obdobia od začiatku tridsiatych rokov do roku 64. Engels tvrdil, že tzv. listy sv. Pavla „sú v každom prípade v terajšej podobe napísané aspoň 60 rokov po zjavení“.11 Rozsah tejto kapitoly nám nedovoľuje podrobne zdôvodniť túto tézu, obmedzíme sa len na názor holandského bádateľa H. Van den Berga.12 Za najstarší z rozoberaných dokumentov považuje List Rimanom, ktorý datuje približne do roku 125. Za ním nasledujú podľa názoru Van den Berga s neveľkými intervalmi Prvý a Druhý list Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, Filipanom a Kolosanom. Vznik ostatných listov Nového zákona datuje autor takto: okolo roku 130 – List Židom, v rokoch 130 až 140 – Prvý list Timotejovi a Prvý list sv. Petra, okolo roku 150 – Druhý list Timotejovi a List Titovi, roku 170 – List sv. Júdu-Tadeáša, Prvý list Jána a Druhý list sv. Petra.

Presnosti údajov, ktoré uvádza Van den Berg, nemožno dôverovať. Ani autorstvo jednotlivých listov nemožno definitívne akceptovať tým skôr, že nezhody v tejto otázke medzi bádateľmi sa rokmi nezmenšujú, ale naopak narastajú. Napríklad Archibald Robertson popiera, že autorom Listu Galaťanom je Pavol, a celý List Rimanom považuje za súvislú montáž fragmentov, vybratých z rozličných prameňov.13 Hoci práve tieto listy sa predtým považovali v tejto súvislosti za „najhodnovernejšie“. Koniec koncov najdôležitejšia však nie je otázka autorstva, ale skôr obdobia vzniku týchto dokumentov a ideologických podmienok, ktoré sa v nich odrazili.

Z tohto hľadiska je predstava viac-menej jasná. Vývin kresťanstva, ako sme ho načrtli, uberal sa koncom 1. storočia a začiatkom prvej polovice 2. storočia dvoma smermi – postupne sa odčleňovalo od judaizmu a upevňoval sa jeho sociálny konzervativizmus. Tento vývin sa odzrkadlil v listoch, pripisovaných Pavlovi a ďalším apoštolom. No otázka historickej autentickosti ich autorov musí byť podložená inak než v doterajšej sovietskej ateistickej literatúre: existoval, alebo neexistoval Pavol? Nejakí autori iste jestvovali a jeden z nich sa možno volal Pavol, o tom niet pochýb. V ktorom období však žil?

Je veľmi pravdepodobné, že šesťdesiate roky, do ktorých cirkev datuje jeho smrť, treba považovať iba za obdobie jeho narodenia alebo detstva. V nasledujúcich desaťročiach sa mohli odohrať udalosti jeho života, ktoré popisujú listy a Skutky apoštolské: účasť na prenasledovaní kresťanov, obrátenie sa na kresťanskú vieru pod vplyvom akejsi halucinácie, ktorú mala táto hysterická alebo možno aj epilepsiou trpiaca osobnosť, jeho nadšená misionárska, organizátorská a literárna činnosť; a nie je vylúčená ani mučenícka smrť z rúk rímskych vládcov. Udalosti opísané v Skutkoch apoštolských, samozrejme okrem zázrakov, sú celkom pravdepodobné, no uskutočnili sa zrejme o niekoľko desaťročí skôr. Zároveň musíme uviesť aj to, že sama kniha Skutkov vychádza z materiálu listov, a teda bola napísaná až po nich, v druhej polovici 2. storočia.

Otázna je aj existencia ďalších osôb (apoštol Peter a iní), ktoré vystupujú v Skutkoch apoštolských, ich činnosť a náboženská pozícia. Ak je správna hypotéza, ktorú sme vyslovili v súvislosti s tým, kedy žil Pavol, potom do uvedeného obdobia musíme zaradiť aj tieto osoby. Tak sa nám v inom svetle, z hľadiska iných historických podmienok bude javiť spor medzi Pavlom a Petrom o to, aký postoj treba zaujať k židovskému zákonu, najmä k predpisom a zákazom, ktoré stanovuje judaizmus. Napríklad spor medzi petrinizmom a paulinizmom, či je pohan, ktorý prestúpil na kresťanskú vieru, povinný podstúpiť obriezku, nezdá sa z historického hľadiska opodstatnený pre polovicu 1. storočia, keď sa práve vznikajúce kresťanstvo mohlo opierať len o Židov, ale až pre prvú polovicu 2. storočia, keď sa etnickým základom nového náboženstva stávajú čoraz širšie masy mnohonárodného obyvateľstva Rímskej ríše.

Skutky apoštolské a evanjeliá.
Kanonizácia Nového zákona

So šírením kresťanstva sa prirodzene utváral a obohacoval o nábožensko-fantastické prvky obsah jeho vierovyznania. Toto obohacovanie sa uskutočnilo v dvoch rovinách: mytologickej a rituálnej. V mytologickej rovine sa pomerne rýchlo ujala ľudská podoba Krista, vytvára sa jeho pozemská biografia – slovom, vznikajú evanjeliá.

Aby sa nové náboženstvo rozšírilo medzi masami, muselo sa vymaniť z abstraktného rozjímania, ktoré bolo vlastné Filónovmu gnosticizmu alebo Senecovmu stoicizmu, a zostúpiť na zem, na úroveň konkrétnych pocitov a predstáv, aj keď mytologického razenia. Kristus-boh neposkytoval fantázii más toľko zdrojov na emocionálne prežívanie, na uctievanie a vymýšľanie mýtov ako Ježiš-človek s konkrétnou životnou históriou, s ľudskými príhodami a pocitmi. Písomných prameňov na vytvorenie takejto biografie bolo málo, pretože listy obsahovali iba všeobecné úvahy a zmienky o Kristovi, takmer bez opisovania reálnych faktov. Jestvovalo, samozrejme, ústne podanie, no ako vždy plné protirečení a rozporov. Na základe tohto materiálu sa v rôznych kresťanských obciach prevažne na Blízkom východe začala zostavovať história Ježišovho života.

Výsledkom tejto činnosti, ako je známe, bolo niekoľko desiatok evanjelií, Skutky a listy apoštolské, ktoré boli rozšírené v rôznych obciach a navzájom si konkurovali v popularite a významnosti. V tejto konkurencii zvíťazili štyri evanjeliá, ktoré sa neskôr stali súčasťou kánonu. Ostatné evanjeliá boli vyhlásené za apokryfické, mnohé z nich sa dodnes útržkovite alebo aj celé zachovali. Tieto evanjeliá sa svojím charakterom takmer nelíšia od kanonických, takže rovnako dobre sa mohli ocitnúť na ich mieste. Jedinou príčinou, prečo evanjeliá Matúša, Marka, Lukáša a Jána získali výsadné postavenie, bolo to, že ich uznávali najsilnejšie a najvplyvnejšie kresťanské obce, a episkopát, ktorý neskôr kanonizoval Nový zákon, s nimi nechcel prísť do sporu.

Od čias tübingenskej školy je v podstate jasné, že tradičné datovanie evanjelií do polovice 1. storočia nie je opodstatnené. Je zrejmé, že môže ísť iba o prvú polovicu 2. storočia, resp. o jeho päťdesiate roky. Nemožno veriť ani tradičnej predstave, že najstarším evanjeliom je Evanjelium Matúša. Vo vedeckých kruhoch prevláda názor, že ako prvé vzniklo Evanjelium Marka. Tento názor vyviera z mnohých pomerne závažných argumentov.

Evanjelium Marka je oveľa kratšie než synoptické evanjeliá Matúša a Lukáša. Ak by Markovo evanjelium vychádzalo z Matúšovho alebo z obidvoch evanjelií, autor by určite využil dôležitý materiál o Ježišovom narodení a detstve, ktorý tieto evanjeliá obsahujú. Avšak Evanjelium Marka takýto materiál neobsahuje. Logickejší je predpoklad, že Lukáš a Matúš prevzali od Marka všetko, čo uvádzal, a doplnili výklad novými faktami.

Synoptici sa v mnohých častiach textu zhodujú a v mnohých zasa rozchádzajú. Presným porovnávaním textov sa zistila určitá zákonitosť: tam, kde sa Matúš a Lukáš zhodujú, zhodujú sa i s Markom, tam, kde si protirečia, protirečia i Markovmu textu. Zhodné texty sú zrejme prevzaté z Marka, nezhodné texty napísal sám Lukáš a sám Matúš.

Biblická kritika zároveň uvádza, že Lukáš a Matúš mali okrem Evanjelia Marka ešte jeden prameň, a to logia, výroky, pripisované samému Kristovi a údajne zaznamenané bezprostredne po jeho smrti alebo dokonca ešte počas jeho života. Nemeckí biblisti označili tento hypotetický prameň písmenom Q, začiatočným písmenom slova Quelle – prameň. Všetky tri synoptické evanjeliá pravdepodobne existovali už v polovici 2. storočia.

Otvorenou ostáva ešte otázka vzniku Evanjelia Jána. Takmer do dnešných čias sa biblisti všeobecne prikláňali k názoru, že toto evanjelium vzniklo posledné. Hlavné dôvody pre takýto názor spočívali jednak v tom, že z tohto evanjelia vyžaruje silnejšia protižidovská orientácia než z evanjelií synoptických, a jednak v tom, že toto evanjelium je „duchovnejšie“ a abstraktnejšie než ostatné. Prvá skutočnosť zodpovedá celkovému smeru vývinu raného kresťanstva – k postupnému, ale neustálemu odklonu od judaizmu, druhá vyhovuje schéme takisto postupného zbožstvovania kedysi reálne existujúceho človeka Ježiša. V posledných desaťročiach túto orientáciu spochybňujú niektoré nové fakty a predstavy.

V tridsiatych rokoch nášho storočia bol objavený papyrusový zvitok, známy v súčasnosti pod názvom Rylandsov papyrus (podľa anglického zberateľa, v zbierke ktorého bol objavený) a obsahujúci zápis siedmich veršov z 18. kapitoly Evanjelia Jána. Podľa paleografických a iných údajov patrí tento dokument do obdobia medzi rokmi 125 a 135. Rukopis bol nájdený v torbe egyptského vojaka, čo svedčí o tom, že toto evanjelium bolo už vtedy pomerne rozšírené. V súvislosti s touto otázkou vznikajú dôležité úvahy na základe nálezov kumranských dokumentov.

Mnohými motívmi sa Evanjelium Jána kumranským dokumentom približuje. Obidva pramene sú preniknuté protižidovským duchom, obidvom prameňom je vlastná mystická orientácia. A to, že kumranské rukopisy možno datovať najneskôr do roku 68, vyvracia názory, že Evanjelium Jána nemohlo vzniknúť pred uvedeným obdobím (pred rokom 125).

Uvedená otázka ostáva vo vede nezodpovedaná. Podľa nášho názoru je pravdepodobné, že Evanjelium Jána historicky predchádzalo ostatné evanjeliá tým skôr, že máme v tomto prípade ďalší tromf, ktorý dopĺňa vývoj obrazu Krista od boha k človeku: u Jána je Kristus skôr bohom, tajomným a nevysloveným Logom než človekom. Na záver treba uviesť, že niet dôvodov stotožňovať autora tohto evanjelia s autorom troch listov Jána apoštola ani s autorom Apokalypsy. Všetky tieto diela sa natoľko odlišujú obsahom i duchom, že nemôžu patriť jednému autorovi.

Máme teda pred sebou nejasnú a rozporuplnú históriu Nového zákona; nie je produktom božieho zjavenia, preniknutým jednotným a harmonickým duchom kresťanskej pravdy, ale konglomerátom zápisov a fragmentov, ktoré vznikali počas celého storočia a až neskôr boli umelo zjednotené kvôli zámerom cirkvi.

Kanonizácia Nového zákona si vyžiadala veľa času. Problém, ktoré knihy možno považovať za vnuknuté bohom, a teda nadiktované ich autorom duchom svätým a ktoré knihy sú len obyčajným produktom ľudskej činnosti, sa riešil v dlhotrvajúcom boji medzi rôznymi náboženskými skupinami. Protestantský teológ V. Vrede v tejto súvislosti napísal:

„Nový zákon vytvorila cirkev, nie však v zmysle masy všetkých veriacich, ale jej predstavitelia – teológovia a biskupi; to sú skutoční tvorcovia kánona.“14

Zostavovanie kánonu prebiehalo počas mnohých storočí v neľútostnom zápase medzi rozličnými skupinami predstaviteľov ranokresťanskej cirkvi.

Známy je tzv. Muratoriho kánon, nazvaný podľa milánskeho knihovníka, ktorý v 18. storočí objavil starý papyrusový fragment so zoznamom kanonických kníh Nového zákona. Fragment pochádza približne z roku 200, chýba v ňom viacero diel, zaradených do kánonu až neskôr: List sv. Pavla Židom, obidva listy sv. Petra, Tretí list sv. Jána, List sv. Jakuba. Naproti tomu však obsahuje Apokalypsu Petra, neskôr priradenú k apokryfom. Dlho vyvolávalo veľké spory kanonizovanie Apokalypsy Jána. Laodicejský cirkevný koncil, ktorý zasadal okolo roku 364, schválil novozákonný kánon, pozostávajúci z 26 kníh, tvoriacich jeho súčasť i dnes, bez Apokalypsy. Otázku kánona Nového zákona neskôr posudzovali ešte ďalšie dva koncily, hypponský a kartáginský (v rokoch 397 – 419), a napokon bola definitívne uzavretá na trullskom koncile (roku 692). Mnohé ranokresťanské literárne diela boli vyhlásené za apokryfické.


1 Pozri Načatki christianskogo pravoslavnogo učenija. Moskva 1916, s. 140.
2 Pozri Robinson, I. A.: Redating the New Testament. London 1976.
3 Adam, Ch.: Iisus Christos. Brusel 1961, s. 58.
4 Tamže, s. 66.
5 Citované podľa Vipper, R. J.: Vozniknovenije christianstva. Moskva 1918, s. 109.
6 Pozri Sočinenija sv. Iustina filosofa i mučenika. Moskva 1892.
7 Pozri Ranovič, A. B.: O rannem christianstve. Moskva 1959, s. 341 – 342.
8 Pozri Marx, K.Engels, F.: O ateizme, náboženstve a cirkvi. Bratislava 1976, s. 305.
9 Van den Berg van Eisinga, H. A.: Pervonačaľnaja christianskaja literatura. Moskva 1930, s. 37.
10 Marx, K.Engels, F.: O ateizme, náboženstve a cirkvi. Bratislava 1976, s. 273.
11 Tamže, s. 309.
12 Pozri Van den Berg van Eisinga, H. A.: cit. dielo.
13 Pozri Robertson, A.: O pôvode kresťanstva. Bratislava 1957, s. 134, 162.
14 Vrede, V.: Proischoždenije knig Novogo zaveta. Moskva 1908, s. 97.


Hlavné etapy v histórii biblie. Starý zákon

OBSAH

Biblické predstavy o bohu a vesmíre